Denník N

Nepoučiteľní a stále nebezpečnejší.

Politici a hygienici, ktorí nariaďujú nosenie masiek všetkým občanom, vrátane detí a seniorov, vystavujú ich riziku rôznych zdravotných poškodení, ktoré nemajú nič spoločné ani s vírusom SARS-CoV-2, ani s ochorením COVID-19.
Keď vedecký výskum nepriniesol dôkazy o efektivite nosenia rúšok, ako ochrany pred Covid-19, epidemiológovia a hygienici strácajú odbornú kompetenciu indikovať občanom mimo zdravotníckeho zariadenia ich nosenie. Je to záväzok lekárov aplikovať medicínu založenú na vedeckých dôkazoch, nie na presvedčeniach vládnych politikov.
Pri písaní textu sa pandemická situácia vo svete aj v susedných krajinách tak rýchlo menila, že niektoré pasáže už nemusia byť aktuálne, iné môžu vyznieť príliš optimisticky.
Máme jednu pandémiu v mnohých krajinách, ktoré sa správajú tak, akoby každá mala svoju vlastnú nákazu. Politikom to zjavne vyhovuje. A vyhovuje to aj niektorým epidemiológom, modelárom a rôznym profesionálnym aktivistom.

Politici a hygienici, ktorí nariaďujú nosenie masiek pre všetkých občanov, vrátane detí a seniorov, či už v interiéroch alebo exteriéroch, podľahli bludom pseudovedy a mediálnym dezinterpretáciám, vystavujú ich riziku rôznych zdravotných poškodení, ktoré nemajú nič spoločné ani s vírusom SARS-CoV-2, ani s ochorením COVID-19.

Keď vedecký výskum doteraz nepriniesol dôkazy o efektivite nosenia rúšok, ako ochrany pred Covid-19, epidemiológovia  strácajú odbornú kompetenciu indikovať občanom mimo zdravotníckeho zariadenia ich nosenie. Nie sú k dispozíci žiadne vedecké dôkazy o ochranných vlastnostiach textilného rúška proti SARS-CoV-2.  Záväzok lekárov aplikovať medicínu založenú na dôkazoch, v prípade rúšok zostáva nesplnený. Presvedčenia vládnych politikov a hygienikov sú silnejšie ako vedecké fakty. Spolitizovanie vedy je sprievodným znakom pandémie v nebývalom rozsahu.

V minulom blogu sme hovorili o vzniku covidokracie na Slovensku, ako o stelesnení posilňovania pandemickej politiky „druhej vlny“, alarmizmu, reštrikcií, tendenciou k represívnym opatreniam, čo negatívne ovplyvňuje celý chod spoločnosti, od detí v školách po seniorov, od zamestnancov po podnikateľov, nad rámec pandémie. Modelári, rôzni aktivistickí odborníci, sa opäť hlásia o slovo.  Téma je trvalo prítomná v médiách, udržiava sa neistota, obavy a strach  verejnosti z „druhej vlny“.

Lenže vo verejnosti začína prevažovať pocit, že nie  pandémia, na ktorú sa už nezomiera, a len mizivé percento infikovaných aj ochorie, ale rozsiahle neodôvodnené opatrenia, zákazy a regulácie, škodí spoločnosti. Opatrenia vyhlásené hygienikmi, sú aj po Matovičových korekciách, na väčšine územia republiky neodôvodnené . Už aj pri letmom pohľade na epidemiologickú mapu Slovenska, keď si prečítame zoznam opatrení hygienikov, vidíme, že opatrenia sú prehnané a neracionálne. Prísľub, že nebudú celoplošné, sa opäť ukázal ako klamstvo.

Poďme si pre príklad v otázke, ako blízko majú covidokrati k doktríne, ako ju presadzuje SAGE, do Spojeného kráľovstva (Vedecká poradná skupina pre mimoriadne situácie). V dokumente SAGE sa napríklad píše: „Využívajte médiá na zvýšenie pocitu hrozby,“ SAGE hovorí: „Je potrebné zvýšiť vnímanú mieru osobnej hrozby u tých, ktorí sú spokojní, pomocou tvrdých emocionálnych správ“ podľa článku Strach z Covidu je teraz väčšou hrozbou ako samotný vírus s podtitulkom Je čas spamätať sa, inak dôjde k nezvratnému poškodeniu nášho národného zdravia. (Allison Pearson, The Telegraph 8. 9.). S výnimkou škandinávskych, sú citované slová platné pre väčšinu európskych krajín, najmä Nemecka.  Vnímanú mieru hrozby v spoločnosti dosahujú politici príkazmi nosiť rúška. Deti v školách, občania vo verejných interiéroch, vrátane verejnej dopravy musia nosiť rúška.

Na začiatku pandémie,  sa koronafóbie začali vyskytovať pár dní potom, ako jednotlivé krajiny ohlásili prvých mŕtvych. Strach a panika trvali dosť dlho na to, aby prehĺbili následky pandémie a sprevádzali lockdown vo väčšine krajín, prakticky až do začiatku leta. O  „druhej vlne“ sa začalo hovoriť ešte skôr ako skončila  prvá. Ukázalo sa, že strach z „druhej vlny“ bol často strachom z opatrení, ako strachom zo samotného koronavírusu. Ľudia v najviac postihnutých krajinách si už len ťažko vedeli predstaviť, že by sa karantény a zamknutie ekonomiky mali zopakovať v takom rozsahu. Slovensko napodobnilo karantény a uzamknutia iných krajín, napriek tomu, že štatistiky pandémie to nijako neodôvodňovali. Neskôr samozrejme politici a premiér tvrdili, že tým zabránili šíreniu pandémie.

Gordon JG Asmundson a Steven Taylor už 10. februára on-line publikovali článok Coronaphobia: Fear and the 2019-nCoV outbreak. Koronafobické reakcie vznikli ešte pred systematickým strašením a odozva na prvé úmrtia bola vo svete rýchla s masívna. Súbežne s tým sa objavila protičínska xenofóbia, na mnohých miestach s tvrdými následkami pre čínskych obchodníkov. Strach z Covid-19 bol oveľa väčší (37%), ako strach zo sezónnej chrípky (27%), aj keď tá zabila podstatne viac ľudí. K 8. februáru 2020 došlo v USA k 11 prípadom 2019-nCoV a nedošlo k žiadnemu úmrtiu. Americká verejnosť mala väčšie obavy z 11 prípadov Covid-19 bez úmrtí, ako z 22 miliónov prípadov chrípkovej infekcie a 12 000 úmrtiami. Novosť a neistoty o šírení pandémie sa veľmi rýchlo premietli do vzniku koronafóbie. Čísla sú pozoruhodné vzhľadom k ďalšiemu priebehu pandémie a reakcie na ňu, ktorá bola oproti Európe oneskorená asi o týždeň, i keď už šírenie infekcie bolo reálne prítomné.

