Divočina v nás
Nalakovala som si predlaktie.
Na chalupe pod strieškou som lakovala záhradnú lavičku a chechtala sa popod svoj feminínny jemný fúz, aké by to bolo smiešne, keby mi to čľaplo na topánku (mala by som lakovku!), a popritom som sa zrejme o niečo oprela.
Všimla som si to až na nádraží, cestou domov. Premkla ma hrôza, že moja pokožka nemôže pod náterom voľne dýchať, že odumrie a zlezie, a tak som si to rýchlo začala drhnúť. Šlo to mizerne a hlavne som si pritom zoškrabala aj materské znamienko, takže z laku sa stal sekundárny problém.
Krvácanie sa mi podarilo zastaviť niekde medzi Piešťanmi a Leopoldovom.
Napriek tomu sa lakovaniu a iným povrchovým úpravám chcem venovať aj naďalej.
Rozmýšľam, ako premostiť k predmetu článku, lenže ťažko, keď úvod nijako nesúvisel. Iba som sa chcela porozprávať. Ukázať svoju ľudskú tvár, ha ha…
Dnes sa ideme pozrieť na zub Bielemu tesákovi. Plán je nasledovný:
- Nezaujímavosť ako literárne kritérium
- Zločin a trest v prírode a v spoločnosti
- Psie záprahy v zrkadle mozaiky dejinných premien
Ty sám si nudný
Matúš Mikšík vo svojom hodnotení Londonových románov píše:
Z literárneho hľadiska je problematická celková (dnešná) nezaujímavosť – príbeh je strohý, zápletka priamočiara, opisy prostredia pôsobia nevýnimočne. Dobrodružstvo v zmysle toho, že by knihu čitateľ či čitateľka hltali stranu za stranou, tu na rozdiel napríklad od mayoviek alebo verneoviek neexistuje.
Otvorila som svoju čarovnú skrinku a vytiahla z poličky Josefa Hrabáka, Napínavá četba pod lupou. Oddiel venovaný dobrodružnej literatúre obsahuje kapitolu o tvorbe J. Verna a K. Maya, Londona som tam nenašla. A tak mi napadlo, či to náhodou nie je úplne iná literatúra.
Možno sa London pokúšal o niečo iné než pobaviť Mikšíka a jemu podobných.
Neviem, či výraz „priamočiara zápletka“ sám osebe nie je pochybný. Priamočiary určite môže byť dej, alebo nejaké jednanie, čosi, čo prebieha v čase. Zápletka môže byť napríklad jednoduchá. Ale ani to by automaticky neznamenalo ujmu na kvalite.
Biely tesák pozostáva z piatich častí. V prvej poumierajú skoro všetky postavy, ľudské aj zvieracie. Ubúdajú postupne, boj je tichý a nemilosrdný. Nedostatok napätia sa týmto stranám vyčítať nedá. Zároveň sa tu stretneme s niečím, čo nás bude sprevádzať po zvyšok knihy a čo je pre Londona možno dôležitejšie než opisy prostredia, zaujímavosť a dobrodružstvo – psychologická kresba. Henry, posledný preživší, sa vlečie ľadovou krajinou s vlkmi za pätami:
Ako vŕšil oheň na drevo, zmocnil sa ho obdiv k vlastnému telu, aký dovtedy nikdy nepocítil. Zadíval sa na pohyblivé svaly a zaujal ho dômyselný mechanizmus prstov. V žiare ohňa ich pomaly ohýbal a vystieral, jeden za druhým a potom všetky naraz, doširoka ich rozťahoval a rýchle zvieral, akoby niečo lapal. Skúmal tvar nechtov a pichal sa do brušiek, raz prudko, raz len mäkko, čakajúc, až pocíti nervový vnem. Privádzalo ho to do vytrženia a zalial ho príval lásky k tomu citlivému telu, ktoré tak krásne, hladko a poslušne pracuje. Vzápätí vrhol ustráchaný pohľad na vlčiu svorku, ktorá sa okolo neho s nádejou sťahovala, a ako blesk ho zasiahlo pomyslenie, že to jeho úžasné telo, tie živé svaly sú obyčajným mäsom, potravou dravej zveri, že ich lačné tesáky ho dotrhajú a rozkmášu, že vlci sa ním nasýtia, ako sa on neraz nasýtil losom či zajacom.
Ešte toto je pekné, o kúsok ďalej:
Nikdy nemal svoje telo radšej ako teraz, keď mu život visel na tenučkom vlásku.
Ponor do vnútorného života postáv je úplne bežný postup a tu, na dôvažok, slúži aj ako funkčná retardácia deja vo chvíli, keď všetci čakáme, či vlci Henryho napadnú, alebo sa mu nejakým zázrakom podarí z obkľúčenia dostať.
