Denník N

Zločin a trest, pokušenie ukazovať prstom na iných

Dlho som premýšľal nad nadpisom, Mihali sa mi názvy naražajúce na pieseň skupiny Prúdy : „Smutný Ján“, potom i niečo také, ako „ukradnutá krajna“, či: „Teď si vás koupím všechny.“ z iného kultového filmu. A tak píšem a uvidím na záver, aký bude úvod. Zmysel.

Veru, čo dodať. Niektorí prežili i rok 1968 a pre nás toto „nové normalizačné obdobie“ je niežo s čím asi máme žiť…neviem nič pozitívne k tomuto dodať…všetko do seba jasne zapadá, kto vybral peniaze, kde a kedy sa stretli, komu ich kto odovzdal… realita „nepustí“, …ak ju nepoprieme (čo dokáže snáď len napr. filozofia spochybniť), tak – ale, ako zažívame tretí pilier moci v praxi, i takí sudcovia asi vedia zo seba spravit …i hanbu sveta…ctihodní štát v štáte, ktorý máme živiť desaťročia…ako pevný bod snahy o spravodlivosť a právo, na ktorom môžeme stavať naše zmysluplné žitie…tretí pilier moci v „právnom štáte“.

Áno, tak som to i ja napísal včera na sociálne siete. Bol som plný emócií, šok, hnev, hľadanie príčin… sledoval som i reakcie tých, ktorí to tušili, vedeli… Právo, je ohybné ako paragraf, či slovo. Je to súčasť kultúry… Tak si ctíme kultúru, spoločnosť, tradície či mýty.

Spomínam si na jednu rozprávku Trolls (Trollovia). Aj keď to nie je mýtus, je tam možno nejaký archetyp, keď ukazujú, že spoločnosť „veľkých“, „barbarov“, verila, že len vtedy dokážu byť šťastní, keď zjedia aspoň jedného malého Trolla. Tak sa tam naháňajú..jedni si spievajú, držia spolu, objímajú sa – a sú šťastní. Druhí chodia namosúrení, ako bez duše….skoro ako na Slovensku to vidno roky… Akoby bez nádeje, bez príčiny…Bez viery v spravodlivosť, ktorú treba žiť. Možno opak, tak to žil aspoň  jeden z nás. Občan Ján Kuciak. Ako človek hodný mýtu, keďže bol z normálnej rodiny. Nešlo mu o peniaze, nebál sa, prekračoval bežne vymedzené hranice, zóny pohodlia… V protiklade s človekom, ktorý si veril, všetkých, ktorých potreboval, si kúpil. Systém s dieramy vytmelil svojimi peniazmi…Šíril strach, prázdno a ..a prázdno… smial sa do očí…

Potm som ešte napísal na sociálne siete niečo trochu iné, také zamyslenie, ale v princípe, kto to už nezvládne čítať, ide tu skôr o to, ako v tej rozprávke, mať to všetko v osvojich rukách. Snažiť sa o šťastie, bez výhovoriek a hľadania jednoduchých riešení. V stredoveku to tak bolo, že občas sa našiel niekto, kohoverejne popravili, ľud – nevzdelaný – sa prišiel pozrieť na spestrenie, divadlo…

Zoberme si reálne, čo sa tu žije. Zoberme si príklad témy interupcie. Keďže téma je teraz horúca, týka sa ľudských práv. Ide o vyše polovicu populácie, ktorá má mať stále nejaké priznané ľudské práva, právo na to, aby o svojom tele rozhodovala sama, aby nebola objekt sexuálnej fantázie niekoho, komu do hlavy nevidíme…jednoducho, aby mala podmienky, systém, právo i na základnú zdravotnú starostlivosť i na základnú výchovu, hodnotový rámec. Ako byť šťastná, ako sa chrániť (a kde sú tí, ktorí pomáhajú a chránia…a aby i vedela, že naozaj sú schopní (a ochotní) pomáhať a chrániť), vyberať si partnera, ako nájsť v spoločnosti, ktorej záleží na šťastí ľudí to správne bývanie, prácu, možnosti výchovy ďalšej generácie, ktorú má splodiť. Kde nájde informácie, keď to nevýjde, keď treba inštitúciu, ktorá má pomôcť napr. slobodnej matke. Nie, tu akoby nebola kapacita toto riešiť. Možno preto hľadáme intuitívne niečo, niekoho, náplasť na tie naše duše, aby sa nám aspoň torcha uľavilo. My sme nevinní. A kto bude vinní? Kto môže za naše – možno prenesené – nešťastie? Tak štát napíše návrh zákona, má ústavnú väčšinu v parlamente, môže spraviť aj chaos. Povie, že zákon o interupciách ide riešiť šťastie ľudí, ochráni život. Nerieši podmienky rodičov, bude šikanovať ženu, dá jej dotazníky, pošle ju pred komisie, spýta sa jej na intímne veci, všetko si poznačí, posúdi, ochráni život. Trochu to pripomína ten utopický seriál Príbeh slúžky…Hm. Máme síce eurofondy, môžeme riešiť sociálne podmienky, nerovnosti medzi ľuďmi, výchovu…tie sociálne zručnosti môže rozvíjať. Len, no, keď veríme na násilie, keď nás tak vychovali, tak to je ťažké tomu uveriť. Sme vinní, a aby sme sa tak necítili, nájdeme iného, kto bude vinní. Buď sme my väčší pes, alebo iný je ten pes, ktorému slúžim. Šťastie si samozrejme nezaslúžim…potrestám teda tých, ktorí si užívajú…

