Denník N

Chvála francúzskych animákov pre deti

Kirikou v divočine (Kirikou et les bêtes sauvages, Michel Ocelot, Bénédicte Galup, 2005)
Kirikou v divočine (Kirikou et les bêtes sauvages, Michel Ocelot, Bénédicte Galup, 2005)

Tento text  je volaním po kráse. Rada by som vás nadchla pre filmy, ktoré u nás dostali tak málo mediálnej pozornosti, že sa mohli ľahko stratiť v záplave komerčných blockbustrov alebo braku a nevkusu. Hovorím o dlhometrážnych filmoch pre deti z dielní európskych autorov, ktorým dominujú Francúzi.

GLOBALIZÁCIA A HOLLYWOOD

Globalizácia je fenomén postupného prepájania svetovej populácie na nadnárodnej úrovni. Uvažujeme o nej zväčša v súvislosti s ekonomikou, avšak mimoriadne závažne sa prejavuje aj na poli kultúry. Kultúra spolu s jazykom sú totiž tichým spoločníkom dobývania politického vplyvu na nových územiach. Keď si v minulosti kmeň podmanil iný kmeň, dobyvateľ nanútil podmaneným svoje príbehy rozprávané svojou rečou. Keď sa Západ rozširoval do afrických, juhoamerických či zaoceánskych kolónií, asistovali pri tom španielsky, francúzsky a anglicky hovoriaci misionári a ich kresťanské príbehy. Sovietsky zväz očkoval ruštinu, bohatierske legendy či mýtus o Dedovi Mrázovi do všetkých svojich socialistických satelitov. Kto má najsilnejší kultúrny vplyv v súčasnosti? Od druhej polovice 20. storočia, teda po konci 2. svetovej vojny ovládol veľkú časť sveta anglicky hovoriaci Hollywood s plejádou vlastných žánrových filmových príbehov.

Kráľ a vták (Le Roi et l’oiseau, Paul Grimault, 1980)

Hollywoodske príbehy nás sprevádzajú celé desaťročia, ikonické filmy ovplyvňujú naše detstvo, dospievanie, mladosť i dospelosť. Hollywood ponúka množstvo žánrov od romantických komédií, cez akčné, bojové, psychologické thrillery, psychologické drámy, science fiction, veľkovýpravné fantasy príbehy po horor a v každom žánri množstvo režisérov, tematických nuáns a rukopisov, až máme nevyhnutne pocit, že sme zaplavení ponukou, z ktorej sa jednoducho nedá nevybrať. Avšak stačí spraviť krok vzad, ustúpiť a uvidieť Hollywood (ktorým myslíme americkú kinematografiu) trochu z nadhľadu, aby sme zistili, že jeho megaprodukcia je obmedzená a svoj rámec len málokedy prekračuje. Má vlastné výstavbové princípy, má ideológiu rozprávania príbehov, ktorá je spoločná pre všetky jej filmy od Disneyho rozprávok po apokalyptické sci-fi. Zjednocuje ich v prvom rade to, že rozprávajú príbehy Američanov a rozprávajú ich po anglicky. Naučili nás vnímať americký spôsob života, osvojiť si rutinné návyky bežného Američana, jeho pracovné vzťahy, budovanie priateľstiev, úpravu bývania. Naučili nás tiež veľmi dobre vnímať ich hodnoty. Urobili to tak dômyselne, že dnes tieto hodnoty vnímame ako univerzálne dobro s celosvetovou platnosťou.

Mia a Migo (Mia et le Migou, Jacques-Rémy Girerd, 2008)

Vo sfére filmov pre deti vytvoril Hollywood osvedčený model rodinného animovaného filmu, teda takého, ktorý osloví rovnako deti, ako ich rodičov, pričom im ponúkne zábavu a ponaučenie (upevnenie morálnych noriem) v jednom. Základy kultúrno-ekonomickej stratégie rodinných filmov položil Walt Disney ešte v prvej polovici 20. storočia a dnes ich rozvíja niekoľko mamutích štúdií, ktorým kraľujú Pixar, Disney, DreamWorks a Blue Sky. Kľúčom k pochopeniu ich fungovania je slovné spojenie „zábavný priemysel“. Keďže investície do tvorby vkladajú súkromné spoločnosti, ich cieľom je čo možno najväčšia finančná návratnosť. Tvorbu filmov koncipujú tak, aby bola zohratá ako efektívne vyladená fabrika (priemyselná výroba) a aby prinášala presne taký obsah, po ktorom zákazník/divák prahne (divák sa chce zabaviť). Súčasťou úspešného amerického koktejlu je tiež naviazanosť na technologický pokrok. Každé z veľkých štúdií sa podieľa na vývoji nových, lepších, progresívnejších nástrojov počítačovej animácie a s posúvaním hraníc technologickej dokonalosti spája svoje marketingové stratégie. Toto kombo funguje na divácku obec po celom svete už niekoľko desaťročí.

Trio z Belleville (Les Triplettes de Belleville, Sylvain Chomet, 2003)

EXISTUJE EURÓPSKA ALTERNATÍVA?

Konkurovať tomuto skvele vyladenému súkoliu je mimoriadne náročné. Žiadna kinematografia sveta nedisponuje takými ľudskými, finančnými a technologickými kapacitami ako tá v USA. Avšak neznamená to, že žiadna iná kinematografia neexistuje a treba podotknúť, že mnohé (najmä európske) krajiny sa vytrvalo pokúšajú držať v animovanej tvorbe pre deti krok. Nejde pritom o to, aby americkú kultúru porazili v akomsi konkurenčnom boji. Cieľom európskych tvorcov je ponúknuť iné filmy. Toto poznanie je kľúčové. Môžeme robiť filmy, ktoré budú vyzerať inak, budú rozprávané inak, ozvučené inak. Môžeme prosto robiť filmy, ktoré nebudú americké, ale budú nadväzovať na tisícročné tradície klasických umení v Európe. A dôležité je, môžeme také filmy aj pozerať a ako diváci vyhľadávať.

