Denník N

O dezinformáciách

Poslednú dobu zažívame vcelku precedens vo forme obrany proti dezinformáciám. Kým by mala byť táto obrana podporovaná, regionálnou vládou? Európskou inštitúciou? Alebo snáď NGO-čkou?

Boj proti dezinformáciám je jednou z dvoch horúcich tém preberaných na tohtoročnej MEU Bratislava 2020. Študenti vysokých škôl z celej Európy rozoberajú tému na úrovni ministrov Rady Európskej únie – pri takejto simulácii človek lepšie pochopí hĺbku daného problému a (ne)možnosti jeho riešenia.

Teda, dezinformácie:
Sú polopravdivé, prípadne nepravdivé informácie, ktorých cieľom je manipulovať alebo skresliť fakty. Väčšinou majú tvorcovia (alebo aj šíritelia) cieľ, minimálne oblbnúť publikum.

Pravdepodobne ste sa už s nejakou tou dezinformáciou stretli, poprípade o tom ani neviete. Kopia sa často pred voľbami, prípadne počas nejakých významných udalostí. Spomedzi tých aktuálnejších by som vypichol dezinformáciu, že demonštranti v Bielorusku sú platení západom/EÚ, alebo kotlebovcami šírenú dezinformáciu, že rúško vážne škodí zdraviu.

V každom prípade, dobre cielená a dobre spropagovaná dezinformácia je nebezpečná nielen pre jedinca (nepite Savo, prosím), ale aj pre celú spoločnosť. Ako píše Kathrin Hartmannová vo svojej knihe Zelené klamstvo:

„Mojim cieľom je dovtedy tvrdiť, že nebo je zelené, pokým sa vám nevyčerpá výdrž protestovať, pokým neustúpite a nepoviete: ‚To je váš názor. Ja si myslím, že nebo je modré. Ale asi nie je možné objektívne určiť jeho farbu.“ A takto sa legitimizujú zjavne nepravdivé tvrdenia.“

Alebo, ako hovorí známe príslovie: Stokrát opakovaná lož sa stane pravdou.

No a tak nejak to funguje s dezinformáciami. Aký je ich cieľ, pýtate sa? Rôzny. Od vytĺkania politického kapitálu až po úplne jednoduchú karenovskú túžbu po pozornosti a pocite dôležitosti. „Ha! Odhalil som niečo, čo vám taja médiá, politici, globálne koncerny!“ – poznáte to?

Dobre, zhodnime sa, že dezinformácie sú problém. Ani neviete ako, spravia si z vás ovečku, ktorá bezhlavo zdieľa „články“ z pochybných webov bez autora a zdroja, zbrojí proti svojim blízkym a ohrozuje nielen svoje zdravie, ale mnohokrát aj svoju rodinu alebo okolie. Tak čo s tým teda máme robiť?

Spolu s nami do EÚ vstúpila aj trojica vcelku zaujímavých neveľkých krajín – Litva, Lotyšsko a Estónsko. Táto trojica dodnes dopláca na svoju geografickú polohu – nenachádza sa v srdci Karpát, ale v prvej línii frontu informačnej vojny – medzi Ruskou federáciou a Európskou úniou. Prirodzene, ruské neo-imperialistické túžby (toto tu naozaj nejdem rozvádzať, ale pokojne o tom môžeme podebatovať neskôr) majú túto pobaltskú trojicu v hľadáčiku aj v roku 2020. Navyše, dané krajiny majú aj početnú ruskú menšinu (všetci si spomíname, že to je práve to, na čo doplatil Krym v roku 2014).

V Pobaltí teda zúri vojna – vojna o informácie. Civilisti, občania týchto krajín, sú dennodenne vystavovaní dezinformáciám typu „Za všetko zlé môže EÚ. Dobre bolo iba v Sovietskom zväze. Atď.“ Dvakrát hádajte, kto takéto veci rád šíri!

Logicky, krajiny sa nejak musia brániť. Inak by hrozilo, že by v demokratických voľbách bol demokraticky zmýšľajúci kandidát (a teraz jedno, či progresívec, či konzervatívec) porazený autokratom na štýl Putina či Lukašenka, ktorý by začal brojiť proti Európe a daňou za časovo (a priestorovo) nelimitovanú moc by mu bola služba Kremľu.

