„Počas šábesu sa pracovať nemá!“ Nielen o (ne)slobode cestovania v Izraeli a Palestíne.

Predĺžili mi víza do konca roku. Teším sa, mám aspoň viacej času na rozhodnutie, kam sa pohnúť ďalej. Ostať na Blízkom východe alebo sa vrátiť na Slovensko?

Mám zoznam, kam si píšem dôvody pre a proti. Pretože je práve sezóna manga a fíg (maracuji, dračieho ovocia, ananásu, kiwi…) lokálne ovocie pribudlo na zoznam „pre“. Táto krajina je splneným snom vegetariánov, vegánov a bratislavských hipsterov –  avokádo je tu v sezóne tak lacné, že susedka ním prikrmuje mačku vždy, keď má pocit, že jej „chýbajú vitamíny a kožuštek sa málo leskne“ (ak ste práve posledné vreckové minuli na avokádový toast v Urban House, želám dobrú chuť). Keďže všetko ovocie a zeleninu balia do plastových sáčkov, ľahostajný prístup k recyklovaniu je na zozname „proti“.

Karanténa sa skončila, konečne môžeme ísť von ďalej než len na sto metrov. Po dvojmesačnej nedobrovoľnej izolácii sa cítim spoločensky tak nevyžitá, že sa nadšene púšťam do zoznamovania s každým, koho na ulici stretnem.  Shuafat je vlastne taká malá dedina. Pravda, v noci pripomína skôr pretekársky okruh a cez Ramadán zase tanečný festival (toľko blikajúcich svetiel a dunivej hudby nezažijete ani počas vianočných trhov v Petržalke!), ale inak  tu panuje vrelá komunitná atmosféra. O týždeň už poznám skoro všetkých susedov (nič ťažké, vzhľadom na to, že sú všetci nejako príbuzní), o dva týždne už po mne pomenujú čerstvo narodené žriebä. Trochu sa obávam, aby malú Tatianu ostatné kone neutláčali, keďže ďalší obyvatelia žrebčína sa volajú: Abú Samer, Wahid, Yasmine a Mariam.

Šabat v Jeruzaleme

Jedno sobotňajšie popoludnie ideme na návštevu k bulharským priateľom a P., môj český sused, mi sľubuje cestu „šabatovým výťahom“.  Zastavuje automaticky na každom poschodí bez toho, aby ste ho museli privolávať.  Dom má totiž aj miestnych nájomníkov: ortodoxní židia dôsledne zachovávajú šabat a odmietajú v tento deň vykonávať čokoľvek, čo len trošku pripomína prácu. Napríklad stláčať gombík výťahu. Cesta na desiate poschodie nám tak trvá viac ako päť minút, P.  má aspoň čas na ďalšiu šábesovú historku:  raz v piatok večer pri ceste do mesta videl na ulici ležať spoločensky unaveného človeka, okolo ktorého sa zhŕkol dav veriacich zvedavcov. Chvíľu bezradne pozerali a po rozprave s najstarším členom diskusného krúžku sa uzniesli, že mu teda pomôžu a preniesli ho na lavičku. V prípade ohrozenia života blížneho je fyzická práca povolená aj cez šábes. O ulicu ďalej sa medzitým policajti snažili narovnať pováľané zábrany, ktoré zamedzujú priechodu áut. Celé štvrte takto ostávajú cez víkend uzatvorené pre osobnú prepravu, k veľkej nevôli sekulárnych obyvateľov Jeruzalema (ktorí často zábrany zlomyseľne povalia). Miestne deti pri tom policajtom hrozili pastičkami a kričali na nich, že nie sú správni Židia, lebo čo majú dnes čo pracovať, veď je šabat! Tiež vraj vyzerali bezradne (policajti, nie deti).  Mám sľúbené, že niekedy do Mea Shearim pôjdeme na kulinársku prechádzku. Keď sa teda vhodne oblečiem a zakryjem si vlasy. Údajne už do miestnych vývarovní púšťajú aj ženy, to ešte pred tromi rokmi nebolo všade možné. Nie, že by som tak veľmi túžila po gefilte fiš, rybe v rôsole,  ale myslím, že dobre zapadnem. Lebo keď som si nedávno pri upratovaní bytu bezmyšlienkovite stiahla vlasy šatkou a takto vymódená išla do večierky pod bytom, arabská obsluha na mňa začala rozprávať plynule po hebrejsky, mysliac si, že sa ku nim zatúlalo nejaké aškenázske dievča zo susednej ruskej štvrti.

