Čo majú spoločné Bratislava a Brazília?

Žiarivá Bratislava

V roku 1935 zverejnil architekt a urbanista Le Corbusier štúdiu – Radiant City, v ktorej predstavil svoju víziu dokonalého mesta. Podľa nej malo byť mesto rozdelené na zóny bývania, práce či rekreácie.  Jeho myšlienky boli reflexiou na preľudnené a znečistené mestá, ktoré sa vplyvom industriálnej revolúcie na konci 19. storočia zmenili na nevľúdne miesta s katastrofálnou hygienou a všadeprítomným smogom.

Avšak navzdory zdanlivo dobrej myšlienke, bol za tento prístup k urbanizmu ostro kritizovaný, keďže v týchto mestách vznikali izolované a nekompaktné miesta, ktoré nepodporovali súžitie ľudí a ignorovali ľudskú mierku.

Aj napriek narastajúcej kritike Le Corbusierovych myšlienok sa princípy jeho urbanizmu pretavili do reality hlavne v krajinách „východného bloku“. Dôvodom bolo, že tieto idey boli v súlade s kolektívnym hospodárstvom a spoločnosťou, kde identita jednotlivca nie je dôležitá a podstatné je napĺňanie plánov spoločnosti ako takej.

To sa podpísalo pod to, že postupne rozrastajúca sa Bratislava prebrala rovnaké urbanistické princípy, aké využíval Le Corbusier.

V Bratislave tak postupne začali vznikať zóny určené na bývanie, prácu a rekreáciu, čo so sebou prinieslo napríklad Petržalské sídliská  (= zóna bývania), priemyselný areál Bratislavských automobilových závodov (= zóna práce) a Zlaté piesky (= zóna rekreácie). Územný plán v princípe definoval, kde budete pracovať, kde budete prespávať a kde si pôjdete cez víkend oddýchnuť.

Občianska vybavenosť ako obchody a služby sa sústredili v historickom centre mesta či v zóne práce, čo viedlo k vzniku monofunkčných „nocľahární“ a teda sídlisk s takmer nulovou občianskou vybavenosťou (ak nerátame škôlku, školu či menšie potraviny).

Nový územný plán

Aby mesto napravilo chyby z minulosti, hlavnou úlohou zmien v územnom pláne Bratislavy z roku 2007, bolo priniesť do sídlisk a centra mesta čo najviac chýbajúcej občianskej vybavenosti. V územnom pláne sa tak upravili prípustné funkcie jednotlivých zón v meste a zadefinovali sa koeficienty, ktoré určovali pomer bytov a občianskej vybavenosti v rámci jednotlivých častí mesta.

Najmä v centre mesta tak vznikli takzvané „červené zóny“, ktoré určujú pomer občianskej vybavenosti k bytom – 70:30. To v princípe znamená, že v centre mesta dnes môže developer postaviť napríklad nákupné centrá, obchodné priestory či kancelárie. Ak však plánuje výstavbu nových bytových domov, najlepším rozhodnutím bude, ak výstavbu presunie mimo centra – na perifériu, nakoľko územný plán mu povolí vo veľkej časti centra len 30% bytov.

A výsledný efekt?

Málo bytov v centre, veľa bytov na periférií a obyvatelia závislí pri dochádzaní do svojej práce na automobilovej doprave.

Potrebná zmena územného plánu

Aktuálny územný plán, ktorý je stále koncepčne poňatý ako nástroj „centrálneho plánovania“, nereflektuje požiadavky doby a hoci sa jeho časti čiastočne novelizujú, tento proces je veľmi zdĺhavý a byrokratický. Navyše, o zmenách nerozhodujú odborníci, ale komunálni poslanci. Územný plán sa tak často stáva predmetom politických tlakov, keďže akákoľvek zmena prakticky vždy presahuje cez jedno volebné obdobie. Územný plán dnes zároveň nepozná dôležité a menej dôležité zmeny a aj v prípadoch, kedy sú zmeny naozaj potrebné, je proces veľmi zdĺhavý.

Keďže štát, mesto či mestská časť žiadne občianske vybavenie nestavia, tento regulatív ostáva len na súkromných stavebníkoch a územný plán de facto núti stavebníkov budovať obchody a kancelárie aj tam, kde nie sú potrebné.

Aby sme zabránili nedostatku bývania a jeho narastajúcej cene, je potrebné čo najskôr prijať doplnky územného plánu, ktoré znížia minimálny predpísaný pomer občianskej vybavenosti v centre, no zároveň zabezpečia, aby na prízemí bytových domov stále ostalo dostatok priestoru pre aktívny parter.

Ďalším krokom musí byť rozhodne veľmi rýchla novelizácia zákona o územnom plánovaní, ktorá odstráni zo zákona pachuť minulého režimu a prispôsobí legislatívu 21 storočiu.

Územné plánovanie musí  byť v rukách odborníkov, nie politikov a proces jeho aktualizácie musí byť odbremenený od byrokracie a nemôže trvať celé roky. V dobe, kedy od ľudí očakávame, aby preferovali ekologickejšie spôsoby dopravy pred automobilovou dopravou ,preferencie a zároveň chcú bývať v blízkosti svojej práce, územný plán nesmie byť prekážkou medzi obyvateľmi a bývaním.