O prevalencii depresie počas vypuknutia Covid-19 píšu v metaanalytickej komunitnej štúdii Juan Bueno–Notivol s kol. (Int J Clin Health Psychol ,31. aug. 2020). Autori zistili z 12 štúdií zdieľanú prevalenciu depresie 25% (s rozsahom 18% – 33%), čo je v porovnaní s globálnou prevalenciou depresie 3,44% (údaj z roku 2017) 7 krát vyššia prevalencia depresie. V jej obraze sa už podieľali také faktory, ako dlhé trvanie karantény, obavy z infekcie, nedostatočné informácie, stigma alebo finančné straty, súvisiace s vyšším negatívnym psychologickým dopadom.

Našťastie, koronafóbiu možno psychoterapeuticky dobre zvládnuť. Ale tie pomalšie vyvíjajúce sa duševné poruchy sú oveľa nebezpečnejšie, ak prerastú do klinických foriem je to vážny medicínsky a spoločenský problém s ďalekosiahlymi dopadmi. Depresie, generalizovanú úzkostné poruchy a iné, ovplyvňujú neskôr celý somatický stav pacienta.

Mnohí už zabudli, že prvé veľké protiepidemické celoplošné opatrenie na Slovensku vyriešili a realizovali občania, nie štát, ktorý zlyhal vo svojej základnej funkcii – ochrane občanov. Rúška iste nepochádzali z rozkradnutých skladov ŠHM, ale z tisícok šijacích strojov šikovných žien a zo zásob príručných skladov v zdravotníckych zariadeniach. Ľudia si expresne rýchlo pomohli a vyriešili to celoplošne, aj keď sa o Covide vedelo málo. Spontánnym odštartovaním rúšok na Markíze ľudia prijali opatrenie ako svoje. Na rozkývaný stupeň víťazov sa však postavil premiér. Symbolika tohto vzopätia proti pandémii bola jasná aj takému odporcovi rúšok, ako je autor. Vtedy šlo o iné, nie o vírus. Neviem, či v civilizovanom svete existovalo nariadenie o celoplošnom povinnom nosení  rúšok v exteriéri.  Asi nie. Už vtedy mal Mikas skončiť vo funkcii.

Táto  iniciálna skúsenosť vo vývoji pandémie na Slovensku je dôležitá. Nie kvôli rúškam, ale kvôli postoju a schopnosti občanov reagovať rýchlo na pandémiu a urobiť čo považovali za potrebné. Na tú ojedinelú a vzácnu prvotnú dôveru občanov, môžu politici len spomínať. Dôvera sa neopakuje, krízové situácie áno. Bola to úplne nová situácia a strach z pandémie urobil svoje.

Od marca v médiách beží alarmistická kampaň s dezinformáciami najprv o epidemiologických matematických modeloch, dokonca s obhajobou Martina Smatanu predpovedajúceho tisky mŕtvych (v Denníku N),  neskôr o rúškach, ktoré v posledných dvoch týždňoch má rysy hystérie. Zo sociopsychologické hľadiska je emocionálne nalaďovanie verejnosti o nevyhnutnosti nosiť masky nebezpečný trendom. Nemá totiž empirické, ale emocionálne, (alebo ideologické) zdôvodnenie. Aké iné by ešte mohlo byť?

Inou otázkou sú diskusie o efektívnosti rúšok, o psychologických a sociologických aspektoch ich nosenia, i keď, pravdupovediac, už  nie je o čom a s kým diskutovať, covidokratom je všetko jasné.  Také malichernosti, že jedinou účinnou protivírusovú ochranou nie je rúško, ale sú to respiratóry FFP3, ktoré majú potrebné normované parametre, sa ani nespomenuli. Pracovníci v ohrození (zdravotníci, personál DSS, zachranári, policajti atď.) by pritom mali nosiť FFP3 s takou samozrejmosťou, ako bežná populácia nosí rúška.

Hneď po skončení „prvej vlny“ pandémie premiér Matovič vyhlásil prípravy na „druhú vlnu“ bez akýchkoľvek odborných zdôvodnení. Pandemická bludná doktrína „druhej vlny“ sa prakticky presadzuje dodnes s už sformovanými šíkmi covidokratickej „elity.“

Aj skúsení sociálni manipulátori vedia, že je ťažké predvídať sociálnu dynamiku masového zakrývania tváre, ale je potenciálne nepriaznivá, najmä ak je nosenie masky nariadené alebo vynútené. Tí, ktorí nedodržiavajú pravidlá, môžu byť ako veľmi viditeľný symbol odlišného správania vystavení stigmatizácii alebo ešte horšie.

Členov Pandemickej komisie, odborného konzília a rôznych spolupracujúcich „odborníkov“ s pandemickou rétorikou, bolo donedávna na Slovensku viac ako hospitalizovaných pacientov s Covidom. Drvivá väčšina obyvateľov Slovenska chorého s Covid-19 nevidela a registruje len anekdotický výskyt ochorenia a postupne sa dozvedá o výskyte ohnísk najmä na západnom a východnom Slovensku a v hlavnom meste. Rozsah pandémie pripomínajú spomienky na zábery z Talianska s tisíckami mŕtvych, neskôr spravodajstvo z New Yorku a postupne z iných kútov sveta, čo šíritelia strachu aj teraz nezabudnú vytiahnuť ako „pandemický trumf“.

Posledný týždeň nárast pozitívne testovaných vyvolal na poschodiach množstva úradov panické reakcie. Najmä v ČR sa novinári rad radom pýtajú, v čom urobilo Česko chybu. Niet žiadnych dôkazov, že počty infikovaných narástli preto, že Česi nenosili rúška alebo boli nezodpovednejší alebo ľahostajnejší k pandémii. Ťažko si predstaviť, akoby rúška mohli zabrániť prenosom pri zvýšenej cirkulácii vírusu. Epidemiológovia si myslia, že pandémia a opatrenia nejako zmení národné zvyky, mentalitu a kultúrne kódy národa zo dňa na deň.

Nezmení. Česi sa budú naďalej správať pohodovo a podľa svojich starých dobrých zvykov vždy, keď budú môcť. Kvôli nejakému vírusu už nezblbnú hneď na mieste. Majú možno o chlp nižší prah vnímania nebezpečia, ale to je ich riziko, s ktorým si o to slobodnejšie a radostnejšie cestujú po svete. Volať národ k väčšej hygienickej zodpovednosti a dúfať, že zlepšia hygienické návyky je naivné, hlúpe a netaktné. Nariadiť rúška – to je prvé čo napadne neschopných epidemiológov a politikov s nutkaním niečo urobiť. Nakoniec, určite to neboli občania kotliny, ktorí začali vykazovať podozrivé verbálne produkcie na ČT24, čo vyústilo do týždeň trvajúceho chaosu, z toho minimálne dva dni v priamom prenose na ČT24. Slováci sledujúci českú produkciu sú ako na tŕňoch, lebo v priamom prenose videli, čo ich možno čaká. Máme špeciálnu schopnosť reprodukovať chyby a tvorivo ich rozvíjať.

