Denník N

Kde sa dá „kúpiť“ dobrý pocit

Abraham Abino, 14 months old, is screened for malnutrition. He is 14 months old and severely malnourished. His mother: Akuc Deng. "I fled the conflict with Abraham and his four siblings from the Jur river area after fighting broke out in my village. We now live in the Protection of Civilian Area (PoC) since March 2019. Abraham's father is still in the village. Abraham had strong diarrhea, that's why we came here", his mother says. At first he was moderately malnourished but because of the strong diarrhea he quickly developed into severe acute malnutrition. He has received medication and now receives Ready to Use Therapeutic Food (RUTF) yet he still has to gain more weight to recover. Around 13,000 people have sought safety from the conflict at the Wau PoC. The nutrition centre (OTP) is run by UNICEF partner Johanniter, treating on average 100 severely malnourished children per month.
Abraham Abino, 14 months old, is screened for malnutrition. He is 14 months old and severely malnourished. His mother: Akuc Deng. „I fled the conflict with Abraham and his four siblings from the Jur river area after fighting broke out in my village. We now live in the Protection of Civilian Area (PoC) since March 2019. Abraham’s father is still in the village. Abraham had strong diarrhea, that’s why we came here“, his mother says. At first he was moderately malnourished but because of the strong diarrhea he quickly developed into severe acute malnutrition. He has received medication and now receives Ready to Use Therapeutic Food (RUTF) yet he still has to gain more weight to recover. Around 13,000 people have sought safety from the conflict at the Wau PoC. The nutrition centre (OTP) is run by UNICEF partner Johanniter, treating on average 100 severely malnourished children per month.

Máte pocit, že robíte prácu, ktorá je zbytočná? Hľadáte spôsob, ako by ste mohli urobiť niečo užitočné a aby vás tak vnímali iní? Chcete pomáhať? DARUJTE sebe aj iným DOBRÝ POCIT a pomôžete za troch na www.darujdobrypocit.sk.

Pamätám si na svoj úplne prvý pobyt v Keni. Išla som na akúsi „dovolenku“ zistiť, či by som zvládla  dobrovoľníctvo na rok. Počas nej som navštívila niekoľko škôl pre deti z ulice, či inštitúcií na pomoc deťom. Všetky deti vyzerali šťastne a hoci boli chudobné, nič mi nepripomínalo tie drastické obrázky z Afriky, ktoré som občas zahliadla v televízii. Až kým som neprišla do centra pre deti, ktoré sa narodili ako HIV pozitívne, lebo takú istú diagnózu mala ja ich matka. V centre boli 2 nové deti. Jedno z nich bolo úplne podvyživené. Samá kosť a koža. Nevedelo ani stáť na nohách. Bol to hrozný pocit. Slzy sa mi hrnuli do očí. Aké strašné to musí byť pre matku, vidieť takto trpieť svoje dieťa. Vedľa neho sedelo dieťatko, ktoré sa malo o čosi lepšie. V centre bolo už 2 týždne a dostávalo vysokonutričnú stravu. Z akútnej podvýživy sa pomaly dostávalo. Tých pár dní môže pre dieťa znamenať úplný zázrak a zachrániť im život.

V tom istom centre bol cintorín. Na jednej strane boli pochované deti, ktoré umreli v dôsledku HIV. Na druhej strane bolo pár hrobov dobrovoľníkov, ktorí tam tiež umreli. Na maláriu alebo na alergickú reakciu po užití antimalarík.

O 11 rokov neskôr pracujem ako riaditeľka UNICEF na Slovensku. Moja mailová schránka, interný disk sú plné fotografií a videí rovnako podvyživených detí. No dnes viem aj to, že na liečbu akútnej podvýživy niekedy naozaj stačí málo. Len 1 euro stačí na to, aby jedno dieťa dostalo dennú dávku arašidovej pasty, obohatenej o ďalšie potrebné živiny. Pre mňa cena jedného capuccina, pre podvyživené dieťa 3 vrecúška arašidovej pasty. Raňajky, obed aj večera, ktoré zvyšujú ich šancu na život.