Dilili v Paríži (Dilili à Paris, Michel Ocelot, 2018)

Prečo je to dôležité? Preto, aby sme vedome obmedzili globálne sa rozširujúci vplyv americkej kultúry na našu vlastnú. Nehovorím o tom, že máme americké filmy vylúčiť zo svojho života, vôbec nie. Hovorím o miere. Francúzi, Nemci, Španieli, Belgičania, Briti, Česi, Poliaci či Maďari, tí všetci podporujú domáce filmy najmä preto, že nimi posilňujú postavenie materinského jazyka, posilňujú vzťah k vlastnej histórii, kultúrnym tradíciám a zvyklostiam. Pomáhajú krajine zachovať vlastnú identitu. Ak existuje niečo ako európska identita – ja som presvedčená, že existuje – filmy európskych krajín by nám mali byť bližšie než tie americké.

Rozprávky noci (Les Contes de la nuit, Michel Ocelot, 2011)

Keď uvediem niekoľko príkladov európskej alternatívy voči hollywoodskemu modelu tvorby, začnem celou sériou filmov z Francúzska. Veľká skupina európskych celovečerných filmov je totiž financovaná alebo spolufinancovaná práve z Francúzska. Prečo je to tak? Nuž, Briti hovoria po anglicky a veľmi ľahko sa spájajú s americkými producentmi. (Britskej animácii som sa podrobnejšie venovala v blogoch tutu.) Španieli tiež inklinujú viac k Hollywoodu ako k európskym partnerstvám. Francúzi si, naopak, veľmi potrpia na vlastné tradície, na vlastný jazyk, na svoju históriu a výnimočnosť. V rámci EU lejú do animácie najviac verejných peňazí. A podporujú hodnotné projekty z celej Európy tým, že na nich aspoň čiastkovo participujú. Francúzsko je prosto animátorská bašta. Majú najviac animačných škôl, organizujú najprestížnejší animačný festival v Annecy a práve tu sa zrodila i myšlienka udeľovania výročných európskych cien za animáciu Emile Award. Mimochodom, je pomenovaná po Émilovi Cohlovi, priekopníkovi animovaného filmu, ktorý bol (prekvapivo?) Francúz.

Malý princ (Le Petit Prince, Mark Osborne, 2015)

ZNAKY FRANCÚZSKEJ ANIMAČNEJ ŠKOLY

Majú francúzske a iné Francúzmi podporované filmy nejaké spoločné črty? Hoci je ťažké zahrnúť do zoznamu desiatky rôznorodých titulov a mnohé zjavne do šablóny nezapadnú, predsa môžeme podčiarknuť tieto špecifiká:

1) Originálne výtvarné spracovanie. Kým blockbustrová americká produkcia realizuje filmy takmer výlučne počítačovou 3D animáciou, vo francúzskych a iných európskych filmoch majú dominanciu plošné techniky blízke tradičnému výtvarnému umeniu. V každom filme kultivujú originálny výtvarný štýl. Často sa vychádza z knižných ilustrácií, animuje sa kresba, maľba i grafika. Vo všeobecnosti sú európske filmy výtvarne odlišné od 2D animácií Disneyho štýlu – žiadne unifikované oblé, zmäkčené tvary, žiadne veľké očká zvierat, žiadna snaha o gýčovú ľúbivosť, ani romantizujúci hyperrealizmus v spodobení prostredí. Naopak, veľmi svojrázna deformácia figúr, často krát grafická šrafúra, maliarska linka, štruktúra tvorená ťahmi štetca, snaha zanechať originálnu stopu výtvarných nástrojov. Snaha ponechať kresbu kresbou, maľbu maľbou, grafiku grafikou.

Obraz (Le Tableau, Jean-François Laguionie, 2011)

2) Netypicky rozprávané príbehy. Americký film používa ustálenú príbehovú štruktúru, ktorá sa nazýva trojaktová. Vychádza z klasickej výstavby drámy, tri akty veľmi zjednodušene predstavujú úvod, jadro a záver príbehu. Priebeh trojaktovej štruktúry má dôsledne popísané fázy, presne určuje momenty konfliktov, nástupy protivníkov, zlomy, kedy hrdina získava a kedy hrdina padá, až po pointu a katarziu. Súčasťou tohto modelu je psychologický prototyp hrdinu i jeho filmového nepriateľa. Model je vyladený do takých detailov, že sa dá naprogramovať do scenáristických softvérov, ktoré autorom napovedajú, kam sa má príbeh v ktorej časti textu uberať. Samozrejme, je to model funkčný a je prirodzené, že sa masovo používa. Zabehol sa i vo väčšine európskych produkcií. Ale Európa je predsa iná a dovolí si rozprávať príbehy aj inak, po svojom. Niekedy absurdne. Niekedy v kratučkých mikropríbehoch poskladaných do celku. A dovolí si predstaviť hrdinov, ktorí sa vymykajú zo schémy.

3) Poetizmus. Francúzske a Francúzmi podporované filmy majú šarm. Schválne používam toto slovo, pretože sa s francúzskou kultúrou spája bežne. Čo to je? Jemnosť, ktorá nie je slabosťou. Krásno ďaleko od gýča. Dotýkanie sa neviditeľného. Analógie a symbolizmus. Kultivované, decentné, obrazné, metaforické pomenovanie vecí medzi nebom a zemou. Poézia.

4) Odkazovanie na vlastnú históriu, literatúru či výtvarné umenie. V príkladoch nižšie uvidíme, ako francúzski tvorcovia siahajú po dávnych mýtoch svojich vlastných kultúr. Ako nadväzujú na vlastných literátov, ako rozvíjajú napríklad európsku estetiku nonsensu, maliarske umenie a mnohé jeho vývojové štádiá, neváhajú citoveť konkrétnych autorov.

Mune – Strážca mesiaca (Mune, le gardien de la lune, Alexandre Heboyan, Benoît Philippon, 2015)

5) Rešpekt k cudzím kultúram. Častým javom vo francúzskej animovanej tvorbe je úcta k iným kultúram, podpora vzájomného rešpektu a dobrých vzťahov. Tento fenomén má bezpochyby korene v kolonialistickej histórii Francúzska, keď sa krajina v rámci svojho rozpínania dotkla mnohých cudzích území a dodnes sa snaží (vonku i vnútri krajiny) udržiavať s ich obyvateľmi harmonické vzťahy. Rešpekt k iným kultúram je univerzálnou hodnotou. Má platnosť rovnako pre Francúza rešpektujúceho alžírsku kultúru, ako pre Slováka rešpektujúceho tú rómsku.