(to bol príklad toho, čo sa tu reálne žije, deje a k čomu sme, zdá sa, 2ahostajní, nemáme čas, žijeme v kapitalizme, neustále sa uťahuje systém potrieb, nákladov, príjmov…inflácia, hypotéky, nemáme čas riešiť iných, spoločnosť, zamýšľať sa, ..dajte vinníka, prečítame tému, pozrieme kampaň, podpíšeme, zatlieskame, dáme lajk a žijeme si ďalej izolovaný svoj smutný prázdny život, kým nepríde na nás rad…

Teda my sme mali tiež v rodine skúsenosti s násilným úmrtím, tragédiou. Dodnes nevieme o čo išlo, ak nie o peniaze… Aj so súdom som niečo nedávno skúsil. Ak som i niečo napísal, o pol rok prišla odpoveď, že oni nevedia, čo píšem. Nech označím toho, koho žalujem. Nevadí, že o inom som nepísal. NApísal so mto ešte raz a prešiel pol rok. Potom zas odpísali, že je to nekonkrétne a že kto som ja, nech označím seba…Napísali síce cez elektornickú poštu, kde je asi cez OP jasné, že som, kto som, ale keď sa nechce, nemusí sa v jazyku rozumieť. Možno je tu iné reč, ktorej sa rozumie. Kto vie. Bol so mteda v šoku, načo si platím súdy, keď základné veci nevedia či nechcú riešiť, keď to môže fungovať ako hot spot na bežnej stránke PC firmy, otázka, edukácia, odpoveď..a je tu hra so slovíčkami, obracanie prázdnej slamy, lenivosť, ktorú nedokážeme, zneužívanie moci, úmysel, ktorý nedokážeme…

No a toto som ešte napísal (už bez opravy diakritiky): „Dve otazky su hodne pozornosti v tom dnesnom sokujucom rozhodnuti sudu v o veci ukladnej vrazdy. Samotna otazka viny – resp., co to znamena „byt vinny“? A druha otázka: „Komu prospeje taky stav, ak sa rozhodne o tom, ze je niekto vinni?“ A: „Komu prospeje taky stav, ked sa nieco spochybni, nedokaze sa vina?“ Ak tu mam byt „blba nalada“, ak tu ma byt chaos, komu to prospeje? Ak teda spolocnost sa vyrovna s nejakym zlocinom, so zlom, ze urci, ze ten a ten je vinny, zbavuje sa mozno urcenim „obetneho baranka“ moznosti, ktore poskytuje samotny proces v moznostiach toho, ako nieco chapat. Mozno je nejaky dar i v moznosti, ktora sa neocakavala. Jednoznacne, aj ta lahostajnost, neochota zucastnovat sa niecoho, povrchnost, to je tiez zlo, ktorej sa moze spolocnost dopustit, ak si najde len jedneho cierneho v stade a nevidi ten system, ktory nefungoval – a ako vidime – ani nefunguje….Teda zlozito som povedal vlaste to, ze tie sudy, treti pilier moci nejak desatrocia unikal reformam. Ako i skolstvo a ine veci, podstatne pre normalnu a zdravu spolocnost…“