„Čo blázniš Mohammad, veď to som ja.“

„Sorry, veľmi som sa nepozeral. Počuj, vieš, že s tou čelenkou vyzeráš ako ortodoxná? A si si istá, že chceš Savo?“

Bulharskí priatelia nás zoznamujú s ich arménskym známym, frontmanom populárnej palestínskej hudobnej skupiny*. Pýtam sa, kedy budú mať ďalší koncert, že by som sa prišla pozrieť. Horko sa usmeje: „Nevieme. Pre nás je požehnaním, keď sa nám vôbec podarí stretnúť sa na skúšku.“ Časť kapely totiž býva na Západnom brehu, zatiaľ čo hlavný spevák a líder kapely je tunajší. Palestínci potrebujú špeciálne povolenie na to, aby mohli vstúpiť do Jeruzalema. Židia zase majú zakázaný vstup na územia, ktoré sú kontrolované Palestínci. Toto rozdelenie vychádza z Osloských dohôd z roku 1995, kedy sa okupované palestínske územie rozdelilo na tri administratívne oblasti, podľa prevažujúceho obyvateľstva, ktoré je spravované buď palestínskou, alebo izraelskou samosprávou. Sloboda pohybu, na akú sme zvyknutí v Európskej únii, tu nejestvuje. A vôbec nezáleží na tom, že ste kapela, ktorá má milión zhliadnutí na Youtube a pozvánky na prestížne svetové festivaly. Mimovoľne vo vrecku  nahmatám svoj európsky pas a premýšľam, že niektoré veci mi tu vadia oveľaviac než len nezáujem o recykláciu.

^{Nebi Samu’el, posvätné miesto islamu a judaizmu a údajný hrob proroka Samuela. Jedno z miest, kde majú prístup ako Moslimovia, tak Židia.}

Cestou späť sa vraciame cez historické Staré mesto. Zapadlo slnko a vyšli prvé hviezdy, šabat sa oficiálne skončil. Už mesiace sem nevkročili žiadni turisti. Okrem nás je tu len miestna mládež na skateboardoch, rituálne strapce  a bokombrady im vejú vo vetre. Dospelí odložili sviatočné hodvábne kaftany aj svoje vážne výrazy, oblečení už len v belostných košeliach stoja na storočných balkónoch a uvoľnene sa rozprávajú. Vzácne z niektorého okna počuť jidiš, pôvodný a skoro zabudnutý jazyk východoeurópskych Židov. Z jednej pivnice hlasno znejú hity Donny Summer. Neveriacky sa zastavujeme, toto je posledné miesto, kde by sme čakali diskotéku zo 70. rokov. V dobrej nálade spontánne pretancujeme ulicou, miestni sa na nás usmievajú a tlieskajú do rytmu. Dojímame sa. Ostanem, sľubujem si predzaspaním,  ja ich tú recykláciu už nejako naučím.