Azur a Asmar (Azur et Asmar, Michel Ocelot, 2006)

PAUL GRIMAULT, JACQUES PRÉVERT A HANS CHRISTIAN ANDERSEN

Prepojenie sveta animovaných filmov s literárnym odkazom Európy je silno prítomné v tvorbe „francúzskeho Disneyho“, režiséra Paula Grimaulta. Nielenže opakovane siahal po inšpirácii z diel Hansa Christiana Andersena, na dialógoch navyše spolupracoval s vtedy žijúcou legendou francúzskej poézie, Jacquesom Prevértom. Vrcholom tejto tvorivej spolupráce je dlhometrážny film Král a vták, inšpirovaný Andersenovou rozprávkou Pastierka a kominárik.

Král a pták (Le Roi et l’oiseau, Paul Grimault, 1980, Francúzsko)

Film z roku 1980 má jasný protitotalitný odkaz, no mená Andersena a Prevérta zrejme stačili na presvedčenie dobovej československej dramaturgie a film sa dostal aj do distribúcie u nás. Slovenská televízia ho uviedla už v roku 1988 (v réžii Eguarda Grečnera) a neskôr, v roku 2007 česká spoločnosť H.C.E. vydala film predabovaný televíziou Prima na DVD. Vo svojom blogu Animované knihy I. som mylne uviedla, že film predabovaný nebol, za čo sa ospravedlňujem. Práve preto sa k nemu vraciam a posmeľujem slovenské publikum hľadať ho – titul naozaj existuje aj v slovenskom, aj českom znení – a keďže patrí k zlatému fondu európskej animácie, mali by sme ho poznať.

Král a pták (Le Roi et l’oiseau, Paul Grimault, 1980, Francúzsko)

LEGENDY ĎALEKÝCH KRAJÍN MICHELA OCELOTA

To, že francúzska animácia inklinuje k prepájaniu rôznonárodných kultúr, nespochybniteľne dokazuje tvorba režiséra a výtvarníka Michela Ocelota. Medzinárodný ohlas získal najmä trojdielnou filmovou sériou o malom africkom chlapcovi Kirikouovi. Predstavuje v nej západoafrickú osadu s jej pôvodnými obyvateľmi. V príbehoch priam dokumentaristicky mapuje krásny, ťažký a pre dnešné deti už nepoznaný spôsob života Afričanov – ich typické hlineno-slamené obydlia, sporé rovníkové oblečenie, zeleninovo-obilnú stravu, ale aj remeselné a poľnohospodárske  činnosti. Zároveň spoznávame starodávne spirituálne praktiky afrických kmeňov: vieru v čarodejnice, duchov, temné sily a tiež hrdinov, ktorí s nimi dokážu bojovať. Takým hrdinom je malý Kirikou, chlapec so zázračnými schopnosťami. Nie je zázračný tým, že by vedel čarovať, jeho zázračnosť tkvie v rýchlom vývoji, fyzickom i mentálnom. Už ako bábätko dokáže chodiť, rozprávať a vďaka nevídanému bystrému umu vyriešiť veľké problémy svojho kmeňa. Ocelot tu teda predstavuje prototyp mytologického bojovníka stojaceho na pomedzí ľudskej a akejsi magickej ríše, ktorý svojimi nevídanými schopnosťami pomáha ľudstvu prežiť.

Kirikou (Kirikou et la sorcière, Michel Ocelot, 1998, Belgicko, Francúzsko, Luxembursko)

Protivníkom kmeňa, a teda i najväčším nepriateľom Kirikoua, je čarodejnica Karaba so svojimi pomocníkmi Fetišmi. Karaba sa pokúša ľudský rod zničiť, a pokúša sa o to rôznymi zákernými ťahmi. Malý Kirikou však každý jej krok premysleným plánom zmarí a tak svoj ľud zachráni. Neprestáva byť pritom stále malým dieťaťom, ktoré potrebuje náruč mamy a jej láskavú starostlivosť. Film tak povzbudzuje deti k tomu, aby verili vo vlastné schopnosti a v to, že sú pre spoločenstvo, v ktorom žijú, veľmi dôležité. Aj malé deti môžu mať vplyv na to, ako sa nám všetkým darí. Pritom môžu stále zostať tými malými deťmi, ktorými naozaj sú. Kirikou je rozumný a milujúci chlapec, je to hrdina hodný nasledovania.

Kirikou v divočine (Kirikou et les bêtes sauvages, Michel Ocelot, Bénédicte Galup, 2005, Francúzsko)

Celovečerné filmy o Kirikouovi sú rozdelené do malých príbehových epizód. To je výborný ústretový krok k malým divákom, ktorí ešte nemajú pozornosť pripravenú na dlhú filmovú metráž. Ocelot tým zároveň kopíruje rozprávačskú tradíciu pôvodných afrických národov. Aj tam sa totiž o kultúrnom hrdinovi (v tomto prípade Kirikouovi) rozprávalo množstvo epizódnych príbehov, a až ich sumár dával obraz o veľkosti a význame hrdinu.

Kirikou v divočine (Kirikou et les bêtes sauvages, Michel Ocelot, Bénédicte Galup, 2005, Francúzsko)

Africké ženy v Ocelotovom filme chodia od pol pása nahor nahé. Kirikou a iné deti sú tiež celé nahé. Kvôli etickému kódexu, ktorý platí pre americkú kinematografiu, by sa takýto výjav v americkom filme nemohol vyskytnúť. Ocelot je však výnimočný v tom, že nezatajuje pravdu, ani sa ju nesnaží zakryť či upraviť. Africké ženy naozaj chodia s nahým poprsím, je to pre ne typické a je to všeobecne akceptované. Nie je to sexualizovaná nahota. Preto sú ženy a deti, verne skutočnosti, takto zobrazené i vo filme. I toto je jeden zo znakov otvorenosti a rešpektu k iným kultúram, o ktorých sme hovorili vyššie.

