Denník N

Matúš opäť zasahuje

Matúš Mikšík, svojho času spisovateľ a dnes príčinlivý literárny kritik, človek, ktorý sa nejakým zázrakom preplazil naším vzdelávacím systémom až k doktorandskému titulu, zasadil ďalšiu ranu literatúre, tentokrát svetovej.

Vo svojom článku z júnového čísla Knižnej revue, venovanom tvorbe Jacka Londona, rozobral svojím kritickým okom Volanie divočiny a Bieleho tesáka. Oboje mu umrelo pod rukami.

Nadväzujúc na spoľahlivú tradíciu totalitnej praxe odsúva Mikšík v tomto svojom rozbore do úzadia literárne kritériá a radšej hodnotí svetovú klasiku podľa toho, nakoľko sa vlezie do zvoleného hodnotového rámca. Zamlčiac, čo sa mu nehodí, a zvyšok pokriviac, prepracuje sa Mikšík k záveru, že London reprezentuje starý, prežitý spôsob myslenia, a také knihy my nepotrebujeme.

Záverečnú vetu si odcitujme, otvorené štylistické zlomeniny a myšlienková chudoba, ktoré tu vidno, sú charakteristické pre celý článok.

Preto si myslím, že túto Londonovu klasiku teda netreba nijak oživovať, lepšie bude nechať na ňu sadať prach.

(Trochu to zaváňa Gašparovičom, nie? Tiež také „žiaľbohu, a niekedy je to aj chvalabohu“.)

Ľahký rozbeh

V súvislosti s jeho prvým románom, Volaním divočiny, vyčíta Mikšík autorovi, že „fetišizuje návrat ku koreňom“, ktorý je v rozpore s tým, ako sa (podľa Mikšíka) ľudstvo vyvíja. Naše dejiny sú dejinami emancipácie od prírody, a táto emancipácia môže byť deštruktívna, alebo nedeštruktívna. U Londona ide o ten druhý prípad, a to je nešťastné, lebo my sa vzhľadom na klimatickú krízu potrebujeme sústrediť na tie nedeštruktívne spôsoby.

Iste, poznamenáva Mikšík v závere odseku, ťažko môžem storočnému príbehu vyčítať, že nepodporuje našu súčasnú ideu udržateľného spojenia s prírodou, ale vyčítam mu to.

Emancipácia znamená oslobodenie, vymanenie sa z útlaku alebo spod závislosti, prípadne zrovnoprávnenie.

Netuším, čo presne mal Mikšík na mysli. Vo všeobecnosti ma premáha dojem, že toho na mysli nemal veľa – že mu v hlave len tak krúžilo niekoľko populárnych výrazov (od emancipácie a udržateľnosti až po toxickú maskulinitu) a tie Mikšík pochytal a náhodne dosadil tam, kde by sme za bežných okolností čakali nejakú literárno-kritickú argumentáciu.

Ak nás príroda utláčala, potom sa situácia nepochybne medzičasom obrátila: utláčame my ju. Závislí sme na nej stále rovnako, poživeň si nedokážeme vyčariť zo vzduchu. V ideálnom prípade by sme si túto závislosť mali uvedomiť a ten útlak si rozmyslieť.

Opakom slova „deštruktívny“ nie je „nedeštruktívny“, ale „konštruktívny“. Ak na Mikšíkov článok zareagujem emotívnym výbuchom, odporom a invektívou, bude to deštruktívne. Ak naň nezareagujem, alebo ho odbavím nejako vlažne, bude to nedeštruktívne. Ak poukážem na to, kde sa mýli a v čom by nám čítanie Londonových románov mohlo byť na osoh, bude to konštruktívne.

Dosť rozdiel, nezdá sa ti?

Matúš pritvrdí

Problematická je aj zobrazovaná hierarchia – človek tu vystupuje ako „pán prírody“ (v Bielom tesákovi je označovaný ako boh), čo je, samozrejme, vystužované vzťahom subordinácie medzi mužom a psom. Žiaľ, presne takéto majetnícke správanie sa ku všetkému je to, čo nás priviedlo do klimatickej krízy – a presne tento prístup musíme zmeniť, ak chceme prežiť.

