Denník N

Prečo sme to nezvládli?

Dnešná politická reprezentácia nie je obsahom, ktorý by spoločnosť potrebovala, ale formou, ktorú chcela istá skupina počuť.

Sedeli sme na pive a smiali sme sa keď nám ktosi povedal, že Trump to možno aj vyhrá. O necelý rok sme neveriacky krútili hlavami, keď stránky denníkov a týždenníkov zapĺňal portrét Donalda Trumpa ako prezidenta. Vládnutie cez Twitter pripadalo spoločnosti podivuhodné a neakceptovateľné. Teraz máme podobný štýl vládnutia doma. V západnom svete môžeme badať akýsi koniec stredovej politiky, napriek tomu, že všetky strany deklarujú, že ním sú. Avšak v skutočnosti sú pozície vyhranené a už neexistuje politika stredu, už exitujú výlučne iba tí naši a nepriatelia. Dominuje pocit, že tí druhí sa museli zblázniť, že toto si už naozaj nemôžu myslieť, sú odtrhnutí reality a sú nebezpeční…

Slovensko, rovnako, ako celý región strednej Európy bol vždy regiónom, kde panovalo relatívne veľké rovnostárstvo, doplnené o anti-liberalizmus, ktorého tradícia je badateľná už na našom „prvom“ liberálovi  Jánovi Lajčiakovi, ktorý patril k marginálnej slovenskej inteligencií, študoval v Lipsku a na parížskej Sorbonne. Neskôr sa vrátil na územie Slovenska, kde ho vytesnili ako maďarská vrchnosť, tak i robotnícke hnutia a aj klérus. Napokon skončil marginalizovaný v Nižnej Boci ako chovateľ včiel.  Liberálne postoje nikdy neboli inherentnou a žitou skúsenosťou nášho regiónu. Ostatne totalitným a nedemokratickým tendenciám sa v regióne strednej Európy vždy dobre darilo a v rurálnych skrýšach prečkala tie slobodnejšie obdobia, aby sa následne mohli naplno prejaviť.

Už od čias Habsburskej monarchie sme si zvykli na výrazný paternalizmus, prameniaci z omnipotencie vládnucích celkov, ktorý je súčasťou našich politických dejín. Nepretržite boli mocenské centrá mimo územia Slovenska, raz to bola Viedeň, neskôr Moskva, alebo Praha. Neriadili sme to my, stále to boli tí druhí, na ktorých sa dalo vyhovoriť.

Stratili sme medziľudskú dôveru a nestihli vybudovať tú inštitucionálnu, pretože inštitúcie boli raz príliš ďaleko od spoločnosti, a inokedy v rozvrate. Staviame ploty a pálime mosty, čím vytvárame pocit zdanlivého bezpečia. Ibaže nevedomky vytvárame nové, omnoho štruktúrovanejšie nebezpečenstvo, ktoré nami atmosfericky obteká, je ťažko uchopiteľné, tekuté a vytvára medzi nami odcudzenie, ktoré len ťažko dokážeme preklenúť.

Ľudia neveria, že politici v nažehlených sakách dokážu robiť opatrenia, ktoré im zlepšia život. Existuje podvedomý pocit, že tí čo tu boli, doteraz zlyhali, keď sľubovali večné víťazstvo demokracie a bezpečie, po ktorom nasledoval pád Dvojičiek a nový svet. Plný ťažko uchopiteľných obáv. Keď sa krajinám pred rokom 2008 darilo a ekonomické rasty dosahovali dvojciferné čísla, pocit úspechu rýchlo vystriedala kríza. Po nej nasledovala pokrízová ťahavá stagnácia a pocit zlyhania.

Začali sme si voliť vagabundov a šikanátorov, ktorí vytvárajú priťažlivejší protipól k slušným politikom, so zapnutým vrchným gombíkom na košeli a neopísaným vysokoškolským titulom. Komplexný slovník nahradili výkriky a hrubosť bez potrebnej syntaxe, pretože korektnosť je považovaná za podozrivú snahu zakryť skutočný zámer. A tak sme vymenili stredových politikov za sedlákov, ktorí sú ako vystrihnutí z Pišťankových a Tarageľových románov. Pre veľkú časť spoločnosti predstavujú akúsi živočíšnu autentickosť, pre ktorú chodia mladé rodinky tráviť slnečné popoludnia do zoologických záhrad a zvyšok sa priblblo smeje na reality show, ktoré si robia srandu tých  najzraniteľnejších. Živočíšnosť a hrubosť sa otlačili do inštitúcií, ktoré mali byť nositeľom noblesy, cností a predstavovať ručnú brzdu bláznovstvu a šialenstvu.