Zvýšenie výskytu nových pozitívnych prípadov pravidelne u politikov navodí potrebu niečo urobiť, minimálne verbálne podporiť opatrenia, navrhnúť a posilniť ich, no a najlepšie priamo ich presadiť atď., podľa možností svojej funkcie, svojho postavenia. Predsa meno politika musí byť nejako pozitívne spojené s pandémiou. Bez ohľadu na to, či je zvýšenie čísiel relevantné, ako sa hovorí, štatisticky významné, je potreba covinokrata niečo urobiť až obsesiou.

Napriek množstvu dôkazov z rôznych oblastí, ako sú ekonómia, ekológia a medicína, sa nezdá, že by politikom došlo, že niekedy je určite lepšie neurobiť nič, alebo urobiť menej, koľko práve treba. Prečo tomu rozumejú v súvislosti s pandémiou len vo Švédsku, možno špekulovať, ale grafy im klesajú. Predstavme si, že Švédski epidemiológovia použili model Imperial College of London (ICL) Neila Fergusona – rovnaký model, ktorý predpovedal pre USA 2,2 milióna úmrtí Covid-19 – a aplikovali ho na Švédsko. Model predpovedal, že do 1. júla by Švédsko utrpelo 96 000 úmrtí, ak by neurobilo nič, a 81 600 úmrtí v prípade politiky, ktorú uplatňovalo. V skutočnosti utrpelo Švédsko do 1. júla iba 5 500 úmrtí. Model ICL nadhodnotil úmrtia švédskych Covid-19 takmer pätnásťkrát.

Urobiť veľa alebo viac, ako je potrebné, vonkoncom neznamená, že sa jedná o lepší a účinnejší prístup. Keď politici konajú, a ich konanie narobí viac škody ako úžitku, na Slovensku to bolo takmer pravidlo, vždy hovoria to isté: „Predstavte si, aké zlé by to bolo, keby sme nekonali.“

Pôsobenie médií k téme Covid-19 zostáva naďalej tristné. Jeden príklad za všetky: Denník N publikuje propagačný rozhovor Denisy Gdovinovej Pediatrička Prokopová vyvracia mýty o škodlivých rúškach: Deti majú kyslíka dosť (6. 9.). Je frustrujúce počuť od pediatričky subjektívne hodnotenia o rúškach odvolávajúc sa na skúsenosti s vlastnými deťmi.

Porovnávať slovenskú pandemickú situáciu ako v Španielsku (517 tis infekcií; 629/mil. úmrtí) a Taliansku (278 tis. infekcií; 588/mil. úmrtí, dáta: 6. 9.) vrátane opatrení, je perlou komparatívneho myslenia. V severnom Taliansku sa v nemocniciach šíril Covid nekontrolovateľne ako nozokomiálna nákaza, v Španielsku premiér Sanchez súhlasil s veľkou demonštráciou a osobne sa jej zúčastnil na štvrtý deň po vyhlásení pandémie. Spravodajských podrobností z uvedených krajín čitateľa ušetrím (protesty proti noseniu masiek). Denník N by si mal vyberať fundovanejších a nezávislých odborníkov na rozhovory o téme rúška u detí. Z medicínskeho aj psychologického hľadiska sú názory na problematiku indikácie povinného nosenia rúšok v školách opakovane prezentované so zarážajúcou nekompetentnosťou. Žiadny relevantný dôkaz podporujúci účinnosť rúška nebol podaný. Prečo má Denník N sebazničujúcu a temnú ambíciu byť v popredí progresívneho mediálneho alarmizmu?

Anders Tegnell, autor švédskeho modelu, sa pozerá na školy nielen ako na miesto, kde by sa vírus mohol šíriť, ale aj ako na najdôležitejšiu súčasť zdravia pre mladého človeka. „Ak tam uspeješ, bude tvoj život dobrý. Ak zlyháš, tvoj život bude oveľa horší.“ (FT). Na Slovensku sú detí v škole nepriateľ – môžu šíriť vírusy.

Po „vyrovnaní krivky“ pandémie sa chvíľu zdalo, že sa vláda poučí z následkov opatrení, ktoré neboli pomenované, ale ani zabudnuté – boli zničujúce. Že sa z nich poučí pod tlakom strát a ťažkých dôsledkov, ktorých suma bude narastať ako výsledok zlých a iracionálnych rozhodnutí a nie pandémie. V sektoroch s ešte nie v plnom rozsahu viditeľnými škodami ako sú školstvo, zdravotníctvo a kultúra panuje veľká nervozita. Snaha jasne pomenovať všetky následky a problémy, ktoré sa dajú identifikovať, citeľne chýba. V rezorte kultúry boli  náznaky riešení, boli o tom nejaké informácie, ale ako to skončilo nevieme. Umelci, herci, hudobníci nechcú byť ľutovaní. Keď hrajúcim hercom štát zoberie scénu a publikum, urobí z nich kultúrnych bezdomovcov. Štátny úrad nediferencuje – 2 metre platia pre krčmu aj divadlo rovnako.

Schopnosť klamať a podvádzať je vrastená do kortexu aj do osobnosti. Vyžaduje si veľa špeciálnych spôsobilosti a určitý talent. Ak sa takýto jedinec ocitne na čele krajiny, už nebude mať lepšiu príležitosť ako koronakrízu, na realizáciu svojho ega. Matovičove bazírovanie na nosení rúšok iste nie je náhodné. Maska je starým symbolom podriadenosti a submisivity, teatrálnej výstrednosti a skrývania identity. Ak ju nástojčivo vyžaduje od iných, vyžaduje od nich podriadenosť a poslušnosť.

Vedomie, že na Slovensku neexistuje limit na veľkosť klamstva, je pre krajinu zničujúce. Nezapisuje sa do histórie, ako sa zvykne hovoriť, ale čoraz hlbšie do neurogenézy našich detí. To sa deje mimo nášho aj ich vedomia, ale to klamstvo je naše a zostane. Aj keď nevieme v akej podobe sa v budúcnosti prejaví, ale že sa prejaví si môžeme byť istí.

Spomínaná príhoda je bezvýznamná udalosť, ale má svoju ilustračnú a mediálnu pôsobivosť. Keď premiér, kdesi na svadbe nemal povinné rúško, nie je to, samozrejme, žiadne pozabudnutie sa. „Sorry (…) sorry“. Všetci sme s empatiou a dojatím prijali úprimné ospravedlnenie premiéra vo viere, že len na chvíľu chcel ukázať svadobčanom ako vyzerá s tvárou.

