Denník N

Holokaust nás naučil nenávidieť

V dobrej tradícii Fedora Gála poviem k Pamätnému dňu obetí holokaustu a rasového násilia tri veci:

Za prvé: Miro Kollár písal, že Židovský kódex bol začiatkom konca. Nemyslím si to, bol to skôr koniec začiatku prenasledovania slovenských Židov. Začiatok začiatku má korene v celoeurópsky akceptovanom a „salonfähig“ antisemitizme, ktorý sa naplno prejavil v Dreyfusovej afére, či Hilsneriáde. Na ňom si postavila kariéru spústa politikov, vrátane tých slovenských. Robia to tak mimochodom dodnes, len trochu nenápadnejšie, ako v rokoch tridsiatych. Židovský kódex už potom nebolo problém presadiť. Propagandou vymyté mozgy väčšiny Slovákov ho prijali s radosťou.

Za druhé: holokaust bol, je a bude tragédiou židovského národa a tých, ktorých slovenskí, nemeckí, maďarskí a ďalší antisemiti, fašisti a nacisti za Židov označili.
Ale je to aj naša tragédia. Tragédia národa, ktorý sa naučil, že je v poriadku nenávidieť niekoho len pre jeho pôvod. Ktorý sa naučil, že je možné niekoho obrať nielen o základné práva, ale aj o majetok, že môže existovať štát, ktorý za zavraždenie vlastných občanov platí ich vrahom. A že po tom, čo sa táto masová vražda odhalí a skončí, nestane sa mnohým miestnym pomáhačom, zlodejom, arizátorom a vrahom vôbec nič. Stačilo, aby rýchlo otočili kabáty a pokračovali s komunistami v prenasledovaní tých, čo si dovolili prežiť. Tragédiou je holokaust aj pre to, čo všetko sme ako krajina touto hromadnou vraždou stratili. Koľko skvelých architektonických, literárnych, výtvarných, či filozofických diel, koľko šikovných, múdrych, vzdelaných ľudí, koľko vedcov, právnikov, obchodníkov, remeselníkov, či komikov a humoristov. Sme chudobnejší, pretože tu s nami nežijú, pretože ich inakosť nás nemôže obohatiť a ich hlboké spojenie s minulosťou, historická skúsenosť a z nej plynúca zdravá skepsa a opatrnosť nám nemôžu dať korene, ktoré by nás chránili pred vyvrátením vo vetre hlúposti a povrchnosti.

A za tretie: komunisti síce Židov až na výnimky fyzicky nelikvidovali. Ale to, čím si museli prejsť tí, ktorí si dovolili prežiť holokaust, po návrate, počas tzv. tretej republiky, je skoro rovnako hanebné, ako Židovský kódex. Pogromy, vyháňanie z vlastných domov a bytov, odmietanie vydať ukradnutý majetok, ostrakizácia zo strany štátnych orgánov, nemožnosť získať späť československé občianstvo a z toho prameniaca vlna samovrážd medzi preživšími a ďalší exodus smerom na západ, je prakticky neznámou, ale o to hroznejšou kapitolou našich povojnových dejín.

Aby tento blog nebol len negatívny, nakoniec chcem a musím vysloviť poďakovanie a úctu tým Slovákom, ktorí ukrývali, chránili a podporovali svojich židovských spoluobčanov, ktorí riskovali rovnaký osud a z ktorých mnohí sú dnes nositeľmi ocenenia Spravodliví medzi národmi. Na takú malú krajinu ako Slovensko ich nie je málo.

História nie je čiernobiela, má nekonečne veľa odtieňov a je na nás, aby sme si ich všetky, veľmi jasne a otvorene pripomínali. Aj preto je dôležité dnes, ale nielen dnes, o týchto veciach hovoriť.

Nie som veriaci, ani Žid. Ale v predvečer sviatku Yom Kippur, v Erev Yom Kippur si tak, ako dnes, spomeniem na tých, ktorí tu nie sú a mali by byť, na ich deti, vnukov, pravnukov a rodiny. A ticho, sám pre seba ich poprosím o odpustenie.

Teraz najčítanejšie

Juraj Petrovič

Vyštudovaný hudobník a právnik. Projektový manažér. Poslanec miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava - Nové Mesto a predseda poslaneckého Klubu novomestskej zmeny.