Pandémia nezodpovednej ľahostajnosti

•  Podľa informácií z webstránky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (odkaz na web je na konci článku) bol na Slovensku prvý potvrdený prípad zaznamenania ochorenia Covid-19 v piatok 6. marca 2020 – teda pred vyše šiestimi mesiacmi. Dobre vieme, čo všetko sa odvtedy udialo, čo sa deje. Akosi „s odretými ušami“ sme prekonali prvú pandemickú vlnu vírusu a ani sme sa nenazdali – už je tu vlna druhá. Silnejšia, masívnejšia. Dnešná (14. septembra 2020) situácia na Slovensku je taká, že máme vyše 387 350 testovaných ľudí, 5 628 vírusom nakazených, 3 134 vyliečených a, bohužiaľ, 38 ľudí, ktorí v dôsledku nakazenia sa vírusom Covid-19 zomreli. Okrem toho máme nariadenia, opatrenia – tie ale mnohí ľudia ignorujú, nezaujíma ich nič – ani pokuty, ani vlastné zdravie či život. Treba si uvedomiť – je to logické – že obetí vírusu Covid-19 nebude menej. Zdravý, normálny, empatický rozum velí: ‚Chráň sa,  ochraňuj seba, svojich najbližších, blízkych i ľudí vôkol.‘  •

•  Aká je skutočnosť týchto dní? Žalostná a desiaca súčasne. Premiér Slovenskej republiky, Igor Matovič, sa bez ochranného rúška (nemal žiadne, ani len pod bradou – kdeže správne nasadené!) celé hodiny pohybuje na svadbe, medzi desiatkami ľudí. Aký vyslal signál verejnosti? Nuž – asi takýto: ‚Kašlite na ochranné rúška!‘ A to v čase, keď nielen na Slovensku, ale napríklad i v Poľsku, v Českej republike, v Nemecku i v iných európskych štátoch silnejú hlasy i demonštrácie proti povinnosti nosiť správne nasadené ochranné rúška. Premiér Igor Matovič ako keby tieto hlasy, názory legitimoval. A zodpovední ľudia dostávajú „na frak,“ pretože proti rúškam sú nielen kadejaké elementy à la kotlebovci, ale aj šarlatáni, dlhé roky kážúci o zdravej výžive, aj cirkevní hodnostári na rôznych úrovniach v službe Bohu. Nemálo ľudí im verí, verí tomu, že žiadne rúška nepomôžu – a na druhej strane vytrubujú, že žiadny Covid-19 neexistuje a že celá pandémia je len mediálny výmysel a blá, blá, blá… „Pochopiteľne“ – všetci sú náhle, z noci na noc, lekári, odborníci, vedci, epidemiológovia, virológovia, hygienici aj patológovia. Nič ich nepresvedčí, že sa mýlia, nedaj Bože fatálne pre seba, svoju rodinu, blízkych… „Najúžasnejšie“ sú dva druhy argumentov: 1. „Covid-19 nikto nevidel.“ Tu nepomôže argumentácia existenciou mikroskopov, ani argumentácia, že napríklad elektrický prúd tiež voľným okom nevidíme – a dokáže aj zabiť. Je veľa toho, čo nevidíme: internetové, rádiové, televízne signály – a vieme, veríme, že existujú. Ani rádioaktívne žiarenie nevidíme – zato obyvatelia Japonska, obzvlášť v Hirošime či v Nagasaki, môžu rozprávať. 2. „Na Covid-19 nikto nezomrel“ Isteže – zomiera sa na to, čo Covid-19 v organizme spôsobí, aj na to, že „prispeje“ k až fatálnemu zhoršeniu rôznych, aj stredne ťažkých zdravotných stavov. Podobne – zásah elektrickým prúdom spôsobí ťažké, smrteľné popáleniny, zástavu srdca… Zásah projektilom z guľovnice spôsobí smrteľné, devastačné zranenia – napríklad mozgu, srdca, pľúc… Lenže – vysvetľujte toto všetko ‚tetkám a ujčekom,‘ sediacim pri počítačoch. Hoaxy a Modrý koník sú veruže nanič poradcovia a slovenské „všetko viem“ je ešte horšie.  •
•  Štyri dni dozadu som sedel v čakárni ambulancie. S dôsledne nasadeným rúškom na tvári, zakrývajúcim mi všetky dýchacie cesty, s rukami vydezinfikovanými dezinfekčným roztokom v nádobe, visiacej na stene, ale aj vlastným dezinfekčným roztokom, som čakal doslova ‚ako na zavolanie.‘ Všímal som si, koľkým pacientom, pacientkám okolo mňa vytŕčali spod ochranných rúšok celé nosy, nosiská. Mnohým. Napomenúť ich? Obrovské riziko, že človeku vynadajú. Lebo taký je slovenský zvyk: arogancia, nedisciplinovanosť, ľahostajnosť, nezodpovednosť. Tak som sa aspoň ‚odpratal‘ čo najďalej od ostatných, na koniec úzkej chodby pred ambulanciami vo fakultnej nemocnici. Priznávam sa – som zúfalý aj nešťastný z toho všetkého. Z toho, že musím bočiť od ľudí, strániť sa ich – pretože mnou ako nôž slaninou neraz preniká číry strach.  •
•   Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky  —  link.   •