Rúško, ktoré je maskou strachu z blízkosti, v situácii pandémie znižuje solidaritu a kohéziu komunity, zväčšuje sa odstup ale viditeľnosť zostáva – volá sa to zdieľaná núdza. Český senátor, doktor Jan Žaloudík nosil rúško 35 rokov: „Rúška sú veľmi viditeľným symbolom ohrozenia a tiež poslušnosti jedinca voči nariadeniu. Určitú dobu to možno zniesť, rýchlo to však začne meniť vedomie spoločnosti.“ Treba doplniť, že maska tak prispieva k tlmeniu a deformácii sociálneho vedomia, ako máločo.

Ideologicki trénovaní teoretici sociálnej manipulácie už majú podrobné analýzy, v ktorých podobné sociálne situácie (ako je napríklad vynútené nosenie masky v koronakríze) popísané do najmenších podrobností jazykom, ktorý vás zdrojovo  naviguje do nejakej odrody totalitnej ideológie. Je prekvapujúce, koľko teoretických, metodických aj populárnejších štúdií existuje k tejto téme. Podobnosť opatrení v jednotlivých krajinách určite prekvapila nejedného epidemiológa. Domáci manipultári to buď vôbec nemajú naštudované, alebo to majú nabiflené veľmi hlboko.

Juraj Javorský v  Newsfiltri píše, že „Všadeprítomným prejavom zlyhania vlády je všeobecná neúcta a pochybnosť nad prijímanými opatreniami a najmä nad poriadnym nosením rúšok.“ Nedôvera má takúto podobu. V kasárňach by to malo niečo spoločné s disciplínou, v normálnom štáte s dôverou a transparentnosťou, ktoré musia byť na vyššej úrovni fungovania, ak sme v koronakríze. Ale keďže ide o pochod diletantov (ako to nazval Peter Zajac), s následkami veľkého pádu,  treba počítať s ohrozením ekonomiky štátu a zdravotného stavu obyvateľstva vo veľkom rozsahu, následkom neadekvátnych opatrení, nie epidémie.  Tak sa správajú.

Matovič na svadbe bez rúška, bola len mediálne preexponovaná epizóda. Heger, Krajčí, Matovič nosia rúška  bežne neoholení, s viditeľnými netesnosťami. Dôkladne si preštudujme správu z výskumu Face Coverings, Aerosol Dispersion and Mitigation of Virus Transmission Risk (I. M. Viola, 2020),  v ktorej možno nájsť dôvody, pre ktoré vôbec nemusia mať masku. Mohli by to zmeniť len respirátory FFP3, alebo montážna páska, ktorou by si po obvode utesňovali masku na oholenú tvár, každé ráno. Cez víkend by si ju mohli ošetrovať v harmančekovom odvare. Už keď hovoríme o „poriadnom nosení rúšok.“

To je súčasne reklamácia totálnej dezinterpretácie výsledkov uvedenej štúdie v článku Otakara Horáka (Denník N). Naopak, štúdia poukazuje na nebezpečia textilných rúšok tzv. únikmi vydychovaného prúdu, ktorých je definovaných päť. Napríklad tzv. bočný únik je dobre známy a vie sa, že môže infikovať vedľa stojaceho človeka až do vzdialenosti 2 m. Testovala sa jedna osoba a jedna figurína. Vyhlásenia prvého autora štúdie Ignazia Maria Violu o „ohromujúcej účinnosti rúšok, ktoré testovali“ je v príkrom rozpore s výsledkami citovanej štúdie. O filtračnej efektivite rúšok v  štúdii nie je ani zmienka a je akurát ďalšou výstrahou ich nebezpečnosti, lebo potvrdila ešte viac únikov. Kúzlo nechceného je v tom, že miesta unikov sú aj miestami vstupov pri inspíriu.   Abstrakt štúdie: „Chirurgické a ručne vyrobené masky a tvárové štíty generujú niekoľko únikových ciest s  intenzívnymi prúdmi dozadu a dole, ktoré môžu predstavovať veľké nebezpečenstvo.“ Ešte krátko k čínskej štúdii z BMJ Global Health, citovanej na podporu rúškofílie. Kde je zmienka, že okrem rúška boli ako premenné použité aj sociálne odstupy a dezinfekcia, ha?

Veriť tomu, že sa politici poučia z (vlastných) chýb, v našom kultúrno-sociálnom prostredí, nemožno. Ak sa poriadne rozhliadneme, príklady poučenia (stačilo by uznanie chyby), nenachádzame. Čiže žiadna modifikácia správania, žiadna účinná sebareflexia, či korekcia názoru. Nielen politici sú limitovaní ohraničenými mentálnymi predpokladmi pre kognitívne operácie vedúce k zmene názoru alebo presvedčenia. Hneď v júli, ako vláda zrušila núdzový stav, Matovič vyhlásil prípravy na „druhú vlnu“, čo len potvrdilo tušenie, že pochod covidokratov pôjde vpred, až do posledného koronavírusu, teraz už na čele s ministrom zdravotníctva Krajčím. Aj s chybami, iracionálnymi postojmi, bez pokory, sebareflexie a otvorenosti. No a všetci to prijali. Ale stačí sa pozrieť na Nový Zéland, aký koniec majú tvrdé lockdowny. Jacinda Ardernová to prešvihla a ešte pred druhou vlnou lockdownov si vyslúžila prezývku Zubatý Tyran.

Strašenie sa stalo súčasťou politiky covidokratov, takisto ako pobádanie občanov k zodpovednosti. V lepšom prípade v tom niektorí občania budú počuť morálny apel. V tom horšom, senzitívnejšia časť verejnosti si môže myslieť, že výzvy k zodpovednosti, sú skrytou výčitkou, že nie sú dostatočne zodpovední, alebo dokonca sú nezodpovední. Nebolo počuť, že by niekto protestoval. Možno sa to v pandémiou deformovanom vedomí akoby anulovalo, keď to hovorí nezodpovedný politik. Sebaklam politika, v ktorom je presvedčený, že mu ľudia veria, je mentálny výkon upevňujúci jeho charakter. Lepší už nebude.

Len čo sa zaviedli nové opatrenia a orúškované deti – tiež na premiérov návrh – zasadli do školských lavíc, premiér otvoril Pandorinu skrinku a zvestoval magické číslo 300 – kritérium pre celoplošné opatrenia. Ak sa číslo 300 závislé od množstva náhod, naplní, budú opatrenia. Možno aj celoplošné, možno aj lockdowny. Premiér nikdy pri svojich rozhodnutiach nehľadel na následky, ani na mienku odborných konzílií. Patrí do jeho mentálnej výbavy, že predbehne epidemiológov, anticipuje opatrenie, ktoré následne Mikas vykoná.

