Kedy je na Slovensku ticho
Keď deti z Rokycian predávali pred rokmi za kilo múky či šošovice do špeciálnej školy, bolo ticho.
Keď týmto deťom diagnostikovali mentálny postih aj keď ho nemali, bolo ticho.
Keď nám deti ukazovali, že chodili v mínusových teplotách vonku na latríny, bolo ticho.
Keď prišla inšpekcia a školu zavrela, vtedy chvíľu ticho nebolo.
Keď potom nikto potrestaný za túto kauzu neostal, prišlo zas ticho.
Potom prišli deti do Bajerova, a bolo ticho ďalej.
Keď ich v obci nechceli, bolo ticho.
Keď sa na obecnom zastupiteľstve v Bajerove verejne čítal anonymný list od rodičov žiakov školy v Bajerove, kde sa o deťoch z Rokycian píše ako o “debiloch” a “retardovaných cigánoch”, bolo ticho.
Keď starosta víťazoslávne vyhovel a deti z Rokycian vylúčil zo školského obvodu Bajerova, bolo ticho.
Keď rokycanské deti nemali ešte pár dní pred začiatkom školského roka kam ísť do školy, lebo ich nikde nechceli, bolo ticho.
Keď sme zadarmo týždeň pred začiatkom školského roka zariaďovali v Rokycanoch triedy aby bolo kde učiť v nanovo vytvorenej škole, bolo ticho.
Keď sme za vlastné peniaze zvážali autom skrine a nosili nábytok z Košíc, bolo ticho.
Keď sme zháňali sponzorov a materiálnu výbavu kade tade, aby sa deti mali kde učiť, bolo ticho.
Keď sme sa s deťmi, podľa niektorých zo susednej obce “debilmi” učili, urobili systém charakterového vzdelávania, chodili na výlety, boli na Mikuláša u pani prezidentky a čuduj sa svete, fungovalo to, bolo ticho.
Keď od nás minulý rok odišli prvé deti do piateho ročníka do Bajerova a potom sme sa dozvedeli, že sedia v zadných laviciach a niektorí zo starších žiakov sa tam nevyhli opätovnej rediagnostike na mentálny postih (lebo to je asi podľa niektorých psychológov niečo, čo človek dva roky má a potom zase nie a potom akosi zase áno)*, bolo ticho.
Keď sme bojovali a bojujeme aby deti na škole ostali, lebo sú spokojné, chcené, ľúbené a konečne sa k nim niekto správa ako k seberovným, bolo ticho.
Keď starosta v Rokycanoch na podnet, že niektoré deti chodia do školy hladné pred rokom povedal, že učiteľky sa nemajú starať, či sú deti hladné, ale učiť, bolo ticho.
Keď porušil zákon a nevymenoval v zákonnej lehote zvolenú riaditeľku školy, bolo ticho.
Keď ju odvolal, lebo žabomyšie vojny pokračujú, bolo ticho.
Keď do našej školy dnes žiadne deti do 5.A neprišli, pretože boli ich rodičia dva dni zastrašovaní nepravdivými informáciami, že žiaci sa majú okamžite dostaviť lebo dostávajú v susednej škole neospravedlnené hodiny (pre porovnanie, to je asi ako keby Vám niekto tvrdil, že sa máte okamžite dostaviť do práce v obchode s oblečením aj keď pracujete v potravinách a s obchodom s oblečením nemáte nič spoločné), bolo ticho.
Na chvíľu ticho prestalo, keď bolo treba ukázať, ako veľmi vraj deti chýbajú v škole, odkiaľ ich vyhodili.
Na obrazovkách falošné úsmevy a krásne pripravené triedy. Pred nami, ktorí sme si to celé zažili, neskryjú nenávisť, rasizmus a zlobu. Zrazu to bola tá v Rokycanoch, zlá škola, ktorá si chcela nechať deti z “nepochopiteľných” dôvodov. Omyl. Žiaci a rodičia chceli ostať, lebo zažili, že sa to dá bez ponižovania a dôstojne. To je pochopiteľné. Nie to, čo sa deje teraz.
Škola nie je o vymaľovaných triedach ani o príspevkoch na žiaka. Nikto príčetný nezožerie tým, ktorí pred dvoma rokmi označovali naše deti za “retardovaných cigánov”, vyhodili ich zo školy a bolo im jedno, že iná možnosť pre nich nebola, že im zrazu na nich tak veľmi záleží a tak veľmi im chýbajú.
Takto verejne teda prosím, prestaňte. Sú tu ľudia, ktorým na týchto deťoch naozaj záleží. Ktorí im chcú dať vzdelanie, čas a pozornosť, nie posadiť ich do špeciálnej triedy s pochybne upečenou diagnostikou. Aby ich odpratali a zarobili na vyššom normatíve. Nie sú to “debili”, ani “retardovaní cigáni”, sú to naše deti. Triedy si nechajte, naučte sa slušnosti, úcte a láskavosti. Potom v tých triedach možno budete mať o trochu plnšie aj bez toho, aby ste museli zastrašovať rodičov a celú jednu školu.
*minimálne jedno rozhodnutie o diagnostike sme videli