Sústredím sa na román Biely tesák, ktorý mám na rozdiel od Volania divočiny v čerstvej pamäti.

Keď sa Biely tesák, divoký a hladný, prvýkrát stretne s ľudskými bytosťami, konkrétne s miestnym indiánskym kmeňom, pozoruje ich a vidí, že je to úplne iná rasa, vlkom nepodobná, a že vládnu schopnosťami, ktorými on nevládne:

„Svoju živú silu presadzovali pomocou neživých vecí. Neživé veci vykonávali ich želania. Palice a kamene skákali na rozkaz týchto zvláštnych tvorov vo vzduchu ako živé a uštedrovali psom citeľnú bolesť.“

Z Mikšíkovej poznámky by sa zdalo, že London postavil človeka na piedestál ako pána tvorstva a pes je chudák subordinovaný, ale London hľadí na človeka očami zvieraťa a proste zaznamenáva rozdiely:

„Nadradenosť ľudských tvorov rástla každým okamihom. Boli pánmi nad všetkými psami s ostrými tesákmi. Dýchala z toho sila. No ešte ohromujúcejšie prichodilo vĺčaťu ich panstvo nad neživými vecami – ich schopnosť dostať do pohybu nehybné predmety a meniť tvár sveta.“

V očiach zvieraťa sa teda človek prejavuje veľkými, nepochopiteľnými činmi a rovnakými vlastnosťami, s akými si človek spája predstavu boha. Rozprávačovi je jasné, že zviera neuvažuje v našich pojmoch; slovom „boh“ si vypomôže preto, aby nám mohol objasniť, čo Biely tesák zažíval pri stretnutí s človekom.

Je to príliš zložité?

Pre Mikšíka očividne. Alebo v tom svojom inkvizítorskom zanietení jednoducho odmieta rozlišovať. Autor, rozprávač, pes – všetko jedno.

Človek je v tomto príbehu nazeraný optikou vlka. To mi samo osebe pripadá zaujímavé – zamyslieť sa, ako nás asi vidia zvieratá. Tesák pritom reflektuje tak ničivú sila človeka, ako aj jeho schopnosť tvoriť. (Inými slovami, vidí aj deštruktívnu silu, ktorou vládneme, aj konštruktívnu.) Weedon Scott, jeho posledný pán, si ho podmaní láskou, naučí ho vzájomnej dôvere, a Tesák k nemu prilipne bezvýhradne a hlboko.

Neviem, čo by Mikšík chcel. Aby sa aj tie zvieratá trochu emancipovali? Aby pes nebol až taký psovsky oddaný? Aby nevisel na pánovi bez ohľadu na to, ako s ním zaobchádza? Choď mu to vysvetliť.

Mikšík ako strážca hodnôt

Problémom je to, že krutosť a surovosť sa v predmetných textoch neberie automaticky ako morálne previnenie – London tu vychádza z bázy, vyhýbajúcej sa princípu zločinu a trestu. V gréckej mytológii poznáme príbeh o Kronosovi, u Shakespeara stačí spomenúť Macbetha, Dostojevský je evokovaný už v názve princípu a tento je dôležitý napríklad aj v našej ľudovej slovesnosti v baladách.

V týchto pasážach Mikšík po všetkých stránkach klesol na úroveň Tomáša Straku. Báza vyhýbajúca sa princípu, Dostojevský evokovaný v názve princípu, a zašermujeme všetkým, čo nám zíde na zmätený um, od gréckej mytológie po slovenské balady.

Čo vôbec Mikšík chce? Ako si predstavuje ideálnu situáciu? Mal London nejako explicitne odsúdiť krutosť, o ktorej vo svojom románe píše? Prepáčte, že zobrazujem zvieratá, ktoré žerú iné zvieratá; mrzí ma, že sú tu nejakí bitkári, alkohol a násilie?

Odsek pokračuje:

Obaja protagonisti Londonových textov sú však trestaní aj odmeňovaní na základe zákona krutosti. V konečnom dôsledku tak vzniká nebezpečná implikácia – ak by sa niekto s protagonistami príbehov chcel identifikovať, nadobudne pocit, že čím je silnejší, tým viac si toho zaslúži: od majetku až k moci.

