Denník N

Parížska horúca čokoláda (mrazivá atmosféra – foto)

Proti mrazivej pomstychtivosti

 

Svet sa až po päty trblietal od prvého snehu, čo padal celú noc a my sme už dávno mali mať pozatvárané kufre. Len sme ešte hľadali vlnené svetre a snehule.

Do Paríža chodievame koledovať po rodine najmä na Vianoce, a vždy sa pri tom sviatočnom tempe upokojíme. A keby sme aj náhodou podľahli napätiu, tak v úplne iných perifériách, a až keď sa začne stmievať, nie po raňajkách cestou k Madeleine. (viď udalosti posledných dní)

Tento paradox má dosť silnú informačnú hodnotu (keď pri jeho výklade nespanikárime):

Človek nie je tak úplne predvídavý.
Nevie, čo sa stane zajtra (keď práve debatuje v baretke cez sviatky mieru a pokoja).
Nemá patent na všetko. Nemôže mať.
A naopak a zároveň, 3 nefungujúce veci nemusia znamenať koniec všetkému spoľahnutiu na človeka.


Ja som naozaj Charlie Hebdo veľmi neobdivovávala. Pre celkom obyčajnú zámienku, že žurnalistov odnepamäti zaraďujem k elite, na ktorú sme hrdí a nároční, a ich kresby sa mi tam nehodili. Pretože mi prišli nafúkané. V nikom nevideli fešáka (hoci zámerne alebo s určitým dobrým zámerom), a ešte ho aj precízne odosobnili.

To ma vždy pri ich pokreslených novinách napadlo.
Že vtip, ktorý je vtipný len ak sa nás netýka, okolo porozumenia veľa nechodil.
Že je prirodzené a celkom zásadné, aby pre každého bolo niečo sväté.
Ak teda zosmiešnia sväté, pokiaľ je to to „naše sväté“ môžeme byť aj najkvalitnejším klaunom, nikdy sa pre nás smiešnym nestane.
Čo ja viem… mamina smrť? manželkin pôrod, dcérina choroba, čokoľvek. K čomu máme príliš osobné putá, aby sme ich pre odľahčenie situácie chceli banalizovať.

 

Nepíšem ani zďaleka z topánok diplomovaného kritika. Popri „Charlieho“ práci dekád je toto iba 1 spomienka na pre mňa principiálnu vec, ktorú som nechcela uznávať.
Od stredy sa ale veľa zmenilo a všetci máme k Charlie-ovcom bližšie.
Zrazu ich lepšie poznáme, a ani ja im už nepočujem zreteľne tú pýchu za menom.
Zrazu je všetko v inom uhle pohľadu.
Lebo kruto sa odplatiť za papierové znesvätenie je diametrálne horšie ako znesvätiť.

Rozhodla som sa veriť, že táto nová príslušnosť „Je suis Charlie“ je vlastne úctivá.
Že ňou nerastie vulgarizmus, ani naopak podpora pre Front National Marine Le Pen-ovej (francúzska prekvapivo vplyvná verzia SNS).
Že ňou rastie odmietnutie pomsty. Tej každej pomsty, čo produkuje iba pomstu, až naveky.

 

A tí, čo sa pomstili Charliemu toto naštudované nemali, preto potrebujú viac ako hocikto iný našu pomoc s úlohami, nejaké prívetivé doučovanie. Oni a všetci, ktorí by sa chceli ďalej mstiť, potrebujú pocítiť atmosféru horúcej čokolády v mraze.

To je totiž moja najčerstvejšia spomienka na Paríž.

Bolo to 10-minút hustých ulíc na západ od atentátu. Pred 10-timi dňami, keď ešte vo vzduchu voňali pečené morky a vo výkladoch sa kotúľali slávnostné farebné makaróny. Bola nám ukrutná zima. V nedeľu ráno, keď všetky útulné pekárne a kaviarne sedeli pozamykané.
Keď sme konečne zazvonili do jednej tradičnej červenej, odkiaľ by sme si za iných okolností pamätali len nekresťanský účet, priniesli nám čokoládu, ktorá nás kompletne odzbrojila. Bol to ten najteplejší a najlahodnejší nápoj, aký sme kedy koštovali.
Bratia Kouachiovci tam s nami určite nesedeli, lebo mali starosti s chystaním revanšu a príšerky v Lafayette spievať nepočuli, lebo im v ušiach zunela predzvesť streľby…
Nám vybuchovali v rukách iba petardové salonky, ktorých atraktívny rachot rozdúchaval samé detské nadšenie, žiaden strach.


Teraz, s odstupom času a udalostí by som si želala ponúknuť túto (takmer nepochopene) luxusnú horúcu čokoládu všetkým, ktorí ešte v pomstu veria.
Aby ochutnali atmosféru tepla. Ako nezastaviteľne všetko opraví. Aby ju stretli, spoznali.
Aby pocítili v skrehnutých rukách, že tá jediná nás zachráni, a trvá jej to maximálne 2 minúty.

Aj keď nás už všetok mráz prenikol do kostí. Lebo mráz sa mrázom nevylieči.

parížska horúca čokoláda

Foto logo: Mária Bruneau

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mária Bruneau

Do malej kamennej dediny nad vinicou sme sa usadili k starým princípom. Najprv sme sem chodili iba na Vianoce, cez prestávku v IBM, od štósov tiketov s číslami problémov, od čiernych alebo béžových opätkov, od zodpovednosti za nefunkčnosť sci-fi zákaziek, od ani kofeínom nevyprázdniteľných e-mail schránok. Teraz je to iné. Tempo nám síce udávajú rovnaké, 2 bzučiace polo-francúzske dcéry a 1 mládenec; Emma (2013), má džezovo zachrípnutý hlas a naivnú lásku k ľuďom, Manon (2011) má prskavkujúcu radosť z koláčov a vrúcny Downov syndróm a Louis (2016) prítulný fanúšik debát; ale tu sme si našli priestor, vnímať. Tento blog je o princípoch obyčajnej atmosféry. Ktorá je vlastne neobyčajná, len je jej zásadne viac. Spokojne sa pri nej udomácňujeme. Nemá prestíž, nie je uznávaná, a každý jej máme fúru. Lenže, keď ju už nechtiac niekto postrehne, zrazu všetko cíti, správne, intenzívne, akurát. Dalo by sa predpokladať, že kapacitu na to máme všetci. Viac na: