Denník N

Ako poraziť pandémiu klientelizmu na slovenských univerzitách?

Ešte koncom minulého roka pri publikovaní mojich skúseností z výberových konaní na slovenských univerzitách som sľúbil, že okrem kritiky predstavím aj konkrétne opatrenia na stransparentnenie vysokoškolskej personálnej politiky na Slovensku.

V súčasnom mediálnom diskurze sa problematika univerzitného školstva a vedy dostala opäť do popredia – v súvislosti s prípravou veľkého reformného plánu. Už jeho predbežná verzia vyvolala búrlivý ohlas a články o možných reformných opatreniach na Slovensku pribúdajú na dennej báze. No početných diskutérov na tému školstva a vedy možno rozdeliť rámcovo azda do troch skupín. Tí z prvej skupiny, ktorí pochádzajú zo slovenskej akademickej sféry, zväčša žiadajú o navyšovanie financií, či zlepšovanie pracovných podmienok. Tí z druhej skupiny, ktorí pôsobia dlhodobo na zahraničných inštitúciách a mnohokrát v slovenských podmienkach ani nikdy nepracovali, prichádzajú s najrôznejšími návrhmi, ako napríklad s ideou celkom novej univerzity budovanej takpovediac „na zelenej lúke“, avšak sčasti bez bližšej znalosti problémov v slovenskom akademickom prostredí. Zdá sa mi, že v kontexte tejto búrlivej diskusie zaniká hlas tých, ktorí síce pracujú internacionálne, mimo Slovenska, no poznajú aj problémy slovenského prostredia a medzi nich by som sa aj sám zaradil. Práve preto pokladám za dôležité publikovať i môj pohľad na otázku reformy slovenských univerzít.

Nebudem sa opätovne venovať samotným problémom tohto odvetvia, o ktorých som napokon dostatočne podrobne písal už v minulosti. Zameriam sa predovšetkým na tie opatrenia, ktoré pokladám za najdôležitejšie z hľadiska možnej reformy univerzít na Slovensku, ba dokonca za nevyhnutné, ak sa má vôbec o reformovaní hovoriť. Absolútnym základom takejto reformy musí byť nutne oklieštenie klientelizmu, nepotizmu, či iných praktík, resp. s nimi spojeného akademického incestu alebo tzv. akademického inbreedingu.[1] A ako som naznačil už v predchádzajúcich textoch, tieto praktiky pokladám aj za hlavný problém súčasného stavu, hoci prirodzene – nie za jediný. S tým úzko súvisí aj nízky stupeň internacionalizácie slovenských univerzít, medzi zamestnancami ktorých zriedka kedy možno objaviť nejakého zahraničného vedca/pedagóga, a to dokonca ani zo susedných – kultúrne i jazykovo blízkych krajín. Nevyhnutným základom akejkoľvek reformy, ak skutočnou reformou má byť, sú nasledovné opatrenia:

1) Zavedenie funkčných profesorských miest do praxe a zrušenie profesorských titulov:

Hoci teoreticky už dnes na slovenských univerzitách existujú funkčné profesorské miesta, s ohľadom na skostnatený systém garancií nemajú tieto miesta v slovenskom univerzitnom systéme žiaden reálny význam. Naďalej tak dominuje titulománia, zakonzervovaná neflexibilnými garanciami, ktorých nositeľmi môžu byť len inaugurovaní profesori s doživotnými akademickými titulmi. Na problém s garantmi, v ktorých područí sa ocitli slovenské univerzity, už poukázali viacerí autori a predmetný systém garancií bude potrebné úplne prehodnotiť, pretože v súčasnej podobe i tak zásadne neprispel k zvyšovaniu kvality univerzít, ale naopak – prispieva k rôznym mocenským disproporciám na akademickej pôde.[2] Kvôli absurdnej dvojkoľajnosti slovenského akademického systému neplnia funkčné profesorské miesta takú úlohu, akú poznáme z nemecky hovoriaceho priestoru. Všetky profesorské miesta by mali byť obsadzované medzinárodnými výberovými konaniami, do ktorých by sa hlásili habilitovaní uchádzači – teda docenti. Mzdové ohodnotenie by muselo byť do tej miery atraktívne, aby dokázalo byť konkurencieschopné aspoň v rámci východo-strednej Európy. Súčasťou takého výberového konania na profesorské funkčné miesto musí byť verejná prezentácia, spojená s prednáškou a predstavením pracovných plánov každého adepta, ako aj písomné posudky k profilu adeptov umiestnených v hodnotení na prvých priečkach od externých oponentov, ktorí by neboli zamestnancami danej univerzity. Aktivita profesorov na funkčných miestach by mala byť následne s časovým odstupom pravidelne evaluovaná. Nevyhnutnosťou je aj zrušenie horného limitu v platových tarifách takto obsadzovaných miest – tak, aby si víťazný uchádzač mohol vyjednať od univerzity finančné ohodnotenie aj nad rámec základných platových taríf, ak ide o adepta, ktorého si univerzita chce na profesorskom mieste udržať. Tým by sa zároveň vytvorilo konkurenčné prostredie medzi univerzitami, ktoré v súčasnosti na Slovensku vzhľadom na jednotné – značne neflexibilné platové tarify neexistuje.

