Denník N

O čom málo hovorím(e)

Máte ho dostatok alebo menej ako by ste chceli? Predstierate ho niekedy? Skúšali ste na ňom už nejako pracovať? Ako?
Keď som túto tému nadhodila v rozhovore s kamoškami, na chvíľu zavládlo úplné ticho. Ani ja nie som ešte úplne zvyknutá rozprávať sa o tom otvorene. Hoci viem, že sa nás to všetkých týka a určite by sa nám uľavilo, keby sme sa o tom vedeli rozprávať rovnako často a vášnivo ako napríklad o dopravnej situácii v Bratislave. Navrhujem teda, viac a otvorenejšie sa spolu rozprávať o (ne)zdravom sebavedomí.

Čo je zdravé?

Mať zdravé sebavedomie pre mňa znamená, že sa vo svojom živote a vo svojej koži cítim celkovo spokojná. Nerozhodí ma, ak zistím, že pol dňa chodím po ulici s kečupovými fúzami, ani keď sa dozviem, že sa môj štýl (čohokoľvek) niekomu nepáči. Chvíľkové zakopnutia, splíny, ani negatívna mienka iných ľudí nejako zásadne alebo natrvalo neotrasú mojím pozitívnym vnímaním mojej ľudskej hodnoty. To je moja osobná predstava. Páči sa mi ešte aj vizualizácia sebavedomia človeka ako nádoby, ktorá je naplnená kvapkami jeho sebahodnoty. Niekomu vrchovato preteká, mnohým zíva prázdnotou, a iným jej hladina neustále kolíše. Nájsť človeka so zdravo fungujúcou nádobou sebavedomia je, podľa mňa, vzácne. Zdá sa mi, že väčšina z nás si myslí, alebo aspoň navonok predstiera, že ju má plnú „tak akurát“ a nepotrebuje túto tému vôbec riešiť. Relatívne donedávna som si to myslela aj ja. Nahovárala som si, že moja hladina kolíše ako každá iná, a zároveň som potichu dúfala, že sa spolu so mnou zastabilizuje pribúdajúcim vekom a skúsenosťami. Len keby väčšina z tých skúseností nebola taká zneisťujúca! Dospievanie, puberta, budovanie si imidžu, hľadanie lásky, prvé pracovné výzvy, formovanie si názorov, osamostatnenie sa, vzťahové peripetie, prvé tehotenstvo, materstvo, komentáre ľudí v MHD k môjmu tehotenstvu a materstvu… to všetko vedelo rozbúriť obsah mojej nádoby ako tsunami. Vek ani skúsenosti nijako neposúvali moje sebavedomie k mojej „zdravej“ predstave. Niekedy priam naopak. Nadobudla som podozrenie, že iba čakať nestačí. Musím s tým niečo robiť. Ale…

Ako sa lieči nezdravé sebavedomie?

Ostýchala som sa riešiť môj problém s odborníkom, a tak som si postup liečby naordinovala sama s pomocou internetu. Tak ako je dnes v móde, stavila som na alternatívu, ktorá zahŕňala knihu a kurz. Na začiatok to bolo fajn. Trochu ako analgetiká na utíšenie bolesti pred samotným zákrokom. Alebo skôr homeopatiká? Knižka o sebaláske ma naučila niečo o tom, ako sa popasovať so svojimi skrytými deštruktívnymi presvedčeniami. V kurze sebaprijatia pre ženy som si cez zážitky a symbolické rituály precítila vnímanie môjho ženského sebavedomia. V spálni mi v tej dobe pribudli na stene farebné papieriky s pozitívnymi uisteniami o sebe samej a v šatníku sukne. Oboje mi rozjasňovali dni bez nálady, ale o uzdravení sa ešte nedalo hovoriť. Naopak. Po týchto krokoch sa mi začali objavovať nové pochybnosti a otázky, na ktoré som potrebovala odpovede. Odpovede z knihy, ani od lektorky kurzu mi nestačili. Na môj vkus boli priveľmi paušálne a nedostatočne prepojené s mojím prežívaním… Blik! Osvietilo ma. Nastal čas hľadať odpovede u seba. A tak som sa na to konečne odhodlala. Už po pár sedeniach s terapeutkou sa mi výraznejšie uľavilo. Namiesto múdrych rád mi ponúkla pomoc pri hľadaní mojich vlastných odpovedí a inšpirovala ma, aby som sa viac zamyslela nad tým,  ako funguje moja nádoba sebavedomia. Aké taktiky a s akými následkami používam na „dokvapkávanie“ si hodnoty?

Ako si prikvapkávam?

Myslela som, že to bude väčšia pátračka, ale napadlo mi to hneď. Myslím si, že ústredný vodovod na plnenie mojej nádoby sebavedomia je napojený na dosahovanie úspechov a získavanie ocenenia od druhých. Odmalička moje sebavedomie pookrialo, keď sa mi niečo podarilo. Či to boli úspešne zdolané preliezačky na ihrisku, upečený koláč bez maminej navigácie, cestovanie v cudzine bez smart-phone navigácie alebo podané daňové priznanie (so všetkou dostupnou navigáciou) – všetky moje malé i veľké úspechy sa mi vlievali do nádoby ako z výherného „kvapkomatu“. Ak ma za môj úspech niekto navyše ocenil, môj dobrý pocit a prúd kvapiek sa násobil. Ako veľa iných vecí, aj tieto stratégie som zrejme odkukala v ranom detstve a nevedomky si ich ponechala vo svojej výbave na prežitie dodnes. Fungovali viac-menej spoľahlivo, a hlavne „zabehnuto“ – podľa vzorca „čím viac úspechov a ocenenia, tým viac sebavedomia“. V tomto svetle mi môj uponáhľaný život s milíon záujmami a širokým okruhom známych začal dávať nový význam. Veď ja žijem v jednom veľkom kasíne! Môj každodenný program sa z veľkej časti točí okolo vyhľadávania možností na zarábanie kvapiek. Možno aj preto večne študujem niečo nové, naberám si pracovné úlohy, nové záujmy, praktizujem aktivizmus v komunite, gazdinkovanie, dobrovoľníčenie, starám sa o iných a do iných… Lebo to všetko v sebe skrýva neobmedzený potenciál na dosahovanie úspechov a ocenenia. Logicky by moja nádoba sebavedomia mala konštantne pretekať…a nie klesať a stúpať ako voda v záchodovej mise!

Kde je teda problém?

Opäť ma osvietilo, ako pri záverečných titulkách filmu „na zamyslenie“. Čo ak kvapky za ten včerajší upečený koláč, za ktorý som zožala úspech, kvapli pomimo mojej nádoby alebo len v malinkom množstve? Cítila som sa totiž po dopečení tak trochu ošemetne – asi ako Elán po koncerte. Vedela som, že som to tentoraz nerobila primárne pre radosť. Chcela som si len rýchlo zarobiť cez zaručený úspech a ocenenie. Prišlo mi to jednoduchšie než písať článok, ktorý som týmto odsunula na neskôr. Alebo minule, keď som si ráno privstala s deťmi, aby som dožičila spánok svojmu partnerovi… Nebola som vtedy ani doružova oddýchnutá a ani nadpozemsky žičlivá, len som chcela získať kvapky za jeho ocenenie tohto gesta. Zarobila som si tak ďalšiu chabú porciu kvapiek, a zároveň aj na zbytočnú partnerskú hádku na sklonku vyčerpávajúceho dňa. Vyzerá to tak, že moja kolísavá hladina môže byť daňou za to, že často mrhám časom a energiou na zháňanie kvanta mini-kvapôčiek za hocijaké úspechy a ocenenia. Neuvedomujem si, že za menej, ale tých naozaj dôležitých, by mi možno kvaplo omnoho viac. Ostalo mi smutno. Nie ani tak z kolísavej hladiny mojej nádoby, ale skôr z neželaných následkov týchto prikvapkávajúcich stratégií, ktoré som si zrazu uvedomila. Za celé tie roky som sa takmer úplne prestala orientovať v tom, čo je pre mňa naozaj dôležité, a ľudia okolo mňa zrejme v tom, aká naozaj som. Keď sa k nim správam milo a starostlivo vlastne nemôžu vedieť, či mi to ide “z duše”, alebo len strategicky lovím kvapky. Niekedy sa v tom strácam aj ja sama… A tak len bezhlavo pokračujem v kolotoči zháňania svojich denných dávok, ktorými sa ako-tak udržiavam pri živote, ale zároveň sa tým vyčerpávam a odcudzujem – sama sebe i svojmu okoliu. A tak stále dokola… ako pri každej inej závislosti.