Procesy rozhodovania zostávajú skryté aj v takej dôležitej veci, ako sú príkazy na nosenie rúšok. Napríklad, otázka kontraindikácií nosenia rúška zostáva neriešená, čo je neuveriteľné. Tu neplatí žiadna výhovorka, alebo pseudovedecké argumenty lekárov o neškodnosti rúška. U veľkého percenta detí je nosenie rúšok kontraindikované takisto ako u seniorov 70+. Komu treba vysvetliť, že čím je človek starší, jeho kapacita pľúc a svalová sila rapídne klesajú a rúško môže predstavovať pre seniora objektívne netolerovateľnú záťaž. Zdá sa, že tieto problémy Mikasa nijako nevyrušujú ani pri jeho nadmernom vzdelaní. A tu sa niekto opovažuje tárať o odbornosti a profesionalite. Mlčanie pediatrov, internistov a psychológov je zrozumiteľné, ale o to šokujúcejšie.

Postmarxistický ekonóm Samuel Bowles zistil, že sankcie znižujú v komunitách prosociálnosť. Nedostatok prosociálnosti alebo jej absencia, je východiskom pre deštruktívne sociálne správanie. To platí všeobecne. Premiér plánuje a používa opatrenia ako formu sankcií za „nezodpovednosť“ pri dodržiavaní zavádzaných opatrení – pri zvyšovaní čísiel sa neskôr opatrenia pritvrdia. Je to veľmi nemorálny nástroj stojaci celkom mimo štandardných politík, kdesi na hranici sociálnej patológie. Racionálna otázka znie, aké najmenšie zvýšenie infikovaných a pacientov na lôžkach, oprávňuje k celoplošným opatreniam? Lebo tých infikovaných a neidentifikovaných môže byť ľubovoľné množstvo z limitu 0,4% z populácie.

Opatrenia potom možno vnímať ako formu štátneho násilia proti občanovi, dokonca aj proti deťom. Čo iné si má pozorovateľ myslieť pri číslach na grafoch a neustále sú vyhlasované a očakávané opatrenia. V poslednej dobe síce čísla rastú, ale robí sa aj viac testov. Tí, čo čakajú na „druhú vlnu“, akoby tejto úmere – viac testov, viac pozitívnych výsledkov – neverili. Vychádzajúc z literárnych údajov, je podozrenie na artefakty falošne pozitívnych výsledkov alebo detegovania „studených“ fragmentov vírusov neschopných replikácie, na mieste. Viera v štandardnú kvalitu testov je otázkou pre špecialistov, ale možno tušiť pri tejto otázke ich zdvihnuté obočie. Do Číny sa z rôznych krajín vracali celé zásielky chybných diagnostických setov.

Počty importovaných infekcií takisto prispeli k jesenným zmenám epidemickej situácie. Retestovanie pozitívnych asymptomatických, v krátkom časovom intervale, aby sme vedeli odhadnúť, ako sa správa covid-19 u pozitívnych asymptomatických neidentifikovaných sa možno vykonáva, možno nie. Pozorovateľ zohľadňujúc extrémne zvýšenú mobilitu ľudí na prelome august/september a počet importovaných Covid-19, pri zvýšených množstvách testovaných, môže hodnotiť epidemickú situáciu ako dobrú, ale pri vysokej nervozite a chaotickom správaní epidemiológov a politikov, ich nervozite a strachu. Epidemiologická dyskalkúlia trvá aj u modelárov aj u politikov a je zdrojom paniky a dezinterpretácií dokonca aj o exponencialite.  Keď šíria pseudovedu o rúškach, ako im možno dôverovať v iných odborných veciach, všakže. Viac pozornosti by si zaslúžili pozitívne identifikovani asymptomatickí.

Zbytočne profesor Ladislav Dušek, riaditeľ UZIS (Ústav zdravotníckych informácií a štatistiky ČR), posledný (SARS-2 negatívny) hlas rozumu na českej pandemickej scéne, hovorí, že „drvivá väčšina novo diagnostikovaných sú ľudia, ktorí nemajú žiadne príznaky alebo majú len veľmi ľahký priebeh ochorenia. Vlastne o nich možno povedať, že nie sú chorí.“ To povedal napriek zvyšujúcemu sa trendu nových pozitívne testovaných občanov. Štatistika o ich klinickom obraze nebola dôveryhodná, nevyšetrovali ich lekári-špecialisti.

Carl Heneghan a Tom Jefferson z Oxfordskej univerzity si myslia, že príchod pandémie Covid-19 priniesol ústup klinickej medicíny, menej zamerania na pacientov a na medicínu založenú na dôkazoch. Špecifickú nervozitu medzi občanmi podnecovali matematické modely, ktorých cieľom je predpovedať budúcnosť, najmä úmrtia podľa scenárov, hromadné a nevhodné používanie testov, ktoré nedokážu odlíšiť infekčných jedincov, testov produkujúcich falošnú pozitivitu alebo negativitu. Pacient sa stal väzňom systému, ktorý ho označuje ako „pozitívneho“, keď nie sme si istí, čo toto označenie vlastne znamená.

Paul Kirkham, Mike Yeadon a Barry Thomas vo svojej veľmi dôležitej štúdii Aká je pravdepodobnosť druhej vlny? (odkaz je nižšie) publikovanej na webe Lockdown Sceptics odporúčajú viac sa zameriavať na medicínu založenú na dôkazoch, ako na vysoko citlivé teoretické modelovanie založené na predpokladoch a neznámych faktoroch. Autori zdôrazňujú, že súčasné dôkazy umožňujú výrazne lepšie pochopenie pacientov s pozitívnym výsledkom testu, použitie dôkazov na zlepšenie meraní a porozumenie ich významu. Za dôležité považujú citlivejšie sledovanie aktívnych prípadov tak, aby sa poskytlo presnejšie varovanie pred nárastom počtu pozitívnych nálezov a problémom s novými ohniskami. K štúdii sa ešte vrátime.

Christian Drosten, špičkový virológ z berlínskej Charité navrhol skrátiť karanténne obdobie pre ľudí podozrivých z prítomnosti Covid-19 na 3-5 dní. V súčasnosti sa musia ľudia izolovať doma 10-14 dní, ak existuje riziko, že by mohli byť infikovaní. Drosten však poukázal na výskumy, podľa ktorých ľudia už po piatich dňoch nie sú infekční. Podobne infektológ Jiří Beran hovorí o inkubačnej dobe 3-5 dní. Počty úmrtí budú rovnaké alebo nižšie – to je hlavný ukazovateľ, nie počet infikovaných.

Podľa jednej novej štúdie, na ktorú upozorňuje Lenka Zlámalová v Tydeníku Echo (č. 37), úrady v New Yorku, Massachusetts a Nevade, až 90% infikovaných nesie v sebe tak málo vírusu, že nie sú nebezpeční ani pre svoje najbližšie okolie, čo znamená, že títo ľudia by nemuseli ísť do karanténny. Sofistikovanejšie testovanie je cesta, ako obmedziť ekonomicky aj psychologicky ničivé karantény.