Filmy Kirikou (1998), Kirikou v divočine (2005) a Kirikou a muži a ženy (2012)  má v ponuke Česká televízia v českom dabingu, opakovane sa uvádzali na ČT2 a ČT:D. Kirikou v divočine vyšiel na DVD v spoločnosti H.C.E.

Kirikou a muži a ženy (Kirikou et les hommes et les femmes, Michel Ocelot, 2012, Francúzsko)

Príbeh z ďalekej cudziny rozpráva i ďalší Ocelotov film, Azur a Asmar. Tento raz mieri do krajín Orientu. Azur, syn bohatého európskeho pána, prišiel už ako bábätko o matku a tak ho vychováva pestúnka. Tá má zhodou okolností syna v presne rovnakom veku. Pestúnka pochádza z Orientu, hovorí arabsky a počas svojej láskavej výchovy učí oboch chlapcov rovnakým dielom francúzske i arabské piesne, tance, reč. Chlapci najviac milujú legendu o Princeznej džinov, ktorá je zakliata a čaká na vyslobodenie od princa. Keď vyrastú, obaja sa pokúsia Princeznú džinov nájsť a vyslobodiť.

Azur a Asmar (Azur et Asmar, Michel Ocelot, 2006)

Je zrejmé, že kľúčovou pre tento príbeh je symbióza dvoch svetov: európsky svet princov, vzdelanosti, kresťanstva a bohatstva a orientálneho sveta obchodníkov, spevu, tancov, čarokrásnej architektúry, ale i živých povier: démonických i tých vznešených. Reprezentanti dvoch svetov, dvaja nevlastní bratia, medzi sebou po celý čas súperia, avšak v závere prevládne ich vzájomná úcta, rešpekt a láska. A hoci filmu viacerí diváci vyčítali propagandistický charakter – v zmysle násilného propagovania multikultúrnej politiky –  považujem to za hrubý omyl. Práve láskavé a rešpektujúce vzťahy medzi bratmi, zasiate a utužované ich matkou/pestúnkou sú to, čo majú deti v rozorvanej dobe plnej nenávisti k všetkému cudziemu vidieť.

Azur a Asmar (Azur et Asmar, Michel Ocelot, 2006, Francúzsko)

Príbeh čerpá inšpiráciu zo studnice Tisíc a jednej noci. Sú v ňom démoni, princezné, čarovné paláce s ohnivými bránami, jasne vyhranené dobro a zlo. Ocelot ho rozpráva pomaly a lineárne, žiadne paralelné deje či náročné vzťahové konštrukcie, v ktorých sa malý divák veľmi ľahko stráca. Dej postupuje dopredu krok za krokom, akcia je jednoduchá, zrozumiteľná. Nebojí sa ani opakovaných motívov typických pre ľudové rozprávky (ak sa nevedia rozsúdiť, zavolajú poradcu, ak nepomôže poradca, zavolajú iného poradcu, ak nepomôže ani ten, zavolajú ďalšieho, atď.), hoci v súčasnej kinematografii sa takýto spôsob rozprávania považuje za retardačný. Ocelot pozná svoje publikum, tým je dieťa. Dieťaťu táto pomalosť, lineárnosť a popisnosť vyhovuje. Dokáže vďaka nej príbeh pozerať s plným pochopením, a nie je ovládané vizuálnou či zvukovou smršťou efektov.

Čo je na tomto, ale i ďalších Ocelotových dielach výnimočné, je výtvarnosť. Je totiž radikálne odlišná od estetiky počítačovej animácie bežne servírovanej našim deťom. Ocelotov rukopis je delikátny, plnofarebný, kombinujúci plošnosť s dekoratívnosťou, ktorá pripomína slávne perzské miniatúry rovnako ako secesného Klimta. Ocelot sa nebojí siluety, nebojí sa úplne čistej farebnej plochy a zároveň sa nebojí miliónov drobných dekoratívnych prvkov v textúrach orientálnych dlaždíc, textílií či prírodných artefaktov. Komponuje plošne, málo dynamicky – veľmi často používa priamy profil a stredovú kompozíciu, a práve táto kráľovská symetria dodáva príbehu vznešenosť. Postavy sú subtílne, nežné, elegantné, ako zo sna o dávnych princeznách a princoch. A presne také majú v rozprávke byť. Doprajte deťom spoznať túto krásu.

Rozprávky noci (Les Contes de la nuit, Michel Ocelot, 2011)

Vyššie uvedené prvky ďalej rozvíja v epizodickom filme Rozprávky noci, ktorý posúva výtvarné spracovanie ešte ďalej, až k estetike siluetového divadla. Tým na plátno prináša starosvetskú eleganciu, celkom súznejúcu s eleganciou dávnych príbehov.

Rozprávky noci (Les Contes de la nuit, Michel Ocelot, 2011, Francúzsko)

Najnovším režijným počinom Michela Ocelota je film Dilili v Paríži (2018). Koncept vzájomného prepájania kultúr medzi Európou a vzdialeným svetom je tu prítomný v obrátenej polohe – dievča z Afriky (akoby to bola Kirikouova sestra z osady) prichádza spoznávať Paríž. Počas riešenia detektívnej zápletky postupne stretáva francúzskych velikánov z rôznych oblastí (počínajúc umením a končiac mikrobiológiou), a tiež kľúčové míľniky francúzskej histórie. Ide o výnimočný vzdelávací materiál pre francúzske i zahraničné detské publikum.

Dilili v Paríži (Dilili à Paris, Michel Ocelot, 2018)

Nevídaným autorským gestom v detskej tvorbe je použitie dvojjazyčnosti. Ak autor rozpráva o rôznosti kultúr, musí začať jazykom, aby deti chápali, čo naozaj znamená nerozumieť tomu druhému. Nie je to len prípad Dilili. Arabi v Azurovi a Asmarovi používajú arabčinu, Dilili hovorí s matkou nárečím svojho afrického kmeňa. Dialógy sú koncipované tak, aby viacjazyčnosť neohrozila zrozumiteľnosť deja.