Bábätko sa zotavuje z akútnej podvýživy v nemocnici v meste Sana’a (Jemen) podporovanej UNICEFom.

Sledovať videá z nemocnice v Jemene, kde plačú hladné, podvyživené deti je strašné. Popri tom neprejde týždeň, aby mi niekto nenapísal, že by chcel pomáhať. Študenti chcú pomáhať, lebo sa chcú cítiť užitoční. Ľudia, ktorí pracujú v korporátoch chcú pomáhať, lebo sa nechcú cítiť zbytoční. V ideálnom prípade by všetci chceli ísť najradšej pomáhať do Afriky. Tento rok sa kvôli korone síce menej cestuje, ľudia sedia zatvorení doma, ale o to viac záujemcov o dobrovoľníctvo sa mi ozýva.

Myslím, že veľmi veľa ľudí chce pomáhať. To, čo im chýba, je uznanie. Potrebujú mať pocit uznania za to, že urobili niečo užitočné. Inak aj dobrovoľnícka práca zlyháva. Ale aj to je dôvod prečo je na svete toľko podvyživených a hladných detí. Pomáhať chceme hlavne kvôli sebe. Aby pomoc bola viditeľná a aby o tom vedeli iní. Inak strácame motiváciu. Pomáhať finančne sa nám nezdá dostatočne dôveryhodnou formou pomoci. Veď predsa len, čo keby tie peniaze niekto zneužil?

Koronakríza nám v tomto nepomáha. Sme zatvorení doma, stretnutia sú obmedzené. A zdá sa, že pocit zbytočnosti narastá. Tak ako aj finančná kríza. Ako potom môžeme pomáhať iným?

Počas leta chodievalo ku nám do kancelárie pár mladých ľudí. Tiež mali chuť pomáhať. Hľadali sme spoločne riešenia, ako motivovať ľudí, aby pomáhali aj finančne. Pomedzi prácu sme sa rozprávali. Zistila som, že hoci boli už na strednej, či vysokej škole, ešte nikdy v živote nedostali pohľadnicu. Žijeme na sociálnych sieťach, sledujeme životy svojich kamarátov na facebookových a instagramových profiloch, pretože sú verejné. A začína nám chýbať osobný kontakt. Pohľadnice s osobným pozdravom sa stali zastaralou formou komunikácie.

Zmeňme to. Nie je nič jednoduchšie a krajšie, ako potešiť iných milou pohľadnicou. Dajte vedieť niekomu, že naňho myslíte, hoci ste sa mu už dávno neozvali. Hoci bude tá pohľadnica aj elektronická.

Pohľadnica pomoci od UNICEFu má jednoduchý nápis: Ďakujem, že si… a môžete k nemu pripísať osobné venovanie. Navyše takto pomôžete UNICEFu zabezpečovať nutričnú pastu pre čo najväčší počet podvyživených detí.

DARUJTE DOBRÝ POCIT sebe aj iným EŠTE DNES.

 

 

Teraz najčítanejšie

Mária Sliacka

Začínala som ako dobrovoľníčka v Keni, neskôr som pracovala na koordinácii projektov v Keni, Južnom Sudáne, na Haiti, v Afganistane a Gruzínsku. Viedla som misiu na turecko – sýrskych hraniciach pre ľudí vo vojnou zasiahnutých oblastiach Sýrie, koordinovala som humanitárnu pomoc na Ukrajine. Od decembra 2018 som riaditeľkou Slovenskej nadácie pre UNICEF. Keď som vyrastala, netušila som, že taká práca existuje. Bola som slovenskou reprezentantkou v plutvovom plávaní a rýchlostnom potápaní, vyštudovala som cestovný ruch na Ekonomickej fakulte UMB a pracovala ako hotelová manažérka. Každá skúsenosť je dobrá. Lebo nie je nič tak komplexné ako pomoc.