Denník N

Ako si Čína chce podmaniť svet (Západní politológovia o stratégii pekinských komunistov)

Clive Hamilton je austrálsky filozof a profesor pre všeobecnú etiku. Dlhé roky sa odborne zaoberal globálnym otepľovaním, konzumizmom a nadmerným konzumom. V poslednom čase sa okrem ekologickej ekonómie venuje problematike vplyvu Číny na Západ. Na túto tému napísal spolu s nemeckou sinologičkou Mareike Ohlbergovou knihu, ktorá má v nemeckom preklade názov „Nehlučné podmanenie“ a podtitul „Ako Čína podkopáva západné demokracie a nanovo usporadúva svet“ (Die lautlose Eroberung. Wie China westliche Demokratien unterwandert und die Welt neu ordnet; vydalo nakladateľstvo DVA Verlag).

Autori podčiarkujú, že je mimoriadne dôležité uvedomiť si, v čom spočíva skutočný cieľ Komunistickej strany Číny (KS Číny): nanovo usporiadať svet podľa svojich ideologických predstáv. Zdôrazňujú, že globálne systémové konkurenčné zápolenie sa odohráva medzi represívnymi hodnotovými zástojmi a praktikami KS Číny a všeobecnými slobodami, písomne zakotvenými vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv Organizácie Spojených národov: slobodou vyjadrovania, slobodou zhromažďovania, slobodou vyznania, zákazom prenasledovania, právom na súkromie a rovnosťou pred zákonom.

Clive Hamilton a Mareike Ohlbergová vyzdvihujú odhodlanosť KS Číny zmeniť medzinárodný poriadok vo svoj prospech a stvárniť svet podľa svojich predstáv. V kocke: „Pre KS Číny sa Studená vojna nikdy neskončila“. Ako pred časom napísal britský historik Niall Ferguson: „Keď nám Čína Studenú vojnu už vyhlásila, nemáme sa čo zaoberať tým, či s Čínou v nej nachádzame, alebo nie.“

KS Číny nejde pritom s bubnom na zajace: nenapáda iné krajiny hrubou (vojenskou) silou, ale hľadá si v príslušných štátoch spojencov, umlčiava tamojších kritikov a pozvoľna si podmaňuje príslušné zahraničné inštitúcie – toto všetko s cieľom oslabiť zvnútra odpor voči jej mocenským snahám. Chce doma zabezpečiť svoj režim, zvýšiť vplyv vo svete a z dlhodobého hľadiska pretransformovať Čínu na najdôležitejšiu globálnu mocnosť. Toto nie je nijaké politologické tajomstvo: všetko sa možno dočítať v príslušných straníckych dokumentoch.

Vítanou pákou pre dosiahnutie uvedeného dlhodobého cieľa sú podľa autorov ekonomické vzťahy, konkrétne Nová hodvábna cesta alebo inak povedané stratégia Jeden pás, jedna cesta. Ide o gigantický program, ktorý v roku 2013 predstavil čínsky prezident Si Ťin-pching a ktorý je na prvý pohľad zameraný na zlepšenie dopravnej infraštruktúry v partnerských krajinách s vedľajším efektom zvýšiť exportnú kapacitu čínskeho hospodárstva. Ponúka obrovské pole pôsobnosti pre čínske stavebníctvo a umožňuje čínskym bankám poskytovať zúčastneným firmám (a štátom) v prípade potreby rozsiahle investičné úvery. Avšak priority Novej hodvábnej cesty sa neobmedzujú len na zabezpečenie práce pre čínske stavebné podniky či použitie čínskych kapitálových prebytkov alebo poskytovanie rozvojovej pomoci pre krajiny tretieho a štvrtého sveta. Nová hodvábna cesta je podľa autorov najdôležitejším nástrojom Pekingu v úsilí o nové geopolitické usporiadanie sveta.

V roku 2012 vyhlásil Si Ťin-pching, že Čína nesmie napriek hospodárskemu rastu zabudnúť na hlavné poučenia z kolapsu Sovietskeho zväzu. Vyzdvihol tri zásadné chyby, ktoré spečatili osud Zväzu sovietskych socialistických republík: po prvé, Komunistická strana Sovietskeho zväzu stratila kontrolu nad armádou; po druhé, nedokázala sa účinne popasovať so všeobecnou korupciou; a po tretie, vzdala sa svojej hlavnej ideológie, čím stratila schopnosť brániť sa voči ideologickej infiltrácii „nepriateľských síl zo Západu“. Týmto si Komunistická strana Sovietskeho zväzu podľa Si Ťin-pchinga sama zapríčinila zánik.