Dilili v Paríži (Dilili à Paris, Michel Ocelot, 2018, Francúzsko)

Tituly Azur a AsmarRozprávky noci sú dostupné v českom dabingu, nakoľko Česká televize ich postupne zaraďovala do svojho vysielania pre deti. Film Dilili v Paríži priniesla do českých a slovenských kín a na DVD spoločnosť Film Europe predabované do češtiny aj slovenčiny.

JEAN-FRANCOIS LAGUIONIE A JEHO VÁŠEŇ PRE MAĽBU

Neúnavný režisér Jean-François Laguionie sa od počiatku kariéry v 60-tych rokoch minulého storočia prejavoval ako nadaný maliar a autor krátkych filmov so silnými humanistickými posolstvami. Ako sedemdesiatročný sa rozhodol vstúpiť na pôdu 3D počítačovej animácie (!) a práve touto technikou realizoval dlhometrážny film pre deti Obraz (2011). Pravdaže, mal svoj maliarsky zámer. Chcel vyskúšať, či môže počítačová 3D animácia vyzerať inak ako v amerických filmoch. Pokúsil sa preniesť maliarske kvality do digitálnej podoby a dodať jej tretí rozmer. Dosahuje to tak, že povrchy 3D generovaných postáv a prostredí pokrýva maľovanou textúrou. Vo výsledku teda film vyzerá ako oživená olejomaľba. Princíp maľovania, vytvárania imaginárneho sveta pomocou štetca a farieb sa stal i nosným výstavbovým motívom filmu.

Obraz (Le Tableau, Jean-François Laguionie, 2011, Francúzsko)

Príbeh sa odohráva vo vnútri maľovaného obrazu, ktorý však maliar pred dokončením odložil a viac sa k nemu nevrátil. Na plátne tak figurujú jednak celkom dotiahnuté, plnohodnotne vymaľované figúry, ďalšie sú rozpracované, ale nedokončené a napokon sú i také, ktoré zostali len vo forme skice. Táto diferenciácia postáv sa premieta do usporiadania ich vzťahov: dokončené osoby sú radené k elite, k občanom 1. kategórie. Akceptovanými, ale poníženými spoluobčanmi sú Nedokončení, no a Skice sú zo spoločenského života úplne vylúčené, ako nežiadúce etnikum pri etnických čistkách. Rozumové schopnosti a emócie majú, pravdaže, všetky typy postáv rovnaké… Príbehom, ktorý v tejto analógii napáda nespravodlivé spravovanie ľudských komunít, vyvoláva autor v deťoch spravodlivý zápal pre rovnosť a bratstvo, neprekonané hodnoty francúzskej revolúcie. Každý má právo na slobodný život rovnocenný so životom ostatných, to je principiálnym základom práva moderných štátov, vrátane našej Ústavy.

Obraz (Le Tableau, Jean-François Laguionie, 2011, Francúzsko)

Film Obraz (2011) predabovala a do vysielania zaradila Česká televize. Na konci septembra 2020 plánuje do vysielania zaradiť aj najnovší Laguionieho film Louise na pobreží, ktorý je však určený až starším deťom a dospelým a bude uvádzaný s titulkami.

Louise na pobreží (Louise en hiver, Jean-François Laguionie, 2016, Francúzsko, Kanada)

JACQUES-RÉMY GIRERD ZO ŠTÚDIA FOLIMAGE

Neprehliadnuteľným francúzskym tvorcom je už po niekoľko desaťročí Jacques-Rémy Girerd, zakladateľ animačného štúdia a produkčnej spoločnosti Folimage. Okrem krátkometrážnej a seriálovej tvorby má na konte niekoľko dlhometrážnych filmov s nezameniteľným výtvarným rukopisom. Opäť plošná a veľmi špecifická kreslená animácia.

Zmysluplné je hovoriť o dvoch jeho dielach, ktoré sú našim divákom dostupné v dabingu. Veľká potopa (2003) rozpráva príbeh voľne inšpirovaný biblickou Archou Noemovou, ale vzdialene v ňom zarezonuje i Orwellova Zieracia farma. Svet, ktorý sa nápadne ponáša na ten náš, je predsa iný – zvieratá hovoria s ľuďmi ako rovnocenní partneri. Jedného dňa žaby ohlásia človeku, že sa blíži 40 dní a nocí dažďa, po ktorých zostane svet ponorený pod vodou. Predpoveď sa naplní a na vode zostane plávať len stodola s mnohými zvieracími pasažiermi, počínajúc hydinou, dobytkom a končiac tigrami a slonmi zo ZOO. Kým mnohé scénky z nastolenej situácie sú humorné, príde čas, keď zavolá príroda a na palube dôjde k vzbure šeliem. Tie sú hladné a brúsia si zuby na nevinných bylinožravcov a hydinu. Ako sa kapitánovi – farmárovi podarí vyriešiť tento spor a udržať všetkých pri živote? A ako sa zároveň postará o dve deti, ktoré sa – každý po svojom – musia vyrovnávať so stratou rodičov?

Veľká potopa (La Prophétie des grenouilles, Jacques-Rémy Girerd, 2003, Francúzsko)

Film otvára mnoho boľavých problémov a kladie divákovi otázky, na ktoré nie celkom zodpovedne odpovedá. Sú to otázky, ktoré trápia deti i dospelých celé stáročia: napríklad ako sa vysporiadať s mäsožravými šelmami v pacifisticky nastavenej spoločnosti? Je spravodlivé odsúdiť ich v mene politiky nevraždenia na vegetariánstvo, keď ich zažívací trakt bylinnú stravu prosto nedokáže spracovať? A čo tento príklad zo zvieracej ríše hovorí analogicky o ľudskej spoločnosti? Film mnohé otázky len šuchne pod koberec, iné zostávajú nelogicky nedopovedané. Z hľadiska kvality príbehu je cítiť neproporčnosť ambícií nakrútiť veľkolepú biblickú analógiu voči reálnemu výsledku, ktorý je vo viacerých ohľadoch nedokonalý. Neznamená to však, že nie je vhodný zhliadnutia , pretože otázky, čo otvára, je dobré s deťmi prebrať.

