Denník N

Pride Helsinki

Celý uplynulý týždeň sa v Helsinkách niesol v znamení hrdosti. Tzv. Pride Week bol v sobotu, 12.9.2020 zavŕšený Dúhovým pochodom mestom. Ak mám použiť jedno slovo na opísanie svojich pocitov, je to dojatie.

Niekoľko rokov som v Bratislave pracovala ako sociálna pracovníčka v Q-Centre, ktoré poskytovalo poradenské služby LGBT ľuďom a ich blízkym. Aktuálne túto činnosť vykonávajú moje kolegyne a kolegovia v iNporadni. Sledovala som mne blízkych ľudí v procese coming out-u, počúvala som príbehy svojich klientov a klientiek a zúčastnila som sa niekoľkých Pride pochodov v Bratislave. Myslela som si o sebe, že som snáď dostatočne scitlivená a že táto téma nie je pre mňa ničím zásadne nová. A predsa. Stačilo sa presťahovať, vnímať túto tému v inom spoločenskom kontexte a mne niekoľkokrát vyhŕkli slzy do očí.

Viete prečo? Pre deti a mladých ľudí, ktorých som stretla. Vysmiatych, s podporou svojich blízkych, hrdých na svoje identity, ktorým verejnosť vysiela úplne jednoznačný signál: Ste hodnotnými ľuďmi a my stojíme pri Vás. Ešte aj teraz, keď to píšem, som dojatá.

Mladí ľudia, ktorí nemajú dostatočne vyvinuté svoje obranné mechanizmy, ktorí sú často sami so svojimi ťažkými pocitmi, dostávajú na Slovensku verejný odkaz dramatického rozdielu: Váš život je hriech. Ste ohrozením tradičnej rodiny. Ste úchyláci, je to choré ako sa správate. Treba Vás liečiť. 

Naozaj netreba mať žiadne psychologické vzdelanie na to, aby ste dokázali odvnímať, ktorá skupina mladých ľudí bude mať vyššie sebavedomie? V ktorej krajine budú (nielen) mladí ľudia žiť častejšie v súlade so svojím vnútorným presvedčením? A v ktorej krajine, my ako verejnosť, privádzame (nielen) LGBT deti a mladých ľudí k pochybnostiam o sebe samých, k užívaniu antidepresív, chronickým chorobám či k samovraždám. A to všetko ,,iba” svojimi názormi…

Nie som naivná. Viem, že aj vo Fínsku to bol isto dlhý proces a akceptácia inakosti nebola vždy samozrejmosťou. A áno, určite nie všetci ľudia, ktorí žijú v tejto krajine sú rovnako tolerantní. Akurát, dopad verejného diskurzu na životy individuálnych ľudí je zásadné iný. Ak je absolútna majorita priateľská a akceptujúca, tak sa LGBT+ človek vysporiada s občasnou negatívnou skúsenosťou s oveľa menšími vnútornými zraneniami. Naším prioritným záujmom by malo byť to, aby na Slovensku vyrastali sebavedomé a duševne zdravé deti a mladí ľudia.

A teraz možno menej emocionálne. Čo som vlastne videla počas Pride týždňa.

Prvá skvelá vec je, že organizátorky a organizátori tohto podujatia sa snažia každý rok nadviazať spoluprácu s rôznymi organizáciami a inštitúciami. Takýchto organizácii bolo niekoľko desiatok a celý týždeň bol skutočne nabitý aktivitami, ktoré organizovali mimovládne organizácie pre svojich klientov a klientky, alebo pre verejnosť. Mimovládna organizácia, v ktorej aktuálne pôsobím, sa venuje primárne podpore žien a dievčat s pôvodom mimo Fínska. Tento rok sme sa k Pride pridali po prvýkrát a počas Pride týždňa sme ponúkli napr. workshop pre rodičov LGBT detí, mali sme špeciálnu dievčenskú skupinu k tejto téme a zišla sa aj naša dúhová skupina LGBT+ mládeže. Dúhový týždeň sme zavŕšili účasťou na Pride pochode Helsinkami.

