Ruka ruku myje nielen v čase pandémie
S čím najrýchlejšie a najefektívnejšie oslovíte čo najširšie masy ľudí (platí to najmä v politike)?
Úprimnosťou, poctivosťou a pravdovravnosťou? Ťažko!
Lož má síce krátke nohy ale veľmi rýchlo skáče. Úprimnosť je pre väčšinu z nás nepríjemná. A poctivosť je automatická len pri hájení vlastných záujmov.
Prečo si teda nevybrať „ľahšiu cestu“?
To, že to tu u nás zdola až nahor máme také, aké máme, nie je v zásade chyba politikov, prokurátorov, sudcov, policajtov, úradníkov a všetkých ďalších kompetentných, ktorí sa podieľajú na fungovaní a charaktere tohto štátu. Je to viac-menej chyba nás všetkých, ktorí tú spoločnosť tvoríme, a ktorí z pohodlnosti a v často naivnej viere v úprimnosť, poctivosť a pravdovravnosť sa často nechávame ľuďmi, ktorým cnosti vôbec nič nehovoria, nachytať a oblafnúť. Potom je tu pomerne veľká skupina takých, ktorí veľa vecí vidia a vedia o nich, ale tak, ako si priamo nepriznávajú vlastné zlyhania a chyby, tak si zo zištných dôvodov zatvárajú aj oči pred zlyhaniami iných. A v poslednom rade tu máme veľmi veľa takých, ktorým to je v zásade jedno a sú k veciam verejným vlažní až apatickí.
Najhoršia zo všetkého je asi tá vlažnosť, ktorá anticnostiam otvára dvere dokorán:
„Neb praví Písmo: Buď žhavý, nebo ledový, ale nebuď vlažný. Lhostejnost je v mých očích ten nejděsnější hřích, ten nejpodlejší vrah, nejzrůdnější a nejodpornější neřest, jíž je člověk schopen. Neboť právě svobodnou vůlí jsme jedině podobni Pánu.“
(Z knihy „Země lhostejnost“ od Karla Kryla)
Po slovensky je to v skratke: „Nehas čo ťa nepáli“.
Z vlastných skúseností z pôsobenia v komunálnej politike, v oblasti občianskeho aktivizmu a zo skúseností s miestnymi úradmi, niektorými úradníkmi a niektorými poslancami sa ťažko zbavujem pocitu, že pretvárka, lajdáckosť a lož si tu u nás, žiaľ, roky ruka ruku myje. Väčšine obyvateľov v obci to je však zrejme jedno, niektorým to plne vyhovuje a tým čo to vadí sú väčšinou ticho (z rôznych pochopiteľných aj nepochopiteľných dôvodov).
Všetci príčetní a pozorní na Slovensku vidíme, že takmer všade, kde sa pozrieme, potrebujeme súrne opravu, a to ako obrazne, tak aj doslova (vybavenie nemocníc, škôl, mosty, cesty, kultúrne pamiatky atď. atď.).
Čo je však najhoršie, veľmi veľa ľudí to má u nás „pokazené“ najmä v ich hlavách a srdciach, a s tým je azda najťažšie si poradiť.
Netreba však podliehať zúfalstvu, pretože nádej je tu vždy, a čestní a odvážni ľudia tu ešte nevymreli. Len ich tak nevidno ako tých, ktorí sa vybrali „ľahšou cestou“. Preto nevešajme hlavy a nevzdávajme sa. Zlo za každým rohom striehne na to, kedy to dobro vzdá.
Dobre bude len vtedy, keď na dobro nezabudneme. Je to však „beh na veľmi, veľmi dlhú trať“ a asi aj nikdy nekončiaci boj. Boj za slušnosť, slobodu, demokraciu a spravodlivosť …