V roku 1990 zaviedol renomovaný americký politológ Joseph Nye pojem „mäkká sila“. Argumentoval, že globálne mocnosti disponujú okrem hospodárskej a vojenskej sily aj mäkkou silou, pričom ju vymedzil ako vykonávanie moci na základe kultúrnej atraktivity a ideológie; konkrétne ako ovplyvňovanie cieľov politických aktérov bez použitia hospodárskych podnetov a vojenských hrozieb. Čínski komunisti sprvoti považovali mäkkú silu za ohrozenie režimu, postupom času si však tento pojem nanovo preformulovali a interpretovali ho ako možnosť KS Číny nasadiť vlastnú mäkkú silu na presadzovanie svojich cieľov, a to najmä prostredníctvom infiltrácie svojej ideológie do západných inštitúcií a presadzovaním pozitívneho obrazu „čínskeho modelu“ v západnej verejnosti.

Až donedávna boli takmer všetci aktéri na washingtonskej politickej scéne pevne presvedčení o „mierovom vzostupe Číny“ a „konštruktívnej globálnej angažovanosti Pekingu“. V Amerike prevládalo všeobecné presvedčenie, že čínsky režim sa v rámci hospodárskeho vývoja pomalým tempom premení v liberálny systém západného razenia, presne podľa motta „obchod pre zmenu“. Tento náhľad medzičasom ustúpil názoru, že Čína zostane v područí komunistickej strany, ba dokonca v poslednom čase získali v Spojených štátoch navrch politici a politológovia, ktorí sú presvedčení o tom, že KS Číny sleduje dlhodobú stratégiu s cieľom vystúpiť na globálny mocenský Olymp.

Na dosiahnutie tohto zámeru Peking systematicky podporuje západné osobnosti, ktoré potom nenápadne usmerňujú verejnú mienku v čínsky prospech. Vo Veľkej Británii ide napríklad o vplyvnú skupinu významných podnikateľov obchodujúcich s Ríšou stredu (pôvodne 48 Group of British Traders with China, teraz 48 Group Club), ktorej členovia sa zasadzujú za hladko prebiehajúce obchodné vzťahy, pričom odsúvajú do úzadia možné geopolitické trenice, napríklad problematiku dodržiavania ľudských vzťahov, Tibet a podobne.

Keď KS Číny otvorila ekonomiku a poskytla kontrolovaný priestor trhovým silám, v nijakom prípade nemala podľa autorov v úmysle stiahnuť sa do hospodárskeho úzadia. Chcela skôr rozšíriť leninistický štátny aparát o aspekty moderného kapitalizmu a vyvinúť nový model kapitalizmu. Posilnenie trhových síl neviedlo k oslabeniu KS Číny. Skôr naopak: Dnes je komunistická strana mocnejšia, než bola kedykoľvek predtým, pretože sa jej podarilo dostať pod svoje krídla trhové sily.

Z historického pohľadu sprevádzal v západných trhových krajinách liberálnej demokracie stabilizáciu súkromného vlastníctva a trhového mechanizmu vývoj nezávislého justičného systému, ktorý bol v stave urovnať spory na základe zákonom stanovených a zakotvených princípov. A povedľa trestného práva sa postupom času presadil aj koncept právneho štátu. V Číne tomu tak nikdy nebolo. V Ríši stredu nejestvuje vláda zákona, ale vláda zákonom. Komunistická strana rozhoduje o zákonoch, jej záujmy majú absolútnu prednosť a súdy musia slúžiť jej záujmom. Stranícka kontrola sa neobmedzuje len na štátne podniky, ale prakticky sa zameriava na všetky stredné a veľké súkromné firmy vrátane tých čínskych spoločností, čo pôsobia v zahraničí, a na zahraničné podniky vyrábajúce a obchodujúce v Číne. A tu nasadzuje KS Číny účinnú páku: Západné konglomeráty, ktoré chcú fungovať v Ríši stredu, sa musia nielen prispôsobiť čínskym modalitám, ale zákulisne lobujú vo svojich domovských krajinách za nerušené hospodárske vzťahy bez politických problémových okruhov, akými sú povedzme ľudské práva. KS Číny sa teda usiluje primäť západné firmy, aby sa doma zasadzovali za pekinské záujmy.