Tak, ako sa teda brániť?

1) Vládne riešenie

Lotyšská vláda tento rok predstavila novely, ktoré by mohli udržať dezinformácie na uzde. Obsahujú napríklad zákaz šíriť nepravdivé, zavádzajúce alebo prekrútené články v médiách, zákaz posúvať ďalej nepravdivé, zavádzajúce alebo prekrútené informácie vo verejnoprávnych médiách a dokonca dávajú možnosť celonárodnej Rade elektronických médií (NEPLP) prerušiť alebo zrušiť vysielanie programov, pokiaľ médium šíri nepravdivé, zavádzajúce alebo prekrútené informácie. Navyše, Lotyšsko má, spolu s Litvou a Estónskom, veľmi dobre prepracovanú sieť kybernetickej bezpečnosti.

Slovensko v tomto za danými krajinami zaostáva niekoľkými dekádami. Krajiny, pred ktorými sa Pobaltie bráni, nám dennodenne podsúvajú nepravdivé, zavádzajúce či prekrútené informácie nielen cez sociálne siete, ba dokonca aj prostredníctvom veľkých slovenských médií (archívny text Ota Horáka z 2016 informuje o tom, ako sa konšpirácie infiltrovali do TA3, Hospodárskych novín a Pravdy).

Dobre, povedzme, že by sme si, po príklade Pobaltia, zaviedli nejaký Úrad pre dezinformácie, ktorý by mal vládne poverenie podobné tomu lotyšskému. Za Matovičovej vlády by prevažne mohol vyvracať/blokovať dezinformácie o neefektívnosti rúšok, o výmysle menom COVID, o slovanskej genocíde v Belgicku, atď.

Znie to fajn, nie?

Ale teraz si predstavte, že by premiérom bol Peter Pellegrini. Alebo Robert Fico. Alebo zájdime tak ďaleko a povedzme, že rovno Marian Kotleba. Aké (dez)informácie by tento úrad blokoval, ak by si tam vláda dosadila svojich ľudí? Plnil by stále svoj účel? Alebo by sa z neho stal nástroj štátnej cenzúry?

Presuňme sa do ostatných krajín V4, kde už dávno vládnu ľudia, pre ktorých je lož pracovná metóda. Ako asi by pristupoval tento úrad v Orbánovom Maďarsku k téme Trianonu? V Dudovom Poľsku k neprimeranej policajnej brutalite na LGBT aktivistoch? Alebo v Babišovom Česku k témam Agrofertu a európskych dotácií?

Už chápete, aký je problém s Úradom pre dezinformácie, ak by spadal priamo pod vládu alebo štátnu inštitúciu?

2) Mimovládne riešenie

Mimovládne organizácie (z ang. skrátene NGO) nám pomáhajú hľadať a plátať diery v systéme už mnohé roky. Na Slovensku pôsobí mnoho úspešných NGOčiek, ktoré zastávajú nenahraditeľnú rolu v spoločnosti. Odhaľujú dôležité veci, korupčné kauzy, porušenia ľudských práv alebo jednoducho pomáhajú ľuďom, ktorí to potrebujú.

Pre veľa ľudí je práve toto potenciálne najlepšia cesta, akou sa s dezinformáciami vysporiadať. A v našom regióne aj najúspešnejšia. Spomeniem napríklad stránku Demagog.sk, ktorá zbiera a overuje výroky politikov – toto nazývame factcheckingom. Za to, že táto metóda je najúspešnejšia, ale môže iba vôľa jednotlivcov. Teda, narozdiel od vládneho riešenia, by táto činnosť bola vykonávaná dobrovoľne a zo súkromného, resp. neštátneho sektora.

Celé toto riešenie stojí a padá nielen na ochote jednotlivcov, no v prvom rade na ich cti a morálnom kompase.