A potom ešte toto: „teda je fajn mat i nadhlad, nenechat sa ovladat hnevom, beznadejou, aby sme sa zbavili zleho, ci neboli sami zli, ..jednoducho je dobre byt ako dospeli, vediet chapat a ziadat v ramci vejejnej mienky, tlaku na institucie ducha zakona…takeho, ako si sami v ramci svojho zmyslania, ktoreho sme schopni, zasluzili…nepodlahnut pokuseniu, nesudit, nedavat inym vinu ci nevinu…sami si mozeme urcovat svoj zivot…“

A potom som tam nasiel este toto: „Je tomu prave 25 rokov, co sa mihol P..T, v spravodajskej hre pri unose syna prezidenta SR. Ten isty P.T. aka nahoda sa mihol i tu. Samotni sledovatelia, ktorych si najali, uvadzali, ze mali presvedcenie, ze robia pre stat… a ted vdaka statu sa zas kauza odsunula…myslim si, ze ocakavanie verejnosti, ktore sa chce najest z jedneho urcenia viny, pripomina stredovek, ked sa ukazal cas od casu nejaky trest smrti na namesti, ci mucenie…Teda ak i vdaka tomu spolocnost dospeje, ze sa dokaze povzniest nad emocie a bude skor sledovat ten system, ktory bol zneuzity a bude ziadat napravu ,to bude ten spravny odkaz pamiatke Jana a Martiny…nenechat sa uviest do pokusenia hladat vinnikov, ked ich je mozno viac…systemovo zhora dole…kde sme ako babky v rukach mocnych…“

A to tretie je zas už taký záver, ktorý nie je fajn. Jednoducho máme byť tí, ktorí majú mať život vo svojich rukách. Nemáme obviňovať druhých. Môžeme byť solidárni, môžeme ovplyvňovať verejnú mienku. Môžeme pomáhať slobodným matkám. Môžeme riešiť systém sociálny i systém politiky veriteľov, ako sa dostať k výhodnému úveru, ako pomáha štát…Môžeme sa snažiť o to byť šťastný, spokojný, že vidíme výsledky…aby to tu fungovalo…viď čerpanie eurofondov…že to je zbytočne cez prekážky, ktoré si tu, ako v jazyku, komplikovane, cez zložitú gramatiku z milión výnimkami z pravidiel, ktoré si príjmame, ktoré si osvojujeme, za ktoré prijímame známky v škole, keď sa mýlime, ktoré neriešime rozumom, ale na ďalšie generácie prenášame…ako trest…trest zložitej gramatiky, trest zložitého života s milión inšitúciami, kde sa kde kto „zašívaô, premenné, ktoré zastierajú fakt, že to tu nefunguje. Že nie sú peniaze na verjené politiky, ktoré sa ani nerobia, len píšu do volebných programov. Strany neschopné a sebestredné, ktoré tolerujeme. Volebný systém s jedným volebným obvodom. Systém, kde sa do parlamentu dostanú i „osobnosti“, ktoré by reálne nik nevolil, lebo ich nik nepozná…ktoré nás potom zastupujú a tvoria zákony, džungľu predpisov, ktoré máme ovládať, cez ktoré sa máme predierať životom,..zabúdajúc na hodnotu, ktorá sa dá dosiahnúť – šťastie.

Prečo v chudobnom ČSSR roky fungoval napr. systém podpory atletiky, vyhľadávania talentovanej mládeže? Prečo každá fabrika mala taký oddiel a mohli deti poslať na takú okresnú súťaž, či na onakú? Na krajské kolo niečoho a potom inde, kde sa ukáže? Prečo sme mali výsledky v špičkových závodoch a teraz nie? Veď sme vyspelá krajina v EU? Asi to súvisí s tvorbou verejných politík, verejné priestory, schopnosť sa dorozumieť, pochopiť, hľadať potreby a riešenia, posúvať spoločnosť vpred… Prečo sme na to zabudli? Veď o fungovalo, bolo menej obezity, tej pandémie, na ktorú sa reálne umiera…

Že nemáme podľahnúť pokušeniu, skúsme to chápať pozitívne, čo si môžeme z toho zobrať, čo zmeniť môžeme, to môže byť odkaz Jána a Martiny, že to tu zmeníme, nie, že sa tešíme, keď niekto bude tam či inde,  kto tak či tak asi zhnije v …či tam bude skôr či neskôr…

Na ilustačnom obrázku je budova Technopolu.

 

 

Teraz najčítanejšie