Kľúčovým faktorom čínskej globálnej hospodárskej expanzie je už spomínaná hospodárska iniciatíva Nová hodvábna cesta. Americký think-tank Rada pre zahraničné vzťahy v tejto súvislosti jednoznačne zdôraznil: „Spojené štáty zdieľajú znepokojenie niektorých ázijských štátov, že Nová hodvábna cesta by mohla byť trójskym koňom, prostredníctvom ktorého sa má pripraviť pôda pre vývoj tohto regiónu podľa čínskych predstáv, vojenské rozpínanie Číny a zriadenie inštitúcií nachádzajúcich sa pod jej kontrolou.“ K tomu dodajme, že toto konštatovanie renomovaného amerického think-tanku sa netýka iba ázijských susedov Pekingu, ale mnohých krajín na všetkých piatich kontinentoch. Clive Hamilton a Mareike Ohlbergová dopĺňajú, že zámerom Novej hodvábnej cesty je prevziať kontrolu nad kritickou infraštruktúrou zúčastnených krajín tým, že Čína poskytuje úvery na výstavbu letísk, prístavov či autostrád, alebo že čínske podniky väčšinovo kupujú alebo sa menšinovo podieľajú na podnikoch, ktoré takúto infraštruktúru prevádzkujú, napríklad grécky prístav Pireus alebo kontajnerový terminál v barcelonskom prístave. Nezriedka sa stáva, že zúčastnené podniky, ba dokonca štáty sa dostávajú do platobných ťažkostí, keďže nevládzu splácať úvery; pomôže im pritom práve Čína, ktorá si ich následne tesnejšie primkne do svojej sféry vplyvu.

Dôležitou prevodovou pákou „mäkkej čínskej sily“ je skutočnosť, že za hranicami Ríše stredu žije približne 60 miliónov ľudí s čínskymi koreňmi. KS Číny sa všetkými desiatimi usiluje získať si ich na svoju stranu a potom ovplyvňovať ich rozhodovania, ideovú orientáciu a prehlbovať lojalitu voči pekinskému režimu. Chce posilňovať „súdržnosť čínskeho národa“ tým, že podporuje „kultúrnu identitu“ a pozitívny vzťah čínskej diaspóry k vlasti. Deje sa to prostredníctvom budovania rozličných organizácií v predmetných krajinách, pričom tieto sa venujú nielen kultúrnym a iným aktivitám, ale aj (peňažne) podporujú politikov s čínskymi koreňmi alebo finančne prispievajú do predvolebných pokladníc západných politikov, o ktorých predpokladajú, že sa môžu zasadzovať za čínske záujmy.

V oblasti masovokomunikačných prostriedkov je situácia podľa autorov pomerne jasná: Všetky relevantné čínske médiá sa nachádzajú pevne v područí KS Číny. Prílev nezávislých informácií do Ríše stredu je minimalizovaný rigoróznymi reštriktívnymi opatreniami. Korešpondenti zahraničných médií si musia pri udeľovaní pracovného víza vypočuť od čínskych predstaviteľov, že Čína od nich očakáva „vyvážené spravodajstvo“. Stáva sa aj to, že čínske orgány im vízum nepredĺžia; to je zreteľným signálom pre zvyšných dopisovateľov, aby neprekročili nepísanú „červenú spravodajskú čiaru“.

KS Číny je pevne presvedčená, že duševný majetok a idey zohrajú rozhodujúcu úlohu v globálnom zápolení o politickú moc. V ideologickom boji preto majú inštitúcie akademického sveta nenahraditeľnú rolu. Čínske univerzity sa počas vlády Si Ťin-pchinga dostali pod rigoróznu ideovú kontrolu. Nepriamy vplyv na západné univerzity (najmä v Spojených štátoch, Kanade či vo Veľkej Británii) má to, že čínski študenti platia poplatky za vysokoškolské štúdium, ktoré nezriedka tvoria nemalú čiastku z celkových príjmov príslušných univerzít – čím sa rapídne zvyšuje vnímavosť univerzitných predstaviteľov pre oficiálne čínske názory. To isté platí pre poskytovanie čínskych výskumných grantov pre západných docentov či profesorov. Títo totiž po ich získaní v omnoho väčšej miere dbajú na to, aby sa pohybovali v rámci neoficiálnych čínskych mantinelov a tým neprišli o financovanie výskumných projektov.