Ako v Trainspottingu

Ja a moje sebavedomie sme závislí od stratégií, ktorými si ho namiesto stabilizovania len rozkolísavam! V tejto fáze mojej sebareflexie som sa opustila. Videla som sa nie ako ľudská bytosť, ktorá si lieči kolísavé sebavedomie, ale ako obeť závislosti na kvapkách. Potrebujem ich veľa a potrebujem ich každý deň! A že by tu tá paralela s filmom nekončila? Ponorila som sa hlbšie do splaškov… Znižujem sa pri zháňaní svojich dávok aj ja k výtržníctvu a využívaniu iných ľudí? Odpoveď na seba dala chvíľu čakať a následne ma nepotešila, aj keď, neskôr vzácne oslobodila. Asi ako cikací test na prítomnosť drog v moči. Nepriznáva sa mi to ľahko, ale niekedy v prípadoch núdze si zvyšujem sebavedomie aj na úkor iných ľudí. Ako? Veľmi jednoducho. Možno to tiež poznáte. Hodnotením, porovnávaním a vyvyšovaním sa nad iných. Napríklad, keď si pomyslím, že som lepšia ako mamička na ihrisku, ktorá zachraňuje svoje dieťa pred každým pošmyknutím a pádom. Alebo keď pri správach krútim hlavou nad človekom, ktorý rozpráva o očkovacom sprisahaní Billa Gatesa a teším sa, že mi príroda nadelila viac rozumu. Vtedy nepremýšľam nad ľuďmi v ich kontexte, nesnažím sa ich (a ani seba) chápať hlbšie. Potrebujem ich iba ohodnotiť horšie ako seba, lebo mám suchoty a potrebujem si uloviť nejaké kvapky. Väčšinou sa na nich odbavím intímne, bez svedkov – čisto vo svojich úvahách. Ale niekedy lovím aj celkom otvorene, keď svoje obete napríklad o niečom poúčam, mudrujem, obviňujem ich z niečoho, alebo ich dokonca ohováram. V tej zaslepenosti zo zisku bez námahy mi vôbec nedochádza, že za tieto kvapky na úkor iných platím takú vysokú daň z pridanej anti-hodnoty, že vo výsledku si tak hladinu v mojej nádobe sebavedomia iba znižujem. A touto úvahou som nielen narazila na svoje (doterajšie) dno splaškov, ale aj na svoje limity vo videní ďalších paralel s Trainspottingom. Je čas sa odraziť hore a dostať sa von.

Cesta von

Keď som vstrebala všetky nové informácie o mojej diagnóze, upokojila som sa. Premkla ma nádej a pocit oslobodenia. Odraz, ktorý som uvidela v zrkadle, bol síce dosť ohyzdný, ale už ho aspoň nemusím ďalej skrývať a zomrieť rapavá a opustená ako Dorian Gray. Taktiež konečne viem, ako pokračovať v liečbe! Potrebujem odvykačku. Čím skôr sa odstrihnúť od pochybných stratégií zháňania kvapiek a spoľahnúť sa na samoliečiace schopnosti svojho tela. Dôverovať si, že to zvládnem aj bez pomoci čohokoľvek a kohokoľvek iného.

Dnes už asi rok abstinujem. Nenaháňam bezhlavo všetky ľahko dostupné úspechy, snažím sa detekovať tie podstatné. Rovnako viem, že ocenenie od druhých naozaj prikvapne k mojej hodnote len vtedy, ak ma oceňujú za to, aká naozaj som. Nie za strategické predstieranie vlastností, ktoré najlepšie zarábajú kvapky. Abstinovanie mi dáva veľa nepoznanej slobody a moci. Na druhej strane si odo mňa vyžaduje dôslednosť pri odolávaní automatickým vzorcom správania, ktoré sú vždy na porúdzi. Stále sa mi ešte stane, že pokĺznem alebo neprečítam správne svoju motiváciu konania. Väčšinou sa pri tom ale “načapám” a namiesto lacného prikvapnutia si bezpečne odoberiem návykovú dávku zo svojich rúk – sebaporozumením. Zamyslím sa nad tým, čo a prečo mi práve tu a teraz chýba, že siaham po rýchlom uspokojení. Vďaka tomu viac robím to, čo, považujem za zdravé a správne, čo mi každý deň dáva príležitosť dosiahnuť veľa pre mňa relevantných úspechov. Zároveň za to získavam veľa najrelevantnejšieho ocenenia – od seba samej. Hladina v mojej nádobe je zrazu pravidelne zásobovaná prísunom kvapiek a akási… pokojnejšia. A ja? Už nepotrebujem nikoho a nič iné, aby som sa vo svojom živote a vo svojej koži cítila celkovo spokojná. Už nejaký čas ma nerozhodí, ak zistím, že pol dňa chodím po ulici s kečupovými fúzami, ani keď sa dozviem, že sa môj štýl (čohokoľvek) niekomu nepáči. Ja sama som si primárnym zdrojom svojej hodnoty.

A ako je na tom vaše sebavedomie? Máte ho dostatok alebo menej ako by ste chceli? Predstierate ho niekedy? Skúšali ste na ňom už nejako pracovať? Ako?

Teraz najčítanejšie

Táňa Cárová

Som Táňa. Vzdelaním filozofka a angličtinárka, povolaním školiteľka, vierovyznaním darvinistka. Mnoho rokov som strávila štúdiami doma a v zahraničí, navštevovaním všakovakých seminárov a čítaním, lebo som chcela porozumieť svetu. Dnes sa snažím porozumieť hlavne svojmu mikrosvetu. Niekto to má rád ezotericky, ja skôr analyticky. Rada čítam, premýšľam, ako to mám ja, počúvam, ako to majú moji priatelia, a snažím sa v tom zorientovať.