Veľká potopa (La Prophétie des grenouilles, Jacques-Rémy Girerd, 2003, Francúzsko)

Veľký posun v zmysle výstavby scenára pozorovať vo filme Mia a Migo (2008), ktorý Girerd nakrútil o päť rokov neskôr. Aj tu otvoril veľké témy: klimatické zmeny, ohrozenie prírody, a ruka v ruke s tým krízu mužstva a otcovstva. Výpoveď je podstatne komplexnejšia a ucelenejšia než v predchádzajúcom príklade.

Starodávny, nádherný les je ohrozený drastickou developerskou výstavbou. Projekt riadi bezcitný podnikateľ, ktorý sa rovnako chladne a hrubo správa k prírode, k svojím zamestnancom, ako aj k svojmu synovi. Protipólom mu je jednoduchý robotník, ktorý pre neho pracuje na stavbe tunela a ktorého pri stavbe zavalí suť. Ten má so svojou dcérou taký úprimný, vrúcny a čistý vzťah, že Mia sa ho po zmiznutí rozhodne hľadať aj na konci sveta. Pozeráme detský film, a je zrejmé, že tento pozitívny a inšpirujúci mužský vzor bude mať nakoniec navrch. Nielenže napraví pokazeného otca – podnikateľa, ale napomôže revitalizácii takmer usmrteného lesného spoločenstva.

Mia a Migo (Mia et le Migou, Jacques-Rémy Girerd, 2008, Francúzsko)

Les, o ktorého záchranu sa bojuje, nie je obyčajný, ale vyskytujú sa v ňom čarovné bytosti. Ide najmä o skupinu obrov Migo, unikátnych charakterov, ktorí sú zábavní, ale najmä zhmotňujúci spirituálny rozmer prírody. Problém s ochranou čarovného lesa nastáva aj kvôli tomu, že títo obri sa medzi sebou neustále škriepia, a v tých škriepkach zabudnú na svoje poslanie. Vo filme tak vidíme hneď niekoľko zlyhaní mužských hrdinov, ktoré majú za následok takmer dokonalý kolaps ekosystému. Naopak, ženské postavy reprezentujú láskavosť a odhodlanie podstúpiť akúkoľvek obetu za záchranu blízkych i celého sveta.

Mia a Migo zaujme aj výtvarne. Prostredia, v ktorých sa dej odohráva, sú realizované kombináciou maliarskych a kresliarskych techník, priznávajú matériu farby, vibrujúce štruktúry i tancujúce linky. Štylizáciou miestami pripomenú gauguinovské kompozície a farby, ale pri stretnutí Mie s obrami si spomeniete i na štúdio Ghibli a jeho Totora. Výtvarná viacvrstevnosť je mimoriadne príťažlivá.

Mia a Migo (Mia et le Migou, Jacques-Rémy Girerd, 2008, Francúzsko)

 VIZIONÁR / OUTSIDER SYLVAIN CHOMET

Publikum ho miluje, alebo nenávidí. Niektorí ho oslavujú ako zjavenie, iní ho nechápu a odmietajú vôbec o ňom uvažovať. Sylvain Chomet má vyhranený názor a nebojí sa ho prezentovať: nenávidí konzumnú spoločnosť, nenávidí rýchlosť a lacný život pre krátky efekt.

Už vo svojom stredometrážnom filme Stará dáma a holuby (La vielle dame et les pigeons, 1997) metaforicky upozornil na to, kam smeruje život žitý „zadarmo“. Stavia tu paralelu súčasným trendom pohodlného života, keď si v západnej spoločnosti môžeme bez veľkého úsilia dovoliť blahobyt a prebytky. Chomet upozorňuje, že za blahobyt zadarmo sa raz musí zaplatiť, väčšinou najväčšou cenou, životom. Už tu naznačuje prepojenie medzi „zlým“ životným štýlom a Amerikou. Áno, Chomet jasne pomenováva odvekú francúzsku nevraživosť voči Spojeným štátom a dáva jej konkrétnu výtvarnú aj príbehovú podobu.

Stará dáma a holuby (La vielle dame et les pigeons, Sylvain Chomet, 1997)

Naplno tento názor vypovedal v dlhometrážnom filme Trio z Belleville, Stará francúzska babička vychováva mĺkveho, čudáckeho vnuka. Vypiple z neho vynikajúceho cyklistu. Na pretekoch Tour de France vnuka ukradnú čierne postavy prináležiace mafii a odvlečú ho za oceán. Je zrejmé, že cudzina za oceánom je Amerika a veľkomesto s názvom Belleville je New York. Babka v ňom za pomoci troch starých Američaniek vnuka vypátra a zachráni. Ak konflikt z filmu sformulujeme do jednej vety, bude znieť asi takto: Plody poctivo odmakaného života obyčajnej francúzskej rodiny bezostyšne ukradne a zneužije americká mafia. Akoby chcel Chomet povedať, že takto sa správali (správajú) Američania k celej ich, francúzskej kultúre: stáročia kultivácie ukradnú, privlastnia si a podoja.

Film pracuje s estetikou škaredosti. Postavy sú staré, choré, tučné, deformované. Ani jeden krásavec, ak krása, tak len zašlá, ak prepych, tak zneuctený, mafiánsky. Rukopis (i idea oslavovať škaredosť) inšpiračne vychádza z kreslených grotesiek bratov Fleischerovcov (napr. Pepek Námorník s Oliviou) a dopĺňa ho fluidom 20. storočia – nie je celkom jasné, v akom období je zasadený, pretože má súčasne znaky viacerých z nich. Evidentne však konfrontuje dve svetové metropoly – Paríž a New York, a napĺňa tým vyššie zmenenú tézu, že Francúzi sa programovo vyhraňujú proti americkým kultúrnym vplyvom.

