Osudy kultúrneho pracovníka Švejka za svetovej vojny s vírusom

Tak nám zabili Ferdinanda. Druhovlnné opatrenia proti korone si počkali na správny moment a ako nacionalista Gavrilo Princip zastrelili Ferdinanda Habsburského. Obmedzenie udalostí na 50 ľudí v interiéri (pre červený okres) je guľka, ktorá kultúru nezabila na mieste, ale hrozí vykrvácanie. Minimálne na bratislavskom fronte. V tejto metafore je kultúrna sféra Ferdinandom a Švejkom je slovenský herec, komik, zvukár, prevádzkar klubu a podobne. Vojak Švejk nemá moc na výber, len sa stať poslušným blbom vo vojne, ktorú nerozpútal, a to aj napriek silnému reumatizmu. Na Bělehrad, paní Müllerová!

Tento blog nie je sťažnosť. Minimálne tri z vládnych strán sú konzervatívne, silne pro-náboženské a pojem “sociálna spravodlivosť” je pre nich trošku oplzlý. Dalo sa to čakať, že kultúra pôjde prvá, aj s jej neviditeľnou ministerkou. Pretože ekonomiku to veľmi nezabolí a vyzerá to ako rázne opatrenie, čo je pre politický marketing veľmi užitočné. Evidentne je rozdiel, mať 50 ľudí v divadelnej sále verzus 50 ľudí v reštaurácii (kde nemusia mať rúška) verzus 50 ľudí v električke. Problém nie je ten, že opatrenia existujú, ale ten, že sú to iba vojenské rozkazy. Tie kultúrnych pracovníkov nepodporia, iba znížia morálku a svet je zrazu o niečo nebezpečnejším miestom.

My v kultúre sme naozaj ako Švejk. Trochu naivní, trochu čudní, ale s dobrým úmyslom chceme tých ľudí naozaj potešiť. Akurát okolo nás sú mnohí velitelia, ktorí s autoritou vydávajú také neodborné a náhodné rozkazy, že ich plnenie je brané ako výsmech. Ale na to sme zvyknutí a papuľujeme len do výšky svojej hodnosti.

Ak človek s hodnosťou vojaka schytá v čase svetovej vojny s koronou guľku na fronte, je to iba známka ťažkých časov. A nie je nič jednoduchšie, ako obviniť vojaka za hanobenie kresťanstva (pozdravujeme pani Oberlajtnantku Annu Záborskú), šírenie “liberálnej propagandy”, uctievania Satana či proste obyčajného nadávania. Baviť sa je porušenie rozkazov a volať po poľnom súde je jednoduché.

Najväčšia tragikomédia je, že vojaci sú obyčajní ľudia (nemýliť s Obyčajnými Ľuďmi™) a netúžia až tak slúžiť národu a císař-pánovi, ale proste prežiť. Náš kultúrny pluk chápe, že nejaké rozkazy musia byť. Jediná vec, čo potrebujeme, je akási záruka, že nás všetkých niekto nepošle na istú smrť v rámci vojenskej taktiky. Lebo obetovať pluk v prospech veci môže byť taktickým víťazstvom, ale vysvetľujte to ľuďom na pohrebe.

Takže, ak niekomu tam hore záleží na kultúre, prosím, ozvite sa. Nás tu zdola, zo zákopov, akosi nepočuť.

Morálka je zlá, doba je ťažká. My vieme, že sme vo vojne s koronavírusom. Ale neostáva nám nič iné, ako byť rovnako blbými, ako doteraz. Lebo dobromyseľné plnenie rozkazov je, zdá sa, jediným spôsobom, ako prežiť tento kultúrny ŠvejCOVID.