T. Powers: Brány Anubisovy (Čitateľský denník 41/2020)

V katedrálním šeru visely na dlouhých povrazech v rozličních výškách houpací sítě a po lanech už se jako pavouci soukali otrhaní muži, aby se pohodlně uvelebili v rozhoupaných lůžkách. Začala se rozsvěcet světla, čadivé a rudé tukové lampy viseli z trámů, které byly v průřezu patrné v mnoha otevřených ústích odtokových kanálů ve zdech dvorany. Z jednoho z vyšších ústí soustavně vytékal pramínek vody, a jak padal onloukem dolů kalným vzduchem, ztrácel svou hutnost, až se nakonec rozšplíchl v černé tůni stranou u zdi.

Na kamenné podlaze stál dlohý stůl a nějaký znetvořený bělovlasý trpaslík se vypínal na špičky, aby na lněný ubrus rozložil drahé porcelánové a stříbrné nádobí. Kdykoli na stůl dopadl kousek oddrolené kožené podrážky nebo pár rozlitých kapek z kapesní placatky některého z žebrackých lordů nad jeho hlavou, tiše zavrčel.“

Nostalgia za viktoriánskym obdobím, temné londýnske uličky, obrovské vzducholode a ozubené kolieska, komplikované stroje a vynálezy poháňané parou, ale najmä pocta verneovkám, Wellsovi a Poeovi — takto by som veľmi zjednodušene opísal (nielen) literárny subžáner zvaný steampunk. Ten vznikol zhruba v osemdesiatych rokoch minulého storočia a práve Brány Anubisove sú jedným z jeho základných kameňov.

Brendan Doyle je literárny vedec, odborník na anglickú romantickú literatúru a dielo básnika Williama Ashblessa. Keď dostane ponuku zúčastniť sa ako odborný sprievodca na ceste časom do svojho obľúbeného viktoriánskeho Londýna, vezme ju — aj keď poriadne nevie, do čoho ide. Ako to už býva, niečo sa pokazí, a on ostane uväznený v roku 1810. Nechtiac sa zapletie do súboja magických klanov a žobráckych lordov, spiknutí starých egyptských kultov, spriatelí sa s lordom Byronom. A mihne sa tu pri ňom aj nejaký ten vlkodlak.

Brány Anubisove som čítal kedysi dávno na strednej škole ešte v prvom paperbackovom vydaní — a keďže mám v tridsiatke obdobie návratu k starším knihám a filmom, siahol som po ich novo vydanej, ilustrovanej verzii s radosťou. A istým očakávaním. Nebol to len spomienkový optimizmus a naozaj sú také dobré, ako som si ich pamätal?

Tim Powers mieša v svojom kotlíku veľmi veľa rôznych motívov a kultúrnych odkazov. Hneď som si pri čítaní spomenul napríklad na Dickensa a jeho bandy zlodejíčkov v Oliverovi Twistovi, Múmiu s Brendanom Fraserom, dobrodružstvá Indianu Jonesa, časové paradoxy Návratu do budúcnosti alebo Lovecraftove hrôzy.

Zaujíma ho aj mágia a systém, ktorý vytvoril, sa mi veľmi páči. Máte tu skupinu čarodejov, ktorí za svoje temné umenie zaplatili ťažkú daň — už nikdy sa nebudú môcť dotknúť zeme bez toho, aby nepociťovali bolesť. Vidíme tak mága pohupujúceho sa na pružinových topánkach (pražský Pérák, žmurk) alebo démonického klauna na štvormetrových chodúľoch. Ich magickí oponenti, celkom logicky, čerpajú silu zo zeme.

Román je veľmi atmosférický, autorovi sa podarilo výborne vystihnúť dobu a jej detaily. Dej sa rúti dopredu, a aj keď to počas Egyptského dobrodružstva a podzemných fantasmagórií trocha drhne, záver očakávate s napätím. Pekne sa tu totiž pohráva s motívom času a zaujímavovu myšlenkou: ak ste z budúcnosti a poznáte dejiny, dokážete žiť vyrovnaný život, alebo ho prežijete v nepokoji s pohľadom upretým na blížiaci sa deň svojej smrti, o ktorom dopredu viete?

Nové vydanie Brán Anubisových je v pevnej väzbe doplené aj o ilustrácie Davida Palumba. Je ich len zopár, čo je škoda, ale príjemne dokresľujú celkovú atmosféru diela. V závere ešte nájdete niekoľko strán vystrihnutých scén s komentárom autora a novelu U nikoho doma — aj vďaka nim si uvedomíte, že má zmysel „strihať“ — a že výsledný text Brán je bez nich oveľa svižnejší. A lepší.

Nebojte sa teda ponoriť do hlbín času, keď mágia bola všadeprítomná a po Londýne sa premávali dámy v korzetoch a páni so šakalími hlavami. Stojí to za to.

T. Powers: Brány Anubisovy
Argo, 2019
440 strán
*
90 %

Moje písačky a kresbičky môžete sledovať aj tu.