2) Cirkulácia vedeckých / pedagogických pracovníkov a obmedzenie akademického incestu:

Nevyhnutnosťou musí byť podmienka, že vedec/pedagóg nesmie získať profesúru na tej istej univerzite, na akej sa habilitoval, respektíve nesmie stráviť celú svoju kariéru na jednej univerzite. Toto opatrenie, ktoré je taktiež známe z nemeckého akademického systému, by zásadným spôsobom obmedzilo mimoriadne rozbujnené klientelistické vzťahy na slovenských univerzitách. Zároveň by zamestnancov donútilo k cirkulácii medzi pracoviskami a naopak – univerzitné pracoviská by sa museli nutne otvoriť novým kádrom, čo by prospelo i samotnej už takmer 30 rokov ohlasovanej internacionalizácii slovenských univerzít. V praxi by to znamenalo, že niekto, kto sa napríklad habilitoval v Bratislave na jednej univerzite, by už nesmel získať na tej istej univerzite aj profesorské miesto. Hoci už dnes má väčšina odborných asistentov časovo obmedzené pracovné zmluvy, spravidla ide o formalitu, keďže v priebehu kariéry opakovane prechádzajú konkurzmi na tej istej univerzite, mnohokrát bez akýchkoľvek protikandidátov. Samozrejme, aj v tomto prípade by bolo nevyhnutnosťou zatraktívnenie platových taríf na miestach odborných asistentov/postdoc-ov a docentov, a to nielen kvôli zvýšeniu konkurencieschopnosti voči súkromnej sfére, ale aj preto, aby si títo adepti dokázali v prípade zmeny pôsobiska zabezpečiť aspoň priemerný životný štandard na novom mieste (prenájom bytu atď.), čo pri nastavení súčasných platových taríf je nepredstaviteľné. Taktiež by sa museli stať štandardom aj transparentné výberové konania – ak by vôbec univerzity mali získavať odborne schopný personál. Cirkulácia vedcov by rýchlo ukázala, ktorí z nich sa dokážu uplatniť na viacerých pracoviskách, a zásadne by nabúrala neformálne sociálne privilégiá, či klientelistické siete domácich akademikov, celoživotne usadených na jednom pracovisku. Významnou pomôckou by mohol byť aj centrálny internetový portál s databázou aktuálnych výberových konaní, aký existuje napríklad v Českej republike.

3) Centralizácia a diferenciácia slovenských univerzít:

Súčasťou vyššie uvedených zmien by musela byť aj mimoriadne potrebná centralizácia, resp. zlučovanie univerzít, ako aj diferenciácia na veľké výskumné univerzity a vysoké školy, ktoré by na svojich pracoviskách zabezpečovali len vzdelávacie procesy. Je nemysliteľné, aby v jednom meste – napríklad v Trnave – sídlili dve „rovnocenné“ univerzity, z ktorých každá má len okolo 350 zamestnancov.[3] Podľa registra zamestnancov vysokých škôl majú na Slovensku len dve univerzity (so sídlom v Bratislave) viac než tisíc pracovníkov a personálne tak ďaleko prevyšujú rozdrobené univerzitné pracoviská mimo Bratislavy.[4] Pritom veľké západoeurópske výskumné univerzity disponujú spravidla niekoľkými tisíckami zamestnancov a desaťtisícmi študentov. Je už priam komickou absurdnosťou, že sa i vysoké školy, malé počtom pracovníkov i študujúcich, pýšia označením „univerzita“. Zaujímavé, že napriek viacerým politickým deklaráciám o diferenciácii siete vysokých škôl na Slovensku k nej napokon nikdy nedošlo, a to vďaka úspešnému politickému lobingu akademickej obce, či iných lokálnych politických aktérov. Naopak, veľké výskumné univerzity by sa mali stať výkladnými skriňami celého slovenského univerzitného systému. Samotná diferenciácia slovenských vysokých škôl však nesmie byť politickým rozhodnutím, ktoré vznikne na spôsob, kto si čo najviac „odtrhne z koláča“, ale musí byť odborným rozhodnutím komisie nezávislých zahraničných expertov, ktorí nemajú žiadne väzby na lokálne akademické prostredie.

Samozrejme, z pohľadu slovenských univerzít ide o radikálne reformné návrhy, ktoré by narazili na tvrdý odpor slovenskej akademickej obce, o čom si netreba robiť žiadne ilúzie. Naopak, zvonka sa zdá, že som nevymyslel nič nové, ide o opatrenia, ktoré v úspešných západoeurópskych akademických systémoch už dávno fungujú. I keď by sa dalo diskutovať aj o viacerých ďalších návrhoch, tu spomenuté opatrenia pokladám za absolútny základ akejkoľvek budúcej reformy slovenských univerzít. Bez ich uvedenia do praxe budú ostatné zásahy len kozmetickými úpravami súčasného stavu a aktuálne problémy budú naďalej pretrvávať. Otázka znie: Nájde vôbec niektorá zo slovenských vlád niekedy odvahu na realizáciu skutočnej reformy?

 

Poznámky a odkazy:

[1] https://cs.wikipedia.org/wiki/Akademick%C3%BD_inbreeding

[2] https://dennikn.sk/1694137/garant-nedotknutelny-a-privilegovany-rukojemnik/?cst=510e7216ad9f87e8bfb6a85966824a21e2318e21

[3] https://www.portalvs.sk/regzam/stats/?date=2020-06-30

[4] Tamtiež, ako v pozn. č. 3.

 

Teraz najčítanejšie

Miroslav Lacko

Základným pracovným nástrojom skutočného vedca je kritické myslenie.