Ako sa vyhneme tomu, aby sa čitateľ identifikoval s nejakou postavou? Aj keby sme napísali úplne polopatický, čierno-biely príbeh, ako dosiahneme, že sa všetci identifikujú s tou „správnou“ stranou? Ako sa uistiť, že im trebárs nebude sympatickejší zločinec než policajt?

Môžem si prečítať Dostojevského a dospieť k záveru, že Raskoľnikov bol slaboch, ktorý sa poddal psychickému nátlaku zo strany vyšetrujúcich orgánov a opustil svoje ideály o slobode svedomia. Môžem si povedať, že ja tak nedopadnem – kto mi zabráni?

Kronov príbeh (ak už naozaj chceme nazerať mytológiu touto prizmou…) je plný násilia, otec zožerie svoje deti, preživší syn rozseká otca na kúsky, a Mikšíkovi neprekáža, že sa táto krutosť a surovosť nezobrazuje ako odsúdeniahodná?

Záver odseku:

Na prvý pohľad nevinné „chlapčenské klbčenie“, nepriamo podporované tým, že protagonista sa musí nástrahami života prebiť s pomocou sily a násilia, sa stáva problematickým preto, lebo vedie k už aj tak dosť zľahčovanému fenoménu toxickej maskulinity.

Neviem, či v našej ľudovej slovesnosti a baladách, ktoré Mikšík vynáša ako vzor porozumenia pre princíp zločinu a trestu, nie je viac krutosti a toxickej maskulinity než v celom Londonovi od románov až po korešpondenciu.

Ale hlavne – ako inak mal London zobraziť život vlka? Čo by si Mikšík želal? Aby ten Londonov vlk bol o trochu mierumilovnejší? Aby sa nechal zožrať? Aby hladoval? Vlk musí zabíjať iné zvieratá, ak má prežiť, a musí sa brániť, ak ho napáda iné zviera.

Mikšík by podľa všetkého rád rozšíril veganské hnutie až do lesa.

Veľké upratovanie

Nazerané Mikšíkovým hodnotovým rámcom – čo by bolo dostatočne pokrokové?

Hneď po Bielom tesákovi by sme nepochybne mali vyhodiť Bielu veľrybu, tam vzniká kopa nebezpečných implikácií. Niekomu by mohla uniknúť alegorická rovina a povedal by si, že loviť veľryby je super. To si s ohľadom na udržateľnosť nemôžeme dovoliť.

Aj keby príbeh niekto pochopil obrazne, treba vziať do úvahy, že na lodi sa tam plavia samí muži, a maskulínna hegemónia je neprípustná.

Samozrejme, dalo by sa to chápať, keďže to Melville písal pred sto rokmi, ale to ho neospravedlňuje.

Pre istotu by som zahodila aj Annu Kareninovú. Je to ľahtikárka. Rozbije rodinu, požíva omamné látky, skončí samovraždou, to je veľmi deštruktívne. Nie pre naše životné prostredie, ale zato rozhodne pre psychiku čitateľov, ktorí nie vždy správne chápu.

Aj keby nebola hlavná hrdinka amorálna, treba prihliadnuť aj na fakt, že sa tu týrajú kone.

Zahodiť musíme aj Vojnu a mier. Vo vojnových výjavoch je kopa násilia, zobrazuje sa tu vojenská hierarchia, čo je veľký prežitok, umrie tu veľa ľudí a koní, a niekto by si mohol vyvodiť mylné závery o vojne a nejakú rozpútať.

Ak aj – obe oči prižmúrené – vezmeme na milosť Zločin a trest, ostatné veľké romány F. M. Dostojevského by sme tiež mali definitívne odložiť; vystupuje tam veľký počet postáv hlásajúcich veľmi rozmanité a často škodlivé názory, čitateľ je z ohnivých debát nutne zmätený a môže sa identifikovať s nejakým nihilizmom, spoločnosť sa rozpadne.

Aspoň že v tom jednom románe Dostojevskij dozrel.