Mnohé dialógy sú veľmi prosté, ba až schematické, a väčšina postáv vlastne tiež. Neviem, či to môžeme vysvetliť konvenciou, autorským zámerom alebo čímkoľvek ďalším – ale prinajmenšom sa dala vziať do úvahy možnosť, že London nebol úplný dement a pri písaní nejaký zámer mal.
Z ďalšieho deja je zjavné, že autor nevháňa svoju hlavnú postavu do bitiek iba preto, aby sa niečo dialo a aby to bolo vzrúšo; zaujíma ho, ako tieto situácie formujú (a deformujú) jeho povahu, a tento jeho osobnostný vývoj priebežne reflektuje.
Takže to, čo Mikšíkovi pripadalo nudné, je zrejme myšlienková rovina diela. Vo chvíli, keď dej neuháňa dopredu, Mikšík očividne nevie, čo si počať. (Snáď len nezačne rozmýšľať…) Z úvahových pasáží, obzvlášť v kapitolách o Tesákovom narodení a prvých týždňoch, cítiť Londonovu náklonnosť k Nietzschemu a Darwinovi, ba možno až nadšenie, ale nezdalo sa mi, že by to vyslovene šušťalo papierom.
V každom prípade Londonov hrdina nehľadá poklady na jazerách, nejde tu o zdolávanie vonkajších prekážok, Biely tesák hľadá sám seba a seba samého prekonáva. To sa napríklad na str. 272 povie úplne explicitne. Iba úplný mikšík by to nepochopil.
Zločin a trest a sila nehy
Detstvo v divočine je kruté, zima a večný hlad, súrodenci pomrú, Biely tesák jediný prežije. Ešte ako šteňa sa dostane aj s matkou do indiánskej osady, kde sa oňho postarajú, ale zas prichádza o slobodu a navyše ho šikanujú miestne psy (vracia im to, kedy sa len dá).
Už tu si London buduje cestu k čomusi, do čoho sa naplno pustí na konci štvrtej časti:
V jeho povahe boli hlbiny, ktoré ostávali dosiaľ nepreskúmané. Milé slovo či láskavý dotyk zo strany Sivého bobra ich mohli odhaliť, lenže Sivý bobor nehladil a nevravel milé slová. Nebol tak uspôsobený.
Od matky ho odtrhnú a Sivý bobor ho krátko nato prechlastá. Biely tesák sa dostáva do rúk Krásavcovi. Tu bol hádam docent Mikšík s Londonovou charakterovou kresbou spokojný, Krásavec je taký jednoznačne zlý, že čitateľ určite netápe. Možno ide taká jednostrannosť trochu na úkor literárnych kvalít, ale to nás, literárnych vedcov, predsa nezaujíma, že.
Krásavec na zvierati zarába, dômyselnou krutosťou z neho vychováva šelmu a vyhráva s ním všetky psie zápasy. Keď sa Biely tesák dostane k pánovi Scottovi, svojmu poslednému majiteľovi, zdá sa, že už nezostáva než ho utratiť – je zúrivý, ba besný, útočí na všetko, čo sa pohne.
Ale Scott je trpezlivý. Chápe: rán bolo veľa, hojenie bude pomalé.
V dotyku sa skrýva nebezpečenstvo. Je to pasca, večná pasca a strach z nej bol ukrytý v hlbinách jeho ja, vrastený až do špiku kosti.
To sú nádherné scény. S obrovským presahom. Nejde predsa len o vlka. Možno sme si zvykli na predstavu, že svet okolo nás je v podstate nepriateľský, že treba byť neustále v strehu, že je lepšie nedôverovať nikomu, a predsa je to možné: prekonať svoj najväčší strach, odovzdať sa, ponoriť sa do hlbín, o ktorých sme ani nevedeli, že ich v sebe máme.
A to je veľké, preveľké dobrodružstvo!
London sa neponáhľa a neidealizuje, Biely tesák sa neroztopí za deň. Ešte vrčí, útočí a hryzie. Neverí Scottovi ani nos medzi očami. A vrčať napokon nikdy neprestane, ale tón sa zmení. Už svojho pána vyhľadáva sám, čaká naňho, skáče ako jašo.
Jasné, je to láska medzi psom a pánom, dalo by sa hovoriť o tom, aká je nevyrovnaná, hierarchická, ale neviem, ako to vysvetliť psovi, a pointa azda tkvie inde.