Čínsky prezident Si Ťin-pching v roku 2018 vyhlásil, že Čína má stáť v čele „reformy celosvetového riadenia“. Zámerom je, aby Ríša stredu prevzala hlavnú globálnu rolu. Pekinskí predstavitelia chcú vystupovať ako ochrancovia multilaterálnych inštitúcií a tým sa stať protiváhou údajného amerického „unilateralizmu“. Podľa autorov ide o snahu, aby sa autoritatívne politické režimy a ich ideológia dostali na jednu úroveň s demokratickými štátmi. Navyše, Peking sa usiluje posilniť si pozície v jestvujúcich veľkých multilaterálnych organizáciách, ako napríklad Organizácii Spojených národov, a oslabiť tie mechanizmy v nich, ktoré obmedzujú manévrovací politický priestor Pekingu na globálnej politickej scéne. Súčasťou tohto úsilia je takisto podpora vzniku nových medzinárodných organizácií s normami podľa čínskeho obrazu, v ktorých hrá prvé husle Čína a ktorých stredobodom je národná suverenita, a nie dodržiavanie internacionálne zakotvených demokratických zásad.

Záverom knihy Clive Hamilton a Mareike Ohlbergová konštatujú, že Západ musí aktívne vyvinúť účinnú obrannú stratégiu, ktorá zreteľne presahuje nezáväzné oznámenia a idealistické myslenie. Západným demokraciám sa Čínu zmeniť nepodarí, ale môžu ochrániť svoje kľúčové politické inštitúcie a demokratické vymoženosti. KS Číny pôsobí predovšetkým v úzadí. Pre Západ je preto najlepším protiliekom všeobecná transparencia. Jednu z hlavných úloh západných médií, vládnych orgánov, vedcov a politikov je podľa ich náhľadu vniesť svetlo do aktivít čínskeho režimu. Sloboda vyjadrovania a slobodné médiá sú hlavnými protivníkmi KS Číny a musia sa ochraňovať a podporovať za každú cenu. Západ musí podľa autorov jasne definovať a nekompromisne presadzovať svoje „pravidlá hry“.

V tomto zápolení nesmú byť Spojené štáty osamotené. Zvyšné západné štáty si musia uvedomiť, že Čína nachádzajúca sa v područí komunistickej strany nie je a nikdy nebude ich politickým priateľom. Ríša stredu má odpor voči všetkým medzinárodným zväzkom, na ktoré nemá vplyv a ktoré nemôže kontrolovať. Demokratické krajiny na celom svete musia spojiť svoje sily, aby ochránili všeobecné ľudské práva a demokratické zásady, uzatvárajú Clive Hamilton a Mareike Ohlbergová.

Pri lektúre ich knihy sa čitateľ cíti byť opäť vnorený do časov Studenej vojny, konfrontácie medzi dvoma globálnymi blokmi: komunistickým Východom na čele so Sovietskym zväzom a demokratickým Západom na čele so Spojenými štátmi. V tomto zápolení mal napokon navrch Západ – vďaka svojej politickej pevnosti, dynamike a inovatívnosti trhového hospodárstva, ako aj príťažlivosti demokratického politického systému a všeobecných slobôd. Mnohé aktivity KS Číny pripomínajú úsilie sovietskych komunistov destabilizovať západné štáty, ktoré sa však skončilo neúspechom.

Pevný zástoj Západu bude alfou a omegou ďalšieho globálneho vývoja. Dúfajme, že bez vojnového stretu a v znamení mierovej koexistencie západných demokracií a Číny na politickej a hospodárskej úrovni.

(Autor pracuje v Európskej komisii. Príspevok nemusí vyjadrovať postoj jeho zamestnávateľa.)

Teraz najčítanejšie