Niekto by mal preskúmať aj hrdinky Jane Austinovej, či sú dostatočne emancipované. Nemôžeme sa predsa vyhovárať na dobu.

To sme ešte len na začiatku, máme pred sebou veľa roboty. Zvlášť by som si dala pozor na satiru, grotesku a humor. Na druhej strane, hentaké staré písačky aj tak nikto nečíta, možno by sme mali začať kádrovaním súčasných autorov. Čo taký Houellebecq?

A vôbec – neustanovíme komisiu? Kritériá podľa Mikšíka by zrejme boli jasné: rodová rovnosť, príroda zobrazovaná s ohľadom na ekologickú udržateľnosť, a hlavne morálna jednoznačnosť – nech je jasné, čo je dobro a čo zlo, aby čitateľ netápal a nezopsul sa.

Doslov doslovov

Prečo si Mikšík Londona vybral? V rukách mal podľa všetkého novší preklad od Otakara Kořínka, ktorý znova vyšiel len nedávno vo vydavateľstve Slovart. Dostal recenzný výtlačok? Nevieme, Mikšík nič také netematizuje.

Starší preklad pochádza od nedávno zosnulého Pavla Branka, ktorý mal k Londonovi (aj keď skôr k Morskému vlkovi než k týmto dvom prózam) vrúcny vzťah.

Zaujímavý je hneď názov prvej kapitoly v prvej časti – The Trail of the Meat. Kým Branko ho preložil ako „Za mäsom“, Kořínek zvolil eufemizujúce „Za potravou“.

Možno je to v súlade s naším čoraz pestovanejším jemnocitom, ha ha ha.

Keď ide o to prvé vydanie, ak aj preklad zastaral (možno ani nie – to by vyžadovalo dôkladnejšiu štúdiu), kniha je to veľmi pekná. Má dokonca obsah! A slovníček s výslovnosťou anglických mien, staré dobré vysvetlivky a poriadny doslov. A text je zredigovaný. Nič z toho sa o slovartovskom vydaní povedať nedá.

Čo sa týka toho doslovu, v súlade s vládnucou ideológiou si jeho autor, literárny historik a básnik Zlatko Klátik, všíma predovšetkým to, nakoľko London napĺňal marxistické ideály a potreby proletariátu. Dnes vidíme, čo je na tom zle. Mikšíkov článok sa však od tohto doslovu príliš nelíši. Aj tu si literárny vedec, docent Mikšík, vybral názorovú prizmu, kritériá, ktoré nemajú s umením nič spoločné, a podľa toho hodnotil, čo ešte vyhovuje a čo už nie je dosť „pokrokové“.

Problém nie je v tom, že ak prispôsobíme výber umeleckých diel minulých aj súčasných Mikšíkovým požiadavkám, nezostane nám nič, ale v tom, že sú také požiadavky nezmyselné a pre umenie (a tým pádom aj pre spoločnosť) zhubné.

Umenie nemôže slúžiť ako hlásna trúba nejakých názorov, hocako „správnych“, ani žiadnych -izmov či morálky. V tej chvíli prestáva byť umením.

Umenie môže byť angažované, ale rozhodne nie je povinnosťou autora zohľadňovať akékoľvek ideologické či spoločenské tendencie. Vyžadovať niečo také od súčasných autorov by znamenalo koniec umeleckej slobody. Hodnotiť podľa toho autorov mŕtvych, to už je vyslovene bizarné.

Dovidenia nabudúce

Keď ide o literárne kvality, Mikšík Londona odpísal ako „z dnešného hľadiska nezaujímavého“. Na to sa pozriem zvlášť v ďalšom článku.

Uzavriem peknou poznámkou, ktorá sa nachádza na konci toho starého, už nechceného vydania:

MILÍ ČITATELIA KNIHY:

Napíšte nám, ako sa Vám páčila táto kniha, jej obsah, obrázky a úprava. Vaše pripomienky budú pre nás veľmi cenné aj vtedy, keď nám napíšete, s čím ste neboli spokojní. Ďakujeme Vám. Naša adresa:

Slovenské nakladateľstvo detskej knihy, Bratislava, Šoltésova 2.

Teraz najčítanejšie

Mika Rosová

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/