Kvôli epidemiologickým obmedzeniam sa pochod konal trošku iným spôsobom. Menšie skupiny pochodovali voľne mestom so svojimi dúhovými vlajkami, transparentmi a pod. Z našej organizácie nás bolo  13: 5 dospelých, zvyšok mladí ľudia. Policajné auto sme videli presne jedno. Nič sa nám nestalo, žiadne ohrozenie. Žiadne dymovnice hodené do skupinky ľudí, žiadni zástancovia ,,tradičných” hodnôt či už v zelených tričkách alebo s ružencom. Nič. Absolútne nulová agresivita, či už aktívna alebo pasívna. Videli sme mnohé iné podobné skupinky. Veľa mladých ľudí, páry držiace sa za ruky. Ľudia sa na nás usmievali, zdravili nás, kývali. V tom horšom prípade nereagovali nijako. Všetky dôležité budovy vysvietené v dúhových vlajkách. Divadlo, radnica, obchody, parky… Všade viali dúhové zástavy. Iba za prvých 15 minút chôdze mestom som ich napočítala cez 70.

Pride Helsinki 2020. Foto: Clara Vázquez

Naša skupinka sa zišla pred budovou knižnice a tam už bola pani v dúhovom oblečení, ktorá rozdávala šnúrky na kľúče v dúhových farbách. Nebola to pani z mimovládneho ani privátneho sektora. Reprezentovala fínsku štátnu sociálnu a zdravotnú poisťovňu Kela. Áno, štátny orgán dal vyrobiť dúhové šnúrky, aby tak symbolicky vyjadril svoj akceptujúci postoj k rozmanitým sexuálnym orientáciám a rodovým identitám. Stále tomu nemôžem uveriť. Predstavte si, že Vám takúto šnúrka dáva pani z akejkoľvek štátnej inštitúcie na Slovensku…

Dúhová kľúčenka fínskej štátnej sociálnej a zdravotnej poisťovne, Kela. Zdroj obrázku: archív autorky

Súčasťou pochodu sú aj tzv. Pride náklaďáky, ktoré majú nákladnú plošinu prispôsobenú na prevoz ľudí a behajú nimi počas Pride pochodu po meste. Sú zdobené vlajkami alebo inými dúhovými dekoráciami a je to niečo ako párty dodávka, s hlasnou hudbou. Jednu dodávku má spravidla priamo organizátor Pridu, ďalšie prevádzkujú najrozmanitejšie súkromné, štátne, mimovládne či cirkevné zoskupenia. Bol to pre mňa šok dozvedieť sa, že je normálne vidieť takúto Pro-Pride dodávku, ktorú zabezpečila napr. miestna cirkevná správa.

Ďalšia vec, ktorá sa ma veľmi pozitívne dotkla bola podpora škôl smerom k svojim žiakom a žiačkam. Dúhová výzdoba spoločných priestorov na gymnáziu, kde navštevujem kurz fínčiny, ma dostala. Pýtala som sa sama seba, kedy budem toto považovať za bežné? Kedy sa prestanem tým nadchýnať a fotiť si to? A hlavne, kedy bude toto normou na Slovensku…

Jedáleň gymnázia v Kerave. Zdroj obrázku: archív autorky

Moja slovenská kamarátka skonštatovala, že o 50 rokov, ja dávam 20. Isté však je, že ešte dlhú dobu budeme vychovávať veľkú skupinu detí a mladých ľudí k tomu, aby nenávideli iných a jednu menšiu, ale stále početnú skupinu detí k tomu, aby nenávideli seba…

Teraz najčítanejšie

Ľubica Vyšná

Som rozpoltená medzi dve krajiny. Jedna už nie je úplne mojím domov a tá druhá sa ním ešte úplne nestala. Aj o tom budú moje príspevky. O živote vo Fínsku, aj o živote na Slovensku. A aj o kadečom inom. Dozrel opäť čas rozpísať sa. Vitajte!