Trio z Belleville (Les Triplettes de Belleville, Sylvain Chomet, 2003)

Okrem nečakanej voľby témy, postáv, či farebne tlmenej obrazovej estetiky film príjemne prekvapí hudbou. Hudba, ktorá si rovnako ako vo filme robí žarty sama zo seba, je mimoriadne chytľavá a inšpirujúca, aj deti chcú po tomto zážitku hrať na novinách, špajdliach bicyklového kolesa či dverách chladničky… Trio z Belleville je ostrovtipné, miestami bláznivé, ale i melancholické a hĺbavé a veľmi netypické kino pre rodičov a ich trochu staršie deti (10+).

Trio z Belleville (Les Triplettes de Belleville, Sylvain Chomet, 2003, Francúzsko, Belgicko, Kanada, Veľká Británia, Lotyšsko, USA)

FRANCÚZI A 3D ANIMÁCIA

Aby nevznikol mylný dojem, že vo Francúzsku či inde v Európe sa animátori celkom vyhýbajú 3D počítačovej animácii, uvediem aspoň niekoľko príkladov, ktoré tento mýtus vyvracajú.

Už v roku 2006 prišiel s bombastickým plánom francúzskeho 3D rodinného filmu režisér Luc Besson, áno, práve ten režisér, ktorý v úvode svojej kariéry nakrútil artové hity Magická hlbočina, Atlantis, Leon, Nikita či Piaty element. S pribúdajúcim vekom sa čoraz viac otváral žánrovej kinematografii hollywoodskeho typu, najmä akčnému filmu. V spolupráci s koprodukčnými partnermi z USA chcel okrem neho preniesť na európsku pôdu aj overený americký model 3D animovaných blockbustrov.

Príbeh Artur a Minimojovia (Arthur et les Minimoys, 2006) kombinuje hranú časť, odohrávajúcu sa v ľudskom svete, s animovanými pasážami z fantazijného sveta miniatúrnych bytostí Minimojov. Dva svety sú prepojené postavami (dedo a neskôr jeho vnuk Artur nájdu cestu, ako sa zmenšiť a vojsť do krajiny škriatkov, ktorá sa rozprestiera priamo na ich záhrade), ale i spoločnou misiou nevpustiť na zdieľané územie ľudských hrdinov a Minimojov cudziu moc (teda nevpustiť na pozemok s domom a záhradou nových majiteľov, developerov). Ponaučením je, že spoločný domov (dom, záhradu i ríšu malých škriatkov) možno zachrániť len vtedy, keď sa rodina spojí a navzájom si pomôže. Žánrové charakteristiky rodinného filmu sú plne rešpektované. V popredí stojí motív narušených rodinných väzieb, ktorými trpí najmä dieťa. Práve dieťa podnikne cestu, ktorou kritickú rodinnú situáciu zachráni.

Artur a Minimojovia (Arthur et les Minimoys, Luc Besson, 2006)

Vďaka americkej účasti v projekte bol film obsadený priam hviezdne, objavujú sa v ňom hlasy Madonny, Harvey Keitla, Roberta De Niro či Snoop Doga, nemenej dôležitá je i úloha hlavného detského hrdinu, ktorého zahral v tom čase rozkvitajúci Freddie Highmore (účinkoval tiež v Karlíkovi a továrni na čokoládu). Napriek týmto (nazvime to marketingovým) producentským ťahom film nezískal väčšiu než priemernú odozvu divákov. Príbeh funguje, prináša čitateľné posolstvo o rodinnej súdržnosti, predstavuje zaujímavý svet miniatúrnych hrdinov, avšak vo všeobecnosti nevybočuje z radu ďalších žánrových filmov v tomto spektre. Chýba mu originálny moment a taký charizmatický hrdina, ktorý by ho z radu vytlačil niekam vyššie. Netreba zároveň opomenúť fakt, že to bol jeden z mála európskych animákov, ktoré sa presadili aj na americkom kontinente.

Artur a Minimojovia (Arthur et les Minimoys, Luc Besson, 2006, Francúzsko, USA)

Film bol zaradený do kinodistribúcie v Čechách aj na Slovensku v českom dabingu, priniesla ho spoločnosť Magic Box. V rokoch 2009 a 2010 nasledovali ďalšie dve pokračovania príbehu o Arturovi a Minimojoch, v roku 2017 dokonca vznikol na ich motívy televízny seriál. V kinodistribúcii a na DVD sa u nás objavili všetky filmy trilógie, televízny seriál u nás uvedený nebol.

Obľúbeným a divácky prístupným francúzskym filmom realizovaným 3D počítačovou animáciou je Mune – Strážca mesiaca z roku 2015. Neprichádza so žiadnou prevratnou, inovatívnou, modernou, či súčasnou témou, práve naopak, vracia sa ku kultúrnym archetypom, k mytologickému príbehu o najvyšších inštanciách, ich zrode, fungovaní a rovnováhe. Vo fiktívnej krajine mimo sveta ľudí obieha Slnko i Mesiac planétu len vďaka záprahom, ktoré ich ťahajú na popruhoch. Strážcovia, ktorí sa o Slnko a Mesiac starajú, sú v pravidelných intervaloch nanovo volení, v tejto službe sa predáva žezlo z generácie na generáciu. Akýmsi fatálnym nedopatrením, alebo skôr riadením osudu, sa k žezlu strážcu Mesiaca dostáva malý, slabý, nevýrazný hrdina Mune. Úloha Strážcu mesiaca ho najskôr celkom prekračuje, nezvláda ju a takmer spôsobí kolaps astronomického systému. Avšak časom svoju úlohu pochopí, pustí sa s plnou vážnosťou do nápravy vlastných zlyhaní a podarí sa mu zachrániť svet.

Mune – Strážca mesiaca (Mune, le gardien de la lune, Alexandre Heboyan, Benoît Philippon, 2015)

Príbeh je určený deťom. Je o dozrievaní, o vstupovaní do veľkého sveta dospeláckych hier, poodkrýva závoj do komnát závisti, intríg a skrytých mocenských bojov. Ukazuje dieťaťu, ako sa týmto neprávostiam postaviť čelom, ako sa ich nezľaknúť, ako dorásť, veriť si a neuhnúť.