Česi, Nemci a Rakúšania dôkladne zvažovali rozsah opatrení na začiatku školského roku. Nemecká spoločnosť pre hygienu nemocníc, Nemecká spoločnosť pre detské infekčné choroby, Nemecká akadémia detskej a dorastovej medicíny a Profesijná asociácia pediatrov v Nemecku vo svojom vyhlásení píšu: „Denné stacionáre, materské a základné školy by mali byť čo najskôr znovu otvorené“ Podľa ich odporúčaní nie je potrebné, aby si deti držali odstup a nosili masky. Napriek tomu bolo možné zaznamenať tlaky na nosenie rúšok v škole. V Nemecku zo strany politikov, v Česku Roman Primula vypúšťa balóniky, ten istý Primula, ktorý v máji konštatoval, že „Riziko, že by sa dieťa nakazilo v škole, je takmer nulové.“ Podrobne sa pandemickou situáciou v Česku venuje Daniel Kaiser v článku Škola hrôzou.

V dvoch predchádzajúcich blogoch boli sumarizované argumenty o neúčinnosti rúšok. Celoplošné zavedenie rúšok v školách počas vyučovanie neospravedlňuje vôbec nič. Opatrenie nekorešponduje s vedeckou poznatkovou bázou o prenose koronavírusu. „Samozrejmé, že rúško pomáha“, najmä ak to počujeme od lekárov, je dosť slaboduchý argument. Odhaľuje neinformovanosť odbornej obce, ktorá by mohla, vlastne mala, k problému čo povedať a kriticky široko zdieľaný (tzv. mainstreamový) názor korigovať a upresniť. Verejný priestor je zamorený falošnou predstavou o „samozrejmej“ užitočnosti rúška aj s výdatným prispením médií. Tento post-faktuálny, „post-science“, postmoderný prerod ukazuje na ideologické a nie vedecké zdroje pri ovplyvňovaní verejnej mienky. Zaujatosť a neobjektívnosť vedeckých redaktorov často prekvapuje nielen svojou okatosťou, ale skôr „neochotou“ kriticky sa orientovať v dostupnej odbornej literatúre. Pomer štúdií, ktoré už prešli metodologickým sitom pred komparáciou je 15 : 0 v neprospech textilných rúšok, nielen pre SARS-CoV-2, ale aj iné vírusy.

Jedná z posledných štúdií v Annals of Internal Medicine od Roger Chou, Tracy Dna, Rebecca Jungbauer (2020) jednoznačne považuje použiteľnosť rúšok pre SARS-CoV-2 za nespoľahlivú. (39 štúdií, 33 867 subjektov). „Chýbajú priame dôkazy o komparatívnej účinnosti masiek na prevenciu COVID-19 v dôsledku infekcie SARS-CoV-2. Okrem toho sa sila dôkazov líšila od slabej po nedostatočnú; žiadne porovnanie nebolo hodnotené vysokou silou dôkazov.“ Odporúčanie ako obvykle: „Naliehavo je potrebný výskum na objasnenie komparatívnej účinnosti masiek na prenos COVID-19 v komunitných a zdravotníckych zariadeniach.“

Tvrdím, že týmito nálezmi strácajú epidemiológovia, hygienici, aj infektológovia odbornú kompetenciu indikovať občanom mimo zdravotníckeho zariadenia nosenie rúšok, Niet žiadneho vedeckého dôkazu o ochranných vlastnostiach textilného rúška proti SARS-CoV-2. Zásada aplikovať na dôkazoch založenú medicínu, by mala platiť aj tu; ak sa jedná o štátnu inštitúciu, tak o to viac.

Účinné alebo nie, nosenie rúšok sa teraz stalo  symbolom zapojenia sa do boja proti „druhej vlne“ spolu s dodržiavaním odstupov medzi ľuďmi. Ale ľudia už zďaleka nie s takou ochotou prijímajú rúška.  Fokus hlásil, že oproti prvej vlne narástol počet „antirúškarov“ trojnásobne.  Aj tak ešte zostala veľká  časť verejnosti veriaca magickým účinkom rúška, lacného riešenia, ktoré politikom  prinesie uznanie. Normálne sa to nazýva šírenie  hoaxu. Nuž ale postavte sa proti mainstreamu.

Uvažujúcemu človeku je jasné, že pre väčšinu detí je maska počas vyučovania záťaž, snáď aj to, že je to záťaž  fyziologická aj psychosociálna. Je to až neznesiteľné, vidieť deti zarúškované dospeláckymi maskami padajúcimi z tváre, učiace sa na polovičný výkon, a všetci vám hovoria, že je to v poriadku. V Severnej Kórei možno. Každá tyrania sa niekde začína. Prorúšková kampaň je masívna v médiách, politike, aj v časti odborných kruhov. Veľa vynikajúcich epidemiológov však masky neodporúča, medzi nimi aj Anders Tegnell, autor švédskej pandemickej stratégie.

Jedným z dôvodov je, že dôkazová báza pre používanie masiek v spoločnosti je stále veľmi slabá. Aj keď ich čoraz viac krajín presadzuje rôznymi spôsobmi … nevideli sme žiadne nové dôkazy, čo je trochu prekvapujúce. Ďalším dôvodom je, že všetko nám hovorí, že udržiavanie sociálneho odstupu je oveľa lepším spôsobom kontroly tejto choroby ako nanášanie masiek na ľudí. Máme obavy (a dostávame aspoň príbehy z iných krajín), že si ľudia nasadia masky a potom veria, že môžu chodiť v spoločnosti blízko seba, dokonca v spoločnosti byť chorí. A to by podľa nášho názoru určite produkovalo vyššie rozpätie, ako máme práve teraz. “ (Anders Tegnell)

Majú rúškofilní epidemiológovia a politici predstavu o tom, koľko občanov reaguje na povinné nosenie rúška Peltzmanovym efektom (kompenzáciou rizika), čiže sklonom správať sa rizikovejšie pod dojmom legislatívne nariadenej ochrany rúškom pred infekciou? Keď som chránený rúškom môžem si dovoliť nedodržiavať odstupy, podávať ruku pri stretnutí, a pod., čím sa zvyšuje riziko prenosu infekcie. Tieto dôsledky sú pripísané nielen rizikovejšiemu infekčnému správaniu, ale aj otupeniu pri vnímaní štandardných rizík prenosu. Dôsledky nariadenia nosiť rúško v interiéroch, nie sú také jednoduché, ako sa  môže zdať na prvý pohľad. Štátom presadzovaná eliminácia rizík v mnohých prípadoch vedie k vytváraniu rizík nových a k otupovaniu jedinca pri vyhodnocovaní rizík existujúcich. Zaujímavou otázkou zostáva, či sa Peltzmanov efekt a s nim spojené negatívne dopady prejavia aj v situácii, keď nosenie rúška (prípadne iných ochranných pomôcok), nie je zákonnou povinnosťou. Pozrime sa na to bližšie.

