Zelená ostala, keď sme minuli všetky ostatné farby.

Názor, že Zem a prírodu už nemôžeme drancovať donekonečna, gradoval  na Západe[1] v rokoch, kedy sa u nás (takmer) nik[2] nechytal. Zmenu situácie priniesli až 80.roky:  slovenská verzia revolty voči režimu mala totiž zelenú farbu[3] . Zelené témy sa  javili ako top – politika sa odvtedy už nevníma  iba v odtieňoch červenej , verzus hnedej.  A hoci vplyv „zelenej“ agendy v uplynulých 30 rokoch prevalcovali iné problémy, s plnou silou sa vynorila teraz, po zážitku s  COVID-19 a po nástupe generácie mileniánov, ktorí v ochrane Zeme našli dlho hľadanú generačnú výzvu. Imperatív „zelenosti“ sa opäť odtrháva od peletónu a derie sa dopredu…  ak máte trochu času, prečítajte si, prečo sa ho už nezbavíte.

………………………………….

utopizmus

aj v tvrdej realite sovietskej kolónie existoval, napohľad absurdne,  idealistický motív.  Bol  kúskom cukru, ktorým si brutálna moc legalizovala užívanie biča. Jeho zaklínadlom bola bezmedzná viera v pokrok. Dnes sa tomu usmejete, ale podľa vtedajších vedcov mal „vyspelý socializmus“  privodiť 150 ročné dožitie svojich obyvateľov. V skutočnosti sme vtedy v dožití zaostali za svetom, ale komunisti stanovovali  dátumy dosiahnutia večnej mladosti, alebo zrušenia peňazí (tzn. prechod z fázy vyspelého socializmu do komunizmu). Ochrana prírody ? Však ak sa suroviny minú, privezieme ich z kozmu!

Ak bol kultom 20.storočia Pokrok, potom jeho hmataľným dôkazom bolo  tzv. dobývanie vesmíru. Hľa, človek vstupuje na nebesá!

„Dobývanie vesmíru“ bolo považované za  ústredný cieľ ľudstva a univerzálne riešenie čohokoľvek, čo ešte Pokrok nevyriešil (na chorobu XY ešte nemáme lieky, ale vytvoria sa v rámci kozmického výskumu…)

Neodolateľne nekonkrétna, snivá doktrína o dobytí vesmíru stála na lapidárnych úspechoch : bol to Gagarinov let okolo Zeme a pristátie Američanov na Mesiaci. Nediskutovalo sa vôbec, či príde k osídleniu iných planét, ale iba o tom, kedy sa to stane. Nie iba medzi prostým  ľudom, ale aj medzi vedcami sa verilo, že ak nie my, potom  naše deti budú žiť na cudzích planétach…

… toľko malý exkurz  30 rokov späť. Ak si to pripomínam, žasnem, ako ochotne a ľahko sme zabudli na vlastnú naivitu! Kedy vlastne rozumní ľudia prestali veriť, že vedci transplantujú hlavy na nové, mladé telá? Alebo v UFO?

V minulom desaťročí politici potichu a triezvo odpískali mega náklady na kozmické lety … a prestala viať aj zástava „istoty pokroku“. To veľké vytriezvenie opísali už iní, schopnejší autori, v tejto úvahe ostanem len pri jednej zaujímavej otázke , v ktorej je skoncentrovaný niekdajší „vesmírizmus“ aj vytriezvenie z neho. Vyslovil  ju v polovici minulého storočia slávny  americký fyzik Enrico Fermi (otec jadrovej bomby). Znie :  tak kde sú?

Tak kde sú?

