Denník N

Sebarealizácia z inej planéty

Mám jeden problém, pretrváva roky (dve desaťročia). Kedysi som dostal na výber medzi modrou a červenou pilulkou. Modrá pilulka predstavovala praktický a efektívny svet, svet logiky, matematiky, algoritmizácie, IT, svet v ktorom človek netrie biedu a dokáže sa veľmi slušne uživiť. Za to červená pilulka predstavovala svet, ktorý vábi na hodnotné, psychológiu, umenie, tvorbu, dramaturgiu a scenáristku, svet v ktorom uplatnenie nie je sľúbené. Červená pilulka bola príťažlivejšia, ale modrá rozumnejšiu voľbou, niekedy voľbou, ktorá vo výsledku donesie viac možností, ale daň je vysoká – sebarealizácia.

Nechcel som byť snívajúci umelec, ktorý trie biedu a tak namiesto toho pracujem už 14ty rok v svete IT v ktorom všetci prežívajú vzrušenie (napr. na linkedin), len ja sa cítim ako autista, ktorému je mnoho vecí jedno, nechápe „wo co go“. Nie moja práca ma neubíjala, bola a je kreatívna svojim spôsobom, ale v mojich očiach postráda nejakú hodnotu, kvality. Síce neubíjala, ale pomaly zabíja niečo v mojom vnútri, vytvorila akýsi depresívny smútok za nedosiahnuteľným zadosťučinením, kliatba o nedosiahnuteľnej sebarealizácii. Cítim sa, že žijem vo svete do ktorého nepatrím, v ktorom viem fungovať, ale nie je mi blízky, žijem v inej krajine, na inej planéte, to čo ma aj s kolegami spája, nie je nikdy práca. Na jednej strane neľutujem, rozhodol som sa tak, vychutnal si všetky plusy svojho rozhodnutia, ale ten mínus ma ťaží, predávam svoje schopnosti, ale nie seba, seba som predal, tak, že svoje pravé ja som uväznil. Pravé ja je stratené, mám pocit, že nemá ekonomický potenciál, lebo vlastne neexistuje kvôli nemu. Ako sa živiť svojim pravým ja? Čo to vlastne je? Keď sa predáva hlavne ezoterika, kvázi psychológia, motivačné bláboly a iné múdrosti, ktoré sme už počuli miliónkrát. Nemám o tom ružové predstavy, že snažiť sa uplatniť svojim pravým ja vyjde nazmar i keby som si kedysi vybral červenú pilulku. Koľko krát viac rozhodujú naše kontakty, poklonkovanie, marketing ako naozajstné plody našej práce. Ako závidím tým, ktorým stačí k sebarealizácii kariérny rast, úspešné projekty a podobne. Pre mňa je to iba duševný prínos, to by mi prinieslo šťastie. Ale som schopný tento svet obohatiť, mať svoj duševný prínos pre niekoho iného? Som schopný to realizovať tak aby som nežil na ulici? Mám rodinu a deti, je dosť neskoro, aby som rozohral akúsi hru, stal sa gamblerom. A vôbec, obrátiť kormidlo nie je ľahké. Ale i tak si to želám, skúšam, akoby som lovil ryby v nejakom mŕtvom jazere, ale lovím, verím, aj keď viem, že to možno nedáva zmysel (pravdepodobnostne). Niečo tomuto svetu dlžím a niečo dlží on mne, tak snáď, možno a možno nie…

Teraz najčítanejšie