Najunikátnejším prvkom vo filme je jeho prekypujúca fantazijnosť v neopozeranom obrazovom stvárnení. 3D animácia v podaní francúzskych animátorov je, pravdaže, iná ako tá americká. Má k dispozícii limitované možnosti, a preto limituje obrazový výraz. Postavy nemajú generované realisticky pôsobiace pleťovky či vlasy. Zem nepokrýva veristický trávnik, animácia nefunguje ako vyšperkované hodinky. Tvary sú zjednodušované, štylizované, avšak tá štylizácia má zvláštne kúzlo. Nedokonalejšiu animáciu vyvažujú ohromné nápady, nečakané bytosti, zaujímavé priestorové riešenia, výstavba komplexného sveta s vlastnými pravidlami.

Mune – Strážca mesiaca (Mune, le gardien de la lune, Alexandre Heboyan, Benoît Philippon, 2015)

Veľkým rozdielom oproti americkým filmom je tiež absencia humoru. Disney nás za storočie svojho vplyvu naučil, že celovečerný animovaný príbeh má byť kombináciou rozprávkového žánru s muzikálom a komédiou. Muzikálové prvky sa s nástupom 3D animácie dostali do úzadia (nie však celkom, pozrime napríklad na Ľadové kráľovstvo I., II.), ale humor z amerických filmov dodnes nevymizol. Vo filme je zakaždým minimálne jedna postava, ktorá sprevádza hrdinu a vlastnou nedokonalosťou, grambľavosťou, zvláštnosťou permanentne odľahčuje emočne najvypätejšie situácie. Tohto prvku sa Francúzi vzdali. Je to veľký krok v ústrety klasickému európskemu rozprávačstvu: naše pôvodné rozprávky totiž neboli odľahčené. Pôsobili silno práve preto, že boli seriózne, vážne, nikto dieťaťu nenaznačoval, že rozprávka je zábava. Humor, ktorý sa podsúva do amerických rozprávok, poskytuje dieťaťu priestor na výdych a uvoľnenie sa z filmového napätia, ale zároveň zoslabuje mystickú silu rozprávaného príbehu.

Mune – Strážca mesiaca (Mune, le gardien de la lune, Alexandre HeboyanBenoît Philippon, 2015, Francúzsko)

Na záver pripomeňme titul, o ktorom som vo svojom blogu už písala, animovanú adaptáciu Malého princa (2015). Príbeh rozdelený do dvoch paralelných rozprávacích línií používa v prvom originálnu literárnu predlohu, a v druhom príbeh súčasného dievčatka, ktoré príbeh o Malom princovi spoznáva. Dva príbehové svety sú rozdelené i výtvarne a technologicky, kým dejová linka s dievčaťom je animovaná počítačovou 3D animáciou (jej príbeh je moderný a volená technika prináleží novej dobe), starosvetský príbeh o malom chlapcovi z inej planéty realizovali klasickou bábkovou animáciou, evokujúcou staré časy. Francúzsky cit pre výtvarnú kultúru sa naplno prejavil práve v bábkových sekvenciách, tie 3D počítačové zapadajú do konvenčnej estetiky a ničím neprekvapia.

Malý princ (Le Petit Prince, Mark Osborne, 2015)

Zaujímavá je práca s príbehom. V prvej časti pomerne dlhého (106 min.) filmu sa súčasné dievčatko, ktoré matka tlačí do prehnaných výkonov a oberá ho o krásy skutočného detstva, zoznámi s čudným starcom, vynálezcom, dobrákom, rozprávačom a pilotom. Áno, je to zostarnutý pilot z Exupéryho knihy. Práve on dievčaťu predstaví pôvodný príbeh o Malom princovi, a to za použitia originálnych kresieb a textov, a otvorí tým hrdinke dvere k novému poznaniu, pomôže jej vymaniť sa z dusivého vplyvu súčasných trendov vo výchove (tlak na výkon). V polovici filmu sa situácia preklopí. Pilot takmer umiera. Dievčatko vybavené poznaním a myšlienkami Malého princa podniká misiu za týmto hrdinom, aby zachránila umierajúce starca. Nájde Malého princa v dospelom veku, nie je však už tým, čím býval. Podľahol tlaku dospelého sveta a celkom zabudol na svoje vesmírne putovanie po planétach. Príbeh sa stáva pokračovaním pôvodnej knihy, hodnoty a myšlienky tento raz nesie dievčenská hrdinka, ktorá vráti Malého princa na správnu cestu, cestu srdca, a zachráni tým jeho autora, pilota, spisovateľa.

Film Malý princ odporúčam aj ako návod, ako deťom predstavovať diela klasickej literatúry, ako ich prenášať do súčasnosti, ako premosťovať literárny odkaz s aktuálnymi problémami dnešných detí.

Malý princ (Le Petit Prince, Mark Osborne, 2015, Francúzsko)

Výber zaujímavých francúzskych animákov pre deti tu uzatváram, ale ich zoznam tým zďaleka nekončí. Veľké množstvo titulov som obišla, pretože nie sú dostupné v dabovanej verzii, pre jazykovo vybavených záujemcov sú však k dispozícii.

Pokračovaním tohto blogu bude text o dlhometrážnych animovaných príbehoch z iných častí Európy a ne-amerických teritórií.

Ak chcete dostávať tipy na zaujímavé animované filmy pre deti na dennej báze, sledujte stránku Čo pozerať s deťmi na Facebooku.

 

 

Teraz najčítanejšie

Ivana Laučíková

Mojou vášňou a špecializáciou je animovaný film. Filmy píšem, animujem, režírujem, vyučovala som o nich na Katedre animovanej tvorby na VŠMU a päť rokov som o nich písala ako šéfredaktorka odborného časopisu o animovanom filme Homo Felix. Pohľad na animáciu sa mi veľmi vyhranil, odkedy som matka. Cez svoje dcéry naplno vnímam, aký masívny vplyv má na súčasné deti animovaná produkcia a ako málo sa o nej, o jej vplyvoch a o jej kvalitách verejne hovorí. Chcem spraviť prvý malý krok v osvete, rozhodla som sa o animovanej tvorbe pre deti písať blog. Bez nároku na úplnosť či systematickosť budem písať o programoch, ktoré stojí za to sledovať a budem písať o dôvodoch, prečo je to tak.