S. Alexijevič: Časy zo second handu (Čitateľský denník 40/2020)
„Vyrástol som v disidentskej rodine… V disidentskej kuchyni… Moji rodičia sa poznali so Sacharovom, rozširovali samizdat. Spolu s nimi som prečítal Vasilija Grossmana, Jevgeniju Ginzburg, Dovlatova… Počúval som rádio Svoboda. A v deväťdesiatom prvom som, samozrejme, stál v reťazi okolo Bieleho domu, bol som odhodlaný položiť život za to, aby sa nevrátil komunizmus. Medzi mojimi kamarátmi nebol ani jeden komunista. Komunizmus sa nám asocioval s terorom, s gulagom. S klietkou. Mysleli sme si, že je mŕtvy. Navždy mŕtvy.
Prešlo dvadsať rokov… Vchádzam do synovej izby a vidím, že mu na stole leží Kapitál od Marxa, na polici má Môj život od Trockého… Neverím vlastným očiam! Marx sa vracia? To je nejaký zlý sen? Sen alebo vidina? Syn je na vysokej, má veľa kamarátov, začal som počúvať ich rozhovory. Pijú čaj v kuchyni a debatujú o Manifeste komunistickej strany… Marxizmus je znova v móde, v trende, je in. Nosí tričká s portrétom Che Guevaru a Lenina. (Zúfalý.) Neodniesol si od nás nič. Všetko bolo márne.“
Ak si chcete urobiť predstavu o tom, ako vnímali život v Sovietskom zväze obyčajní ľudia, siahnite po knihách Svetlany Alexijevič. Dostanete sa tak cez výjavy z druhej svetovej (Vojna nemá ženskú tvár), Afganistanu (Zinkoví chlapci), výbuchu Černobyľu (Černobyľská modlitba), až po revolučné roky. U nás prebehla Nežná revolúcia a nastúpili divoké deväťdesiate — avšak v porovnaní s tým, čo sa dialo v rozpadávajúcom sa východnom bloku, sme to tu mali ešte celkom v pohode.
Časy so second handu mapujú práve tieto zlomové roky, koniec jedného veľkého impéria. Ako sa žilo a žije v takejto krajine? Svetlana Alexijevič opäť zbiera výpovede množstva ľudí — od dôchodcov, ktorí si pamätajú ešte Stalina a Beriju, až po mladých mileniálov vyrastajúcich už s mobilom v ruke a netušiacich, kto to bol vlastne Solženicyn. Autorkin zámer bol vstupovať do rozhovorov len minimálne a nechať hovoriť najmä svojich respondentov. Častokrát sa preto v knihe objavujú spontánne, priame a bezprostredné prúdy spomienok, starých krívd a boľačiek — ale i radostí.
Aký teda bol Sovietsky zväz a to, čo po ňom ostalo? Spomína sa tu na budovateľské roky, keď sa za polárny kruh vyberali celé vagóny nadšených mladých ľudí vidiacich svetlé socialistické zajtrajšky — a ich následné vytriezvenie. Spomína sa na gulagy, rozbíjanie rodín, Stalinove čistky a mučenie väzňov — dokonca tu sú zachytené aj spomienky samotných katov, ktorí pokojne žijú z bohatého výsluhového dôchodku ešte stále ovešaní medailami a vyznamenaniami za službu vlasti.
Príbehy pokračujú takmer až do súčasnosti: pohyby národov, nepokoje medzi etnikami, špekulácie s nehnuteľnosťami, výbuchy v Moskovskom metre. Zaujímavý je aj pohľad na Bielorusko po prezidentských voľbách v roku 2010 — občianske protesty a ich násilné potlačenie nám môže niečo pripomínať.
Forma krátkych výpovedí, ktorou je kniha zostavená, nemusí vyhovovať každému. Na mňa pôsobí tak trocha repetitívne, ako som už určite niekde spomínal. Môžete sa ale na ňu dívať ako na takú poviedkovú zbierku — otvoriť ju v podstate na akejkoľvek strane a prečítať si krátku stať, ktorá vám aj bez kontextu bude dávať zmysel. Najmä keď sme niečo podobné, aj keď v bledomodrom, zažili aj u nás.
Na záver sa ešte môžete prelúskať aj cez krátky rozhovor s autorkou tesne po tom, čo dostala Nobelovu cenu za literatúru v roku 2015. A dozviete sa, okrem iného, aj o tom, že po všetkých tých hrôzach, o ktorých si musela vypočuť pri zostavovaní svojich kníh, sa rozhodla tú najnovšiu venovať… láske.
S. Alexijevič: Časy zo second handu
Absynt, 2017
534 strán
*
85 %
Moje písačky a kresbičky môžete sledovať aj tu.
