Denník N

Keď srdce otca krváca…

Ako pubertiakom nám to prišlo počas ranných ciest vlakom do školy veľmi vtipné, keď sme sa so vtedajším najlepším kamarátom Uďom zabávali, že jeho pošle na druhý svet sila je vlastného chytľavého smiechu a mňa utrápené srdce. Teraz sa tomu už prestávam smiať…

Ranné cesty do školy vlakom som miloval. Tešil som sa, keď si prisadnem k svojmu vtedajšiemu najlepšiemu priateľovi Uďovi, vlastným krstným menom Vitalij a budeme sa neskutočne zabávať a hurónskym smiechom otravovať zachmúrené tváre ľudí cestujúcich za prácou. Vtedy nám patril svet a ľahkosť bytia nás vlastným smiechom vynášala do iných dimenzií v inak pokojnom železničnom vagóne.

Vtedy som sa tomu úprimne smial, keď sa už blížil koniec našich spoločných ranných jázd a blížilo sa vykročenie do sveta dospelých po skončení našich stredných škôl, ku ktorým sme sa deň čo deň dopravovali vlakom. Raz sme sa s Uďom dostali aj na vážnu tému počas našich ranných rozhovorov, tému konečnosti nášho bytia. Uďovi som predpokladal dlhý život, kde ho skosí do hrobu jeho vlastný, takmer ničím nezadržateľný, smiech. Všeličo zľahčoval, všetkému sa posmieval, možno aj vlastnému obrazu pri rannom holení. Bol to však smiech liečivý a žičlivý.

Naopak, ja s vážnym výrazom v tvári hľadiac oknom von z vlaku do sveta, som sa už vtedy zamýšľal viac, ako bolo potrebné. Zaraz Uďo britko a i trochu netaktne poznamenal, že ma skosí vlastné srdce, ktoré nezvládne nápor bolesti a smútku, ktorý prežívam. Už vtedy vedel to, čo som pochopil až nedávno. Videl mi do duše a srdca, ktoré ma ešte stále poháňa dopredu. Videl, že hodnoty a presvedčenie, ktoré vtedy vo mne dozrievalo, bude narážať na silný odpor a nepochopenie. Nepochopenie najprv seba samého a už toľko spomínaním sústredením sa na seba a dôsledky toho, čo ma trápievalo.

Až keď som si prešiel cez dlhú a neraz bolestnú fázu dozrievania svojej osobnosti a napokon som sa stal pred tromi rokmi otcom, pochopil som, čo tým vlastne Uďo myslel.

Obavy a strach, ktoré sa zbierali do vlečúcich sa úzkosti a strhávali ma až na samé dno, mi paradoxne umožnili opätovne rásť. Rásť slobodne a bez zomknutia vlastným strachom a hranicami ega a okolitého sveta, ktoré mi dodávali iluzórny pocit bezpečia. Možno to bude znieť ako klišé, ale uveriť napokon neistote ako jedinej istote, ktorú človek v živote má, sa mi stalo oslobodzujúcim. Umožňuje mi to prežívať každý deň naplno, tu a teraz.

To, s čím som však nerátal je, že akonáhle som dokázal oslobodiť vlastnú dušu, tak to hravo dokážem aj svojimi emóciami, prežívaním a energiou prúdiacou z vnútra srdca. Ako veľmi som sa mýlil. Už teraz viem, že prvé mesiace života svojej dcérky, kedy som bojoval o vlastné prežitie a nedokázal jej byť pritom nablízku so svojou láskou, urobia tak hlbokú ranu na duši. Nielen tej mojej…

Ranu, ktorá ani po rokoch sa nehojí a neustále krváca. Srdce tak začína stále viac a viac bolievať, ako sa s tým snaží vyrovnať. Život je naozaj krásny, božský dar vyššej moci, zázrak prírody. Platia však určité prirodzené zákonitosti a s každou aktivitou ide ruka v ruke následok a reakcia, s ktorou je sa potrebné vysporiadať.

Nie je mojim zámerom hľadať vinníka, súdiť a napokon aj odsúdiť ho. Viem, prečo som sa rozhodol tak, ako som sa rozhodol. Žiaden milujúci rodič predsa neodíde od svojho dieťaťa a partnera za bežných akceptovateľných podmienok ľudského bytia, ako sa to môže javiť aj v mojom prípade. Budem neustále opakovať, že som odišiel z prostredia, ktoré by ma zomlelo a zlomilo ako ľudskú bytosť, ktorá si želá slobodne, s plnou vážnosťou a prislúchajúcou zodpovednosťou sprevádzať dieťa na ceste životom – jeho životom.

Ťažko sa však vysporiadať s tým, keď srdce otca krváca. Keď sa otec stal platiacim účastníkom zájazdu zvanom detstvonávštevníkom omrviniek z neopakovateľných a jedinečných momentov, ktoré môžu len deti vidieť a zažívať. Keď pre rodičov neexistuje účinná platforma a autorita, ktorá by ich smerovala k tomu, že rodičovstvo je jedinečná, ničím neopakovateľná zodpovednosť, ktorá si vyžaduje oboch rodičov dieťaťa, teda matku i otca. Zodpovednosť, ktorú nemožno odňať individuálnym rozhodnutím jedného z nich založenom na aktuálnych obavách a špirále prehlbujúceho sa strachu zo samého seba.

 

Teraz najčítanejšie

Pavol Ďuriš

Občiansky aktivista, predseda OZ K prameňom Bebravy, vyštudovaný politológ, analytik v bezpečnostných otázkach štátu, partner pre pivo v oblasti remeselného pivovarníctva a hrdý študent Politickej akadémie ročníka 2019/2020 z dielne IPEV-U. Hrdý ISFJ (introvert-sensitive-feeling-judgement a HSP (highly sensitive person) :-) "Dnes nejhlubší city a největší obětavost nepotřebuje barikád. Počínáme chápat, že sebeobětování není nejúčinnější, stává-li se v tichosti a neznámosti v dílně, pracovně, kdekoli. Počíname pochopovat, že největší idealism je pevné předsevzetí, ne umírat, ale žít, neboť žít je mnohem těžší úkol než umřít. Položit život v rozčilení a fantastickém rozechvění je mnohem snadnější, než život ten udržovat v rozmyslném úsilí, potírajícím všecko to, co život ten ohrožuje." T.G.M. SOUKUP, František. T. G. Masaryk jako politický prukopník, sociální reformátor a president státu. Ústřední delnické knihkupectví a nakladatelství, Praha 1930, s. 202 - Naše nynejší krise.