Jedinec, ktorý si dobrovoľne nasadí rúško, si primárne uvedomuje riziko infekcie a nosením rúška sa ho snaží eliminovať. Uvedomenie si nebezpečia je pritom významným predpokladom účinnej eliminácie rizika, ktoré sa práve pri legislatívnej povinnosti otupuje. Jedinec, ktorý rúško nosiť musí, podvedome primárne plní legislatívnu povinnosť a až v druhom rade (ak vôbec) si naplno uvedomuje jej význam. Jedinec, ktorý pre svoju aktivitu dobrovoľne aplikuje ochranné prvky celkom účelne prijíma zodpovednosť za svoje konanie. V prípade legislatívnej povinnosti sa pritom táto zodpovednosť podvedome aj reálne prenáša na štátnu autoritu. V dôsledku vlastnej dobrovoľnej zodpovednosti za výsledný stav (objektívna zodpovednosť) sa jedinec správa zodpovednejšie. Tento princíp sa široko uplatňuje aj v iných oblastiach ľudských činností spojených s rizikom (behaviorálna ekonómia, bezpečnosť v doprave a iné). Aby sme to aplikovali na pandemické opatrenia. Dodržiavanie odstupov, dotyková opatrnosť a umývanie rúk sú účinnými faktormi utlmovania prenosu, nie rúška.

Malo by byť jasné, čo z analýzy Peltzmanovho efektu vyplýva. Opatrenia, ako je nosenie rúška, odstupy, umývanie rúk (R-O-R) by mali byť v civilizovanej krajine uplatňované dobrovoľne, nie povinne, a už vôbec nie so sankciami.

Pohľad do ďalekého aj blízkeho zahraničia.

Podľa The Washington Post sa v Juhoafrickej republike tento rok nevyskytlo chrípkové obdobie. „Hlavné vysvetlenie je, že opatrenia proti koronavírusom majú vplyv na prenos chrípky,“ uviedla Cheryl Cohen šéfka tímu pre respiračné choroby NICD. Dodala, že „Nevidieť chrípku je úplne bezprecedentná udalosť.“

Dynamika pandémie v Česku je takmer epická v podaní Lenky Zlámalovej v Echu24: „Dnes už vieme, koľkým ľuďom spôsobuje čínsky koronavírus vážne príznaky. Vieme, akí ľudia to sú. Preto je rozumné sústrediť sa na ich ochranu, sledovať počet vážnych prípadov v nemocniciach a zbytok spoločnosti nechať normálne žiť.“  Napriek tomu, že sa situácia v kotline zdramatizovala, pozorovanie autorky platí aj pre väčšie čisla, len  netreba panikáriť, Zlámalová vie, že život je silnejší, ako sú čísla, aj ako nariadenie nosiť rúška pod všetkými českými strechami.  I keď bod zlomu môže prísť neskôr, princíp zostáva – možno jediný.

1) Zameranie sa len na sledovanie ľudí s vážnymi príznakmi covidu-19. Zbytok nechať normálne žiť a vírus cez ľudí bez príznakov bude „proplouvat“ spoločnosťou.

2) K poznaniu, že sa musíme s vírusom naučiť žiť, prišla vláda cez kolaps systému testovania a trasovania.

3) Pražská hygiena nenašla silu dotlačiť premiéra Babiša do karantény, ktorá bola indikovaná lebo strávil niekoľko hodín s pozitívnou hlavnou hygieničkou Jarmilou Rážovou na jednaní.

Takže „cez tieto tri impulzy plus vážne obavy, čo masové karantény urobia s ekonomikou a školami, sme sa dostali do bodu zlomu, keď sa budeme učiť s vírusom žiť.“

Chystáme sa k druhému zablokovaniu a aké sú nové pravidlá Spojeného kráľovstva? Boris Johnson navŕšil ďalšie opatrenia, keď začal rásť počet prípadov, čo vyvoláva obavy z druhej vlny (Gordon Rayner + 6 redaktorov The Telegraph, 11. 9). Článok podáva komplexný obraz obmedzujúcich opatrení Borisa Johnsona, ktoré vyvolali v UK značnú nervozitu. Lokálne lockdowny sú v troch mestách, v iných je zmiernenie opatrení. Zákaz miešania dvoch domácností je vyhlásený v viacerých veľkých mestách. Opatrenia sú komplikované. Napríklad v školách 1. stupňa sú povinné rúška. Z UK prichádzajú stále nepriaznivejšie správy o vývoji pandémie, rezistentnej na všetky možné opatrenia.

V období, keď štáty vyhlasujú druhú vlnu pandémie (Rakúsko, Česko), čo sú tiež politické rozhodnutia, Paul Kirkham, vedúci výskumu respiračných chorôb na Wolverhampton University, hovorí, že „pandémia koronavírusu ako udalosť vo Veľkej Británii je v podstate zavŕšená“ a neočakáva rozsiahlu „druhú vlnu“. Spochybňuje modelovanie, ktoré sa naďalej riadi oficiálnou politikou, a tvrdí, že dôkazy naznačujú, že „šírenie vírusu bolo takmer zastavené podstatným úbytkom rizikovej populácie“. Ani väčšie nárasty pozitívne testovaných nemusia byť „druhou vlnou“. Kritériá pandémie sú predsa len závažnejšie, ako sú počty testovaných a pozitívnych. Vlády v ČR a UK  však strácajú dôveru verejnosti každým dňom pri naozaj vysokých číslach, na Slovensku sú to výrazne nižšie čísla.

Vo svetle týchto udalostí a denných štatistických údajov sa  opatrenia Pandemickej komisie javia ako neadekvátne, impulzívne a prehnané.  Zdôvodnenia opatrení šéfa Pandemickej komisie Krajčího bolo nekonzistentné s racionálnou argumentáciou. Poslednú tlačovku Krajčího zachránili len vstupy profesora P. Jarčušku, ktorý  jasne hovorí o problémoch. Možno konštatovať, že čím viac štát tlačí na nosenie rúšok, tým menšia je ochota občanov nosiť ich.

