Nalejme si čistého vína, alebo ako začína cesta k uzdraveniu

Trafená hus zagága.

Toto príslovie  poznáme. Reakcia slovenskej verejnosti, vrátane najvyšších ústavných činiteľov na veľmi nenápadné ( myslím rozsahom článku a toho, že sa vlastne jednalo o názor mladého redaktora) konštatovanie v denníku die Welt , že Slovensko je mafiánskym štátom,  mi ho nápadne pripomenula.

Som presvedčená o tom, že keby viacerí vnútorne necítili a nevedeli, že mafiánskym štátom sme, takáto emotívna reakcia by sa nedala očakávať.

Mnohé reakcie a komentáre k tejto téme po vymenovaní rôznych špecialít Slovenska typu samoúnos, mečiarovské amnestie, inštalovanie kamery v pracovni generálneho prokurátora, ale aj medzinárodných ako napríklad únos vietnamského občana za pomoci nášho vládneho špeciálu, ktoré ťažko nájdu obdobu aj v iných krajinách, končia rozpačitým záverom typu, ale chýbajú nám dostatočné dôkazy.

Pravdou je, že človek, ktorý je napríklad závislý na alkohole a potrebuje pomoc, inak to s ním nedopadne dobre, má problém si tento fakt priznať. Popieranie vážnosti situácie je súčasťou diagnózy. Začiatkom možnej liečby je pripustenie si vážnosti problému a potreby liečby.

Naša spoločnosť je pobúrená rôznymi vecami, ktoré vyšli najavo, ale z reakcií stále cítiť, že máme problém priznať si, ako na tom vlastne sme.

Že nám chýbajú dôkazy ? Skutočne ? Poďme sa pozrieť v akom stave je štát, ako funguje riadenie vecí verejných a dajme si dole ružové okuliare, ak na to máme odvahu. V akom stave máme nemocnice, školy, infraštruktúru ( východ a západ našej megaobrovskej krajiny sa nám ani pri už vynaložených megainvestíciách do stavby diaľnic za 30 rokov nepodarilo prepojiť). Aké príležitosti na zárobok a slušný rodinný život majú ľudia na strednom, južnom a východnom Slovensku ?

Mafiánsky štát zvykne byť charakterizovaný ako prepojenie vládnucich  špičiek na organizovaný zločin. Na vládnutie formou organizovania zločinu – monopolizáciou korupcie a rodinkárstva (  inej odnože korupcie).

O tom, ako veľmi sa spôsob vládnutia na Slovensku od vyššie popísaného (ne)odlišuje, si každý občan vie a môže zodpovedať sám. Každý disponuje svojimi unikátnymi a jedinečnými dôkazmi o jeho (ne)jestvovaní na Slovensku. Osobnými zážitkami pri podnikaní, vybavovaní vecí na úradoch, v nemocniciach a inde.

Pri snahách o získanie zamestnania, ak sa zapojil do výberových konaní, napríklad na miesta sudcov, vyšších súdnych úradníkov a iných pozíciách v štátnej správe.

Ak si slovenskí občania úprimne želajú začať liečbu a vytvoriť u nás iné podmienky na život, netreba čakať, že niekto v médiách alebo inde zverejní bombastické odhalenia o korupčnom zákulisí, zneužívaní moci a iných neduhoch. Stačí sa zamyslieť nad vlastnými životnými skúsenosťami a poznatkami.

Možno je naším problémom to, že ani nevieme, čo by nám malo vadiť a aký život by sme si mali želať, lebo tí, ktorí na Slovensku dlhodobo žijú sa natoľko zrástli so spôsobmi a (ne)kultúrou, ktorá tu vo vedení štátu a organizovaní vecí verejných panuje, že nevnímajú nakoľko, a v čom,  je to zlé.

Postrehy tých, ktorí sa vracajú zo zahraničia, kde dlhodobo žili alebo žijú a podnikajú, o tom, že rozdiel je najmä v pocite určitej pohody vyplývajúcej z toho, že inštitúcie spoľahlivo fungujú, vnímajú domáci s nedôverou. Malá komunita sa vždy bránila pred príchodom „cudzinca“, aj keď len zo susednej obce, ktorý bol nebezpečný pre jej zaužívaný spôsob života už len tým, že bol iný. Aj keď lepší, kultúrnejší a múdrejší a ochotný spolupracovať. My tu máme svoje, horšie, nekultúrnejšie aj hlúpejšie, ale svoje a basta.

Slovák (väčšinou, samozrejme sú výnimky) idúci na úrad začne otázkou “ nepoznám tam niekoho ?“  a nie tým, aké právne predpisy by mal úradník dodržiavať a z čoho by mal pri rozhodnutí o našej požiadavke vychádzať. Slovenský úradník, ktorý vidí „stránku“ tiež nerozmýšľa o tom,  aký je zákonný postup na vybavenie veci, ale „kto ?“ si vec prišiel vybaviť.

Stalo sa mi to veľakrát. Keď si slušne, bez zbytočných fanfár  a hľadania niekoho známeho, chcete niečo vybaviť (napríklad na matričnom úrade alebo inde), počkáte v rade, jednajú s Vami (poväčšine – opäť sú svetlé výnimky) povýšenecky niekedy až bezočivo.

Nápadnú zmenu v správaní však vyvolá niekto, kto Vás predbehne, príde za sprievodu iného zamestnanca úradu, nebodaj vedúceho zamestnanca.  Extrémna servilnosť a ochota úradníkov Vás takmer dojme.  Zažili ste to aj Vy ?

Čo to znamená ? Občan sa bojí úradov a úradníkov, preto zháňa pomoc vopred a úradník sa bojí občanov, aby náhodou nevybavil všetkých rovnako a neopomenul náležite uprednostniť tých správnych ľudí a nezabudol podčiarknuť svoju dôležitosť pred tými ostatnými. Tak je to.

Bojíme sa veci pomenovať, lebo nemáme dôkazy, aby sa to neobrátilo proti nám. Dobre, tak netreba menovať. Uvažujme nad nemenovanými príkladmi zo života, nad tými, ktorých netreba menovať, ako sa správajú a potom si skúsme úprimne zodpovedať na otázku, v akom štáte žijeme.

A ak sme ozaj statočnými občanmi, možno aj na druhú : Aký je môj podiel na tomto výsledku ? Lebo boli mnohí, ktorí sa ozývali a poukazovali na veci. Lenže ich hlasy ostávali osamotené, strácali sa v hlučnom dave spokojnej väčšiny a tu si určite spomenieme na viacero príkladov, ktoré by bolo hodné menovať.

A teraz nielen spokojnú väčšinu zaráža označenie mafiánsky štát…