Nie som žiadna Nataša

Prešiel ďalší týždeň, ako každý piatok ráno vyrážam na trh. Jeruzalem je v tento deň vždy najrušnejší, všetci sa ponáhľajú, než začne každotýždenný šabat, ktorý bude trvať až do sobotňajšieho západu slnka. Zbehnem ešte do obľúbenej kaviarne, na jedno z mála miest, kde sa dajú stretnúť všetky rôznorodé kultúry Jeruzalema pokope. Svoju rannú kávu tu vedľa seba pijú ortodoxní židia aj sekulárni tínedžeri, arabské študentky aj izraelskí vojaci, ktorí sa vracajú na víkend domov. Tmol Shilshom je legendou práve pre svoju otvorenú a multikultúrnu atmosféru, svoje diela tu písali najslávnejší izraelskí spisovatelia. Aby mohla kaviareň po korone ďalej fungovať, miestni sa v kampani zložili na jej prevádzku. Nie každý podnik má ale také šťastie. Nedávno sa zabil majiteľ iného známeho baru tu v meste, vraj nezniesol, že musí zatvoriť a ľudí prepustiť.

Na tržnici je hlava na hlave, predajcovia bravúrne zvládajú prekrikovať svojich konkurentov, vážiť produkty a zároveň vám nútiť ochutnávky všetkého, čo majú na pulte. V piatok preto nikdy doma neobedujem a vetu „Ďakujem, neprosím si“ som sa naučila v obidvoch jazykoch, arabsky aj hebrejsky. „Zdrastvuj, Nataša!“, kričí na mňa predavač z jedného stánku. Po pol roku života v Jeruzaleme ma to už ani nerozčúli a proste ho ignorujem. Jediný slovanský národ, ktorý totiž všetci miestni na sto percent vždy poznajú, sú Rusi. Máš svetlé vlasy? Rusko. Rozprávaš po česky alebo po slovensky? Rusko. Objednávaš si na bare pivo namiesto poldeci vodky? To nič, určite si len zamaskovaný Rus. Ťažko im vysvetliť, že v histórii sme nie vždy tak úplne boli kamoši a je trochu necitlivé hádzať nás do jedného vreca. Je to podobné, ako keby ste všetkých tunajších Palestíncov oslovovali ako izraelských Arabov. Nepoďakovali by sa vám a s obedmi zadarmo by bol dozaista koniec. Kupujem bylinky a hríby, ktoré sú už zabalené v plastovej miske, predavač chce samozrejme všetko ešte raz zabaliť do plastových sáčkov, zvlášť mätu aj huby.

„Dík, neprosím si, mám svoje.“

„Vážne? Veď sú zadarmo!“  Nadýchnem sa k odpovedi o zodpovednosti za naše životné prostredie a úbohé delfíny, ktoré zabíjajú plastové vrecká, áno, aj tie Tvoje, a áno, viem, že tu nemáte delfíny ale korytnačky, ale to neznamená že…

„Tak si je zoberie niekto iný,“ krčí plecami a myslí si niečo o bláznivých Ruskách, ktoré si nosia svoje vlastné plátené tašky a zachraňujú morské živočíchy.

„Vitaj v Izraeli.“, ozve sa mi pobavene za chrbtom. Dievča, čo má tiež vlastnú tašku!  „Odkiaľ si?“

„Z Česka.“

„Wow, tam som dva roky žila, v Tábore!“

„Prečo by niekto dobrovoľne odišiel žiť z Jeruzalema do Tábora?“

„Naučiť sa niečo o recyklovaní“, smeje sa. „A ty čo robíš v Izraeli?“

„Snažím sa presvedčiť miestnych, aby nezabíjali delfíny. A tiež, že Česko nie je východná Európa. “  Už sa obe smejeme, je jasné, že z nás budú kamošky. Najlepšie. Ideme osláviť koniec karantény českým pivom a tuším, že ma čakajú skvelé časy, keďže mám konečne lokálnych priateľov. Však už bolo načase, po Vianociach sa vraciam domov. Sorry Tatiana, niekto iný ti bude musieť chodiť dávať ovsa.

*Kapela sa volá Apo & the Apostles, hrajú niečo medzi rockom a world music a práve im vyšlo nové album. Vypočuť si ho môžete (a kapelu tak podporiť) tu: https://bit.ly/3bBjKV5