Odcudzení

Veľká časť spoločnosti nezažíva pocit úspechu a cíti sa zo spoločnosti vynechaná. Ostali im len nákupy lacných potravín a second handy, ktoré pri nablýskaných domoch a placatých autách spôsobujú pocit osobného zlyhania a ten prechádza do pocitu bezmocnosti. Dotýka sa rôznych spoločenských vrstiev, o ktorých už dávno neplatí, že sú to iba štvorkári bez prehľadu a ambícií. Sú to bežní ľudia, ktorým sa nedarí dosahovať kultúrne definované ciele, prostredníctvom ciest na to vytvorených. Americký sociológ Robert K. Merton vo svojej teórií opísal proces, v ktorom si spoločnosť vytvára konkrétne základné ciele a zámery, ktoré je potrebné dosiahnuť a k nim definuje i spôsoby, legitímne cesty, ako definované ciele dosahovať. Pričom ako píše Merton, nemusí sa vždy jednať o najefektívnejšiu cestu. Podvod, krádež a klamstvo sú z etických dôvodov odmietané, avšak pri nedostatočnej integrácií kultúry, môže nastať situácia, že ciele absolútne zatienia cesty, ako sme mohli zažívať v deväťdesiatych rokoch a v istej obmene to zažívame dodnes, pretože sme sa hnali za ekonomickým úspechom a bezhlavou modernizáciou. Cestou sme zabudli, že moderná krajina nie je tá, ktorá má najviac výrobných liniek, či internet. V skutočnosti ide o mieru kultivovanosti a hĺbkového pochopenia kto sme a čo, ako krajina chceme. To sme nezvládli a teraz čelíme problému bezmocných ľudí, ktorých apatia prerastá  do nihilizmu a agresivity, do viery v šialené teórie, ktoré splošťujú realitu tak, že je ľahké uveriť aj v plochosť zeme a celoplanetárne spiknutia.

Frustrácie nachádzajú svoj cieľ a menia slušnosť, jazykovú pestrosť a toleranciu na slabosť a špekuláciu, ktorú spôsobujú politické a ekonomické elity. V čase kedy sa konečne dostáva základným právam aj menšinám, tak pre neuspokojenú väčšinu to predstavuje sedláctvo deväťdesiatych rokoch, kedy sa hrubokrkí taxikári so zlatými retiazkami a šušťákmi predbiehali na pošte. Ľudia majú pocit, že ich číslo v životnej lotérií nik nevyvolal a oni frustrovaní čakajú v spoločnosti vysoko nastavených cieľov, ktorá očakáva úspech.

Zúfalstvo potrebuje reprezentáciu, ktorá nebude sofistikovaná, nebude korektná, naopak bude priama, drsná a hulvátska. Dnešná politická reprezentácia nie je obsahom, ktorý by spoločnosť potrebovala, ale formou, ktorú chcela istá skupina počuť. Preto Trump, aj keď miliardár, je obľúbencom chudobných, Babiš hlasom bežného ľudu a Kollár eternálny ochranca hodnôt. Obsah prehlušila forma, ktorá je ventilom frustrácie a hnevu, no nie je odpoveďou na životnú mizériu, ani na nedosiahnuté sny. Je len obyčajným štadiónovým vulgarizmom, ktorý sa omylom dostal na najvyššie pozície. Bezhlavo riadi krajinu a je pritom jedno kam sa ide, kým sa ide rýchlo a je čo vypiť a koho uraziť. Miesto riešení budeme počúvať trápnučké výkriky o prirodzenosti, a že penis nepatrí do zadku a ženy do diskusie, aby sme nemuseli priznať, že sme zhrubli ako slovník gymnazistu po šiestom panáku. A tak zvýšime tempo a bez plánu sa rútime do nihilizmu a hulvátstva, z ktorého nám už nepomôže ani Ježiško.

 

Teraz najčítanejšie