Pracovať vo firme mi nestačí. Stala som sa aj dobrovoľníčkou v Plamienku.

Alexandra je 46-ročná žena so žiarivými očami, veselým zvonivým smiechom a „vrtuľou v zadku.“ S úsmevom konštatuje, že „nie je typická dobrovoľníčka, keďže neštuduje, ani nemá 20 rokov.“ Počas života pracovala prevažne v korporátnej sfére. „Právnická firma, počítače, financie,“ vyratúva svoje pracovné pozície. „Možno práve pri práci s financiami som sa začala vnútorne meniť. Samozrejme, ekonomika je dôležitá, ale začala som si klásť otázky so slovom JA. Kto som ja? Kam ja smerujem, aké sú moje potreby a o čom je môj príbeh,“ vysvetľuje Alexandra, ktorá sama vychovala svojho dnes 24-ročného, študujúceho syna. „Firma, kde pracujem v súčasnosti, má množstvo charitatívnych aktivít a dostala som sa k niekoľkým dobrovoľníckym projektom pre rôzne organizácie. Začala som tušiť, že to by bola cesta pre mňa. Som však realistka a viem, že by som sa iba charitatívnou prácou neuživila. Som jediná živiteľka našej dvojčlennej rodiny a uvedomujem si, že sa nemôžem len tak niekde vybrať a plniť si sny. Tie aktivity, ktoré som robila popri práci, ma však veľmi priťahovali. Vždy som bola po nich fyzicky vyčerpaná, ale mentálne úplne svieža. Hovorila som si – toto je niečo, čo ja potrebujem. Niečo, čo má zmysel. Hoci, aj excelovská tabuľka má zmysel,“ smeje sa Alexandra.

Jej cesta k Plamienku trvala niekoľko rokov. „Ako asistentka riaditeľa veľkej firmy organizujem aj vianočné večierky pre zamestnancov. Pred tromi rokmi som sa rozhodla, že usporiadame tombolu a výťažok z nej niekomu venujeme. Vtedy som zavolala do neziskovej organizácie Plamienok, ktorá sa stará o ťažko, nevyliečiteľne choré deti v domácom prostredí. V Plamienku mi povedali, ako to funguje, išla som si vyzdvihnúť pokladničku na výťažok z tomboly. Robila som samozrejme okolo toho v práci veľké haló, aby každý vedel, že kúpou tombolového lístku prispieva Plamienku,“ usmieva sa Alexandra. „Mnohí si nekúpili lístky, no dali do pokladničky hotovosť ako svoj príspevok. Vybrali sme takmer 500 eur,“ spomína. Na ďalší rok dostala pozvánku na vianočný večierok, ktorý Plamienok organizuje aj pre firemných darcov. “Šla som tam sama, nikoho som nechcela zobrať so sebou. Nechcela som mať žiadneho spoločníka, s ktorým by som sa musela rozprávať. Chcela som si to užiť sama,“ hovorí. Spomína, ako na večierku videla prezentáciu Plamienka a jeho činnosti. „Boli tam fotky z terapeutického tábora pre deti, ktoré stratili rodiča alebo súrodenca. Bola som úplne zmagnetizovaná. Vedela som, že tam chcem pracovať ako dobrovoľníčka.“

Prešiel rok a Alexandra opäť niesla výťažok z tomboly do Plamienka a znovu prišla aj na večierok organizácie. „Cítila som už spojenie medzi mnou a Plamienkom. Hovorí sa, že spojenie prináša radosť a ja som vnímala, akoby som aj ja dostala dar. V tom čase som už naozaj intenzívne cítila, že sa mením. Dvadsať rokov po rozvode som si napríklad zmenila priezvisko na svoje pôvodné, hoci predtým mi to neprekážalo. Akoby som odniekiaľ zo svojho vnútra vychádzala s novým ja, teda staronovým,“ rozpráva. Alexandra pri vtedajšom stretnutí dostala od riaditeľky Plamienka MUDr. Márie Jasenkovej ponuku ísť do vzdelávacieho kurzu s názvom Ako komunikovať s deťmi a dospelými v ťažkých životných situáciách. „Okamžite som povedala áno, hoci som poriadne nevedela, čo to bude znamenať. Tuším som ju nenechala ani dopovedať,“ smeje sa Alexandra. „Večer som prišla domov a zistila som, že posledný termín na podanie prihlášok bol v ten deň. Brala som to ako znamenie. Stretla som sa s psychológom Ivanom Gomézom na vstupnom pohovore, no vedela som, že to vyjde. Vedela som, že ja na tom vzdelávacom kurze budem, pretože tam mám byť.“

Alexandra má množstvo aktivít a veľkú chalupu, no hovorila si, že jeden víkend do mesiaca, ktorý mala venovať vzdelávaniu v Plamienku, určite zvládne. „Dôverovala som tomu, čo sa dialo. A bolo to pre mňa úžasné. Už niekoľko rokov sa venujem etikoterapii. Je to metóda sebaspoznávania, ktorej sa hovorí aj archeológia duše. Postupne odkrývame, čo v nás je. Tento kurz bol ďalším spôsobom, ako nahliadnuť do seba. Cez rôzne cvičenia, stretnutia s ľuďmi, cez pozorovanie okolia. Vedela som, že moje okolie je odrazom toho, čo sa deje vo mne. A okolie mi dávalo najavo, že som na správnej ceste.

Niekoľko mesiacov po vzdelávacom kurze sa Alexandra k nemu v mysli opakovane vracia. „Objavila som tam pre seba dve dôležité poznania. Prvé z nich je, aké dôležité je ukončovanie udalostí. Každý proces má začiatok a koniec, rovnako ako život – a je to prirodzené. Uvedomila som si, že je potrebné ukončovať veci a ukončiť ich správne. Je určite množstvo ciest, ako to urobiť, no už len uvedomenie si dôležitosti ukončenia udalostí v našom živote je krokom k tomu, aby sa to udialo dobrým spôsobom,“ hovorí Alexandra. Druhé poznanie, ktoré považuje za dôležité, zhŕňa do jednej vety. “Naučila som sa nebrať si veci osobne. V rámci vzdelávacieho tréningu som si naplno uvedomila, že nie všetko, čo sa deje okolo mňa, je o mne. Môžem byť súčasťou rôznych príbehov, no nemusí to byť zároveň môj príbeh. Nemusím byť všade, všetko riešiť a všetko vedieť. Je to oslobodzujúci pocit. Vždy som sa cítila za mnohé veci zodpovedná, teraz som zistila, že to nie je nutné.“ Priznáva však, že mala veľký rešpekt pred začiatkom vzdelávacieho kurzu i pred terapeutickým táborom Plamienka, ktorého sa po jeho skončení zúčastnila ako dobrovoľníčka. „Tým, že som sa naučila dôverovať sama sebe i tomu, čo sa deje, vedela som, že to zvládnem. Keď deti prichádzali, cítila som, že som tam pre ne. Vôbec som počas tábora neriešila prácu. Bola som vtedy a tam, len s nimi. Aby im bolo dobre, aby sme sa od seba niečo naučili. Veľakrát stačí iba byť s niekým, komu chceme pomôcť. A byť sám sebou.“