Fermi tým myslí mimozemšťanov , ale  nevyslovil ju preto, že by holdoval sci fi. Naopak, čerpal z nárastu vedeckých poznatkov o kozme, na ktorých ohromovalo  zistenie , že iba v Mliečnej ceste (našej domovskej galaxii), sú miliardy sĺnk. A v susednej Andromede – bilióny. A že takých galaxií sú v dohliadnuteľnom kozme miliardy. Fermi chápal, že ak  sú vo vesmíre miliardy  miliárd sĺnk a x-násobok ich obežníc, potom nevyhnutne sú mnohé podobné Zemi. Pre Fermiho to  znamenalo matematickú istotu, že  vo vesmíre existuje iný život, a to aj vyspelý život. Prečo teda o sebe nedali znať? Kde sú?

Odpoveď  Fermiho otázky

Od čias Fermiho veľmoci  financujú výskum kozmu, zameraný na včasné objavenie  cudzích civilizácií. Podnes panuje predstava, že ktorý štát  uspeje, získa náskok, ktorého výhody si nik nedokáže predstaviť.  Najnovšie držia štafetu hľadačstva Čínania, postavili najväčší rádioteleskop na Zemi… ale svoje SETI  (Search for Extraterrestrial Inteligence) financujú aj Francúzi, Indovia, Rusi (atď.) a Američania, ktorí  skúmajú signály mimozemšťanov aj vesmírnym ďalekohľadom Kepler. Polstoročie získavania poznatkov o vesmíre zreálnilo aj predstavu tzv. vesmírnej poistky, ktorá má istiť naše výčiny (jadrové, ekologické, atď.) na planéte  Zem.

Najpravdepodobnejšou odpoveďou na Fermiho otázku je, že obyvatelia iných svetov sem nemôžu, resp. že o to nemajú záujem. Dnes máme predstavu, aké sú vo vesmíre enormné vzdialenosti a tiež sily, ktoré ešte nepoznáme. Predstava, podľa ktorej sa ľudstvo môže –  ak by zničilo Zem – presťahovať   na inú planétu, je spochybnená. Iba stále ešte trvajúce  pokrokárske náboženstvo nám bráni povedať si to nahlas : Nie, vesmír nie je poistkou našich zlyhaní.

Ak v ňom existujú civilizácie, potom tie dôvody, pre ktoré tu tie cudzie bytosti nie sú,  platia  aj pre ľudstvo : vesmírna turistika bola ilúziou, rovnako ako predstava o presťahovaní ľudského rodu na inú planétu. Naše bunky a telá vznikali stovky miliónov rokov v jedinečných  chemických, radiačných  a fyzikálnych  pomeroch Zeme, boli to tieto pomery, ktoré  vytvorili naše orgány, vnímanie, spôsob chovania a  rozmnožovania, naše dospievanie , žitie aj starnutie. Ľudské bytie  súvisí s jedinečnými prírodnými podmienkami našej planéty  natoľko, že sme na Zem odkázaní.

Preto je pre prežitie ľudstva vcelku irevelantné, či kdesi v temnote vesmíru existuje život, alebo aj  iné vyspelé civilizácie, pretože to nezmení nič na fakte, že ten život, ktorý považujeme za ľudský, je spojený s osudom Zeme.  Záchranou nám nebude žiadna  vesmírna sťahovka, ale ochrana životného prostredia Zeme. Preto sa stane „zelená“ téma už trvalou súčasťou života ľudstva. Naučíme sa – síce z donútenia, ale predsa – byť starostlivými hospodármi Zeme.

[1] Za začiatok sa všeobecne považuje vydanie dokumentu medzinárodného tímu expertov Hranice rastu, 1972.

[2] Texty Rímskeho klubu, vrátane Hraníc rastu, som vydával v samizdate. Išlo ale o malé, „desiatkové“ vydania. Do vzniku kvázi zelenej politiky ešte u nás muselo prejsť cca 9 rokov (iniciatíva proti likvidácii cintorínov) a potom ďalších 9 rokov do vzniku iniciatívy Bratislava/nahlas

[3]  Pre záujemcu  : https://dennikn.sk/blog/934675/bratislavanahlas-pribeh/