Pokiaľ budú pracovníci čestní a nestranní, dá sa takto fungovať. Ale, a prepáčte mi ten skepticizmus, ak by sme chceli založiť nejakú full-time NGO pre boj s dezinformáciami a bojovať s nimi naozaj vo veľkom (ako Lotyšsko), zvyšujeme riziko, že sa na tieto pozície dostanú ľudia, ktorí (aj keď nechcene) skresľujú fakty už len svojim osobným naratívom, vychýlením (bias).

Čo tým chcem povedať? Že na štylistike záleží. A ak máme začať triediť dezinformácie, potrebujeme používať štylisticky neutrálnu rétoriku. Aby si konzervatívne zmýšľajúci ľudia nemysleli, že sa im „zapredaná liberálna neomarxistická bratislavská kaviareň“ snaží niečo vsugerovať. A vice versa.

Zatiaľ sa to nedeje. Zatiaľ je všetko v poriadku. Ale skúsme byť trošku empatickí voči ľuďom zaseknutým v regiónoch, ktorí nemajú predplatné Nka či SMEčka a dianie vo svete sledujú iba markizáckymi novinami, prípadne vo facebookovej skupine „Hanbím sa za Zuzanu Čaputovú“. Hej, taká skupina existuje, má asi 30 tisíc členov a je, ako vám mohlo dôjsť, vcelku dosť toxická. Každopádne, čo si oni pomyslia? Že nejakí ľudia, iba z vlastnej dobrej vôle (!) im teraz začnú filtrovať informácie, že čo je pravda a čo nie? („Tá drzosť! Určite ich platí [doplň meno zahraničného miliardára, najlepšie židovského pôvodu]!“)

Zhrniem to tak, že sa obávam, že mimovládny sektor nemusí byť to najlepšie riešenie pre boj s dezinformáciami. Bohužiaľ, jeho dôveryhodnosť je veľmi ľahko naštrbiteľná. Zároveň sklaniam poklonu všetkým čestným ľuďom pôsobiacim v mimovládnych organizáciach, ktorí svoju prácu vykonávajú čestne a svedomito a uvedomujú si svoju zodpovednosť. Robíte super robotu!

3) Európske riešenie

Modelová Rada Európskej únie, ako aj modelový Európsky parlament sa jednohlasne zhodli na potrebe zakročenia proti dezinformáciám a ich šíriteľom. Akou formou, to zostáva v nedohľadne. Veľa poslancov modelového Europarlamentu súhlasilo s označovaním dezinformácií s tým, že ľudia toto označenie uvidia a budú sa môcť slobodne rozhodnúť. A zatiaľ toto zostáva aj ako najlepšie odporúčanie. (Super práca, Hoaxy a podvody!)

V každom prípade, krajinám necháva voľnú ruku v rozhodovaní, akým spôsobom sa k prebiehajúcej informačnej vojne chcú postaviť. Či vládnym, alebo mimovládnym riešením.

To vládne má veľkú nevýhodu v tom, že sa zodpovedá aktuálnej vláde. Ako ale podotkol modelový minister Rady EÚ za Lotyšsko, vládny spôsob boja zabezpečí férovejšie demokratické voľby a zaistí zvolenie ďalšieho demokraticky zmýšľajúceho kandidáta. Zatiaľ to teda funguje.

Nevýhodou NGO riešenia je jednak legislatíva (akú veľkú moc mu štát zverí?), ako aj jeho citlivosť (predstavme si, že by si Mário Vidák z kotlebovského Magazínu 1 zaregistroval NGOčku, ktorá by bojovala proti „dezinformáciám zo Západu“) a jeho dôveryhodnosť v očiach občanov.

Tak, teraz, keď to tu máte takto pekne zhrnuté, skúsme popremýšľať (skôr, než začneme rozprávať/ťukať do klávesnice) nad čo najoptimálnejším riešením. Ja sa s tým trápim už niekoľko dní.

Teraz najčítanejšie

Milan Velecký jr.

Snažím sa všímať si dianie okolo seba i vo svete a občas ho aj zhodnotiť, kritizovať či usmerniť. Mojím cieľom je spraviť zo sveta lepšie miesto a primať spoločnosť k pozitívnej zmene. Prostredníctvom tohoto blogu vám chcem priblížiť svoje myšlienky, keďže práve premýšľaním začína zmena.