Vláda, založená na doktríne viery „rozumného najhoršieho scenára“, zakladá svoju politiku na najtemnejších predpovediach. Ale asi najšokujúcejšou časťou tyranie, ktorú Boris Johnson v súčasnosti vnucuje Británii, je nedostatočné opodstatnenie nových opatrení. Dellingpole sa pýta: „Ako vôbec taká banda totalitných hysterikov získala takú neochvejnú moc zaviesť také drakonické opatrenia na ekonomiku so svetovým postavením, keď údajne máme parlamentný systém – a hornú komoru – navrhnutú na kontrolu takéhoto vyšinutého extrémizmu?“ To sú sväté slová. Autor nie je prvý, kto našiel podobnosti medzi tvrdosťou opatrení medzi UK a SK pri priepastných rozdieloch v ich epidemickej situácii. Akurát že Boris Johnson radikálne zmenil svoju pandemickú politiku, Matovič strategicky prenechal  bojové pole Krajčímu a Mikasovi (rozumej posunul zodpovednosť). Komu „prenechal“ hlasy voličov, to sa uvidí. Takúto squadru v Európe nenájdete.

Paul Kirkham, Mike Yeadon a Barry Thomas, vedci s vynikajúcimi kariérami, publikovali štúdiu Aká je pravdepodobnosť druhej vlny? Jedna z najlepších štúdií, ktorú sa oplatí prečítať. V krátkej ukážke si môžeme prečítať niekoľko argumentov proti teórii „druhej vlny“.

„Denné úmrtia na COVID-19 boli takmer zastavené a klesli o viac ako 99% od maxima. Ale klesajú aj iné sledované štatistiky: počty hospitalizovaných, počty v nemocniciach, počty na jednotke intenzívnej starostlivosti – všetky klesajú synchrónne od aprílového vrcholu. Dôkazy nám historicky hovoria, že tým istým vírusom sa všeobecne nenakazíte dvakrát, určite nie za krátku dobu. Bol by to zlý imunitný systém, ktorý by to umožňoval, a pravdepodobne by sme sa do 21. storočia nedostali ako druh, ak by to tak fungovalo. Očakáva sa teda určité pretrvávanie imunity. Je potrebné to študovať, ale naše skúsenosti a dôkazy o koronavírusoch (Le Bert et al, 2020) naznačujú, že ak máte pamäťové T-bunky, ich životnosť môže byť veľmi dlhá. Táto štúdia ukázala, že ľudia mali aj v roku 2020, 17 rokov po prvom prepuknutí SARS v roku 2003, silné reakcie T-buniek. Obavy, ktoré ľudia vyjadrili v súvislosti s poklesom hladín protilátok, podčiarkujú nedostatok vedomostí o získanej imunite. Udržiavanie vysokej hladiny protilátok proti všetkému, na čo ste imúnni, nie je pre imunitu efektívne ani potrebné. Namiesto toho bunková pamäť umožňuje veľmi rýchle opätovné generovanie protilátok po opätovnom stretnutí s antigénom, ak je to potrebné na obranu hostiteľa. Alternatívne môžu byť postačujúce reakcie vrodenej a bunkovej pamäte.

NHS (Národná zdravotná služba Spojeného kráľovstva) sa v súčasnosti pripravuje v rámci COVID-19 na druhú vlnu, čo je veľmi nepravdepodobný scenár založený na počiatočnom modeli s vysoko citlivými vstupnými premennými, o ktorých už vieme, že sú nepresné. Dôkazy, ktoré sme predložili, nás vedú k presvedčeniu, že druhá vlna pravdepodobne nebude a že aj keď v minulosti boli zjavné viacvlnové respiračné vírusy, najmä roky 1918 – 2020, v mnohých prípadoch bolo zrejmé, že to boli buď rôzne populácie infikované v rôznom čase, alebo v niektorých prípadoch bolo zapojených viac rôznych patogénov. (Hongkonská chrípka 1968-69 mala dve výrazné vlny, pozn. P.K). Neexistuje žiadny biologický princíp, ktorý by nás priviedol k očakávaniu druhej vlny založenej na zhromažďovaní údajov za posledných šesť mesiacov. Je pravdepodobné, že namiesto toho dôjde k miestnym, malým a samoregulačným mini-ohniskám, pretože doposiaľ neexponované oblasti prichádzajú do styku s vírusom.“

To čo hovorí John Lee o kvalite rozhodovania pri vytváraní príbehu o lockdowne, platí vrchovate aj pre nás: „Orgány“ často nedokážu zmeniť názor vzhľadom na nové dôkazy. Komisie pracujúce s rozmanitými názormi a nevyhnutne opatrné, často vydávajú kompromisné odporúčania, ktoré sú vedecky neplatné. Ministri hovoria o „sledovaní vedy“ avšak rada SAGE (alebo akýkoľvek iné konzílium vedcov) je najmenej spoľahlivá forma dôkazov, aké existujú.“ (…) „… prehnané presvedčenie o letalite vírusu posilnené modelovaním, ktoré bolo takmer bez údajov, sa posilnilo ďalším modelovaním, bez preukázanej prediktívnej hodnoty. Na začiatku tohto procesu boli chyby nevyhnutné. Ale nemôžeme sa učiť bez toho, aby sme si ich uznali.“

V poslednej dobe sa v diskusiách najmä ázijských výskumníkov objavujú názory, že rúško s vysokou pravdepodobnosťou zvyšuje riziko prenosu vírusov, lebo predstavuje pridanú dotykovou plochu na najexponovanejšom mieste, priamo na tvári, na ktorej sa haptickou aktivitou zvyšuje pravdepodobnosť, že infekčný jedinec kontaminuje povrch rúšky. Inými slovami, rúško má zmysel vtedy, keď si nositeľ často umýva ruky a nedotýka sa tváre. Pri priemernom počte spontánnych dotykov tváre 23 / 1 hod. je pravdepodobné, že rúško skutočne predstavuje ďalšie nebezpečenstvo, o ktorom sa systematicky neuvažovalo. Pri logickom predpoklade, že frekvencia spontánnych dotykov sa s rúškom zvýši (musíte sa ho dotknúť, ak si ho upravujete) a po tom už neposkytuje ďalšiu ochranu.

V diskusiách sa rieši aj hlavný problém dôležitý pre dizajn výskumného projektu, ktorým je predpokladaná účinnosť rúška vo vzťahu k ostatným podmienkam a premenným. Hodnotenia sa vždy robia v kontexte s ostatnými opatreniami na kontrolu infekcie, a preto aj z týchto dôvodov nie je možné rozumieť, ako prispieva rúško samotné k zníženiu infekcie. Najmä keď je preukázané, že pre SARS-CoV-2 neposkytuje očakávanú ochranu. Mimochodom, optimálne nasadené low-cost textilné rúško autor nevidel od marca (vrátane TV).

Měli bychom se ptát, jaké mikrobiální zvěřince si lidé v šitých rouškách mnoho hodin pěstují, jak kontrolujeme jejich praní a žehlení… Jak se v nich cítí třeba astmatici a lidé s chronickou obstrukční chorobou plic?“ (Jan Žaloudík, lekár a senátor ČR).

 

Teraz najčítanejšie