Keď sme pri láske a výchove (a pri pointách), za zmienku stojí epizóda zo záverečnej, piatej časti, kde sa do Scottovho sídla vláme zločinec. Tu sa pekne ukáže, aký je Biely tesák Scottovej rodine oddaný, ale o to (alebo iba o to) podľa mňa určite nešlo. Prekladateľ Kořínek si v kľúčovom odstavci vymýšľa nejaké nedobré časy, ktoré v origináli nie sú, a v závere trčí mätúca chyba z nepozornosti, ktorú nikto neopravil, ale aj takto vyznieva text celkom jednoznačne – zhrnutie lotrovho osudu je ozvenou osudu Bieleho tesáka. Zdá sa, že Jim Hall sa nepodarený už narodil, väčší podiel viny sa tu v každom prípade prisudzuje spoločnosti, tej „drsnej ruke“, ktorá z poddajného malého chlapca mohla niečo vyformovať, a namiesto toho ho pridlávila a zničila.
Jim Hall na svojej životnej ceste nenatrafil na nikoho, kto by v ňom prebudil to, čo prebudil Scott v Bielom tesákovi. A skončí tragicky.
A tu sa vráťme k Mikšíkovej výhrade, že „krutosť a surovosť sa v predmetných textoch neberie automaticky ako morálne previnenie“ a že London „vychádza z bázy, vyhýbajúcej sa princípu zločinu a trestu“. To predsa nie je chyba. Naopak. Možno práve tento diametrálne odlišný prístup k veci bude dôvodom, prečo Mikšíkove texty zmiznú na smetisku dejín a London prežije. Mikšík by tam vlastne rád cítil nejakú sekularizovanú obdobu kresťanskej dogmy – nejaké zavrhnutie, trest za hriech, varovná ruka, nonono! London však mieri inam:
Mohlo to byť všetko inak a aj on by bol býval iný. Keby nebolo Lip-Lipa, bol by prežil mladosť s ostatnými štencami, bol by sa stal väčším psom a mal by ich radšej. Keby bol Sivý bobor obdarený schopnosťou porozumenia a lásky, bol by ňou ako olovnicou zmeral hlbiny jeho povahy a vyniesol z nich na povrch všetky dobré vlastnosti. Tak to však nebolo. Biely tesák sa utváral do inej podoby – do podoby zachmúreného samotára, bezcitného dravca, nepriateľa vlastného rodu.
Mikšíkov prístup je kategorický a represívny – zlo treba identifikovať ako zlo, a kto pácha zlo, má byť potrestaný, alebo ho treba aspoň implicitne odsúdiť.
Londona zaujímajú príčiny – prečo sme zlí? A je to nezvratné? A ukáže nám na veľkom plátne príbeh Bieleho tesáka a v maličkom výreze príbeh Jima Halla.
Mikšík by ako bežný lekár potlačil symptóm a je vybavené. London uvažuje, kde sa choroba vôbec vzala, a či sa dá nejako zahojiť. Možno je za krutosťou bolesť. Nedala by sa rozpustiť pozornosťou? Je nejaká hranica, za ktorou je prípad stratený?
Neustále mi pritom behal po rozume aj ten Lančarič z nedávno spomínaného Ballekovho románu. Tam sa v jednej chvíli otvorene sumarizuje Lančaričovo detstvo. Ešte ako malý osirel, žil medzi cudzími, robil sluhu. Malé decko, čo vstane pred svitaním a v tme a zime ide do mäsiarskej dielne vymývať bravčové črevá ľadovou vodou. Nie je to ten istý príbeh?
Havina nám je ľúto, ale s takým Lančaričom, ktorého tiež poznačila clivota, násilie a smrť, zľutovanie nemáme.
To sú extrémne prípady – zasa si každý druhý čitateľ pomyslí, že sa ho to netýka. Ale čo ak nás traumatizujú omnoho nenápadnejšie zážitky než otvorené násilie? Čo ak podceňujeme, nakoľko taká citová deprivácia pokriví človeka?
Prekladateľ Vladimír Svoboda uzatvára doslov českého vydania Bieleho tesáka nádejeplnou poznámkou, že ďalšie generácie čitateľov nepochybne pochopia, že tento príbeh „zdaleka není jen psí“.
No, verme…
Hierarchia včera a dnes
Keď som tak čítala tie popisy, ako funguje vejárovitý psí záprah, neustále mi napadalo, že to vyzerá ako bežné korporátne prostredie – niekoľko zapriahnutých chudákov, čo sa ženú jeden za druhým, dýchajú si na krk, štekajú po sebe, prípadne spolupracujú, ak to naozaj nejde ináč, a pritom ochotne lížu nenávidenú ruku, čo nad nimi blahosklonne vládne. Zapredaní za kus džganca.
Ibaže ľudia do toho vlezú dobrovoľne, kým vlka treba skrotiť.
Pravda, v súčasnosti, v našom prostredí a podmienkach, je krvilačnosť sublimovaná, jedinci sa neruvú fyzicky, ale keď sa bavíme o hierarchii, tá tam prežíva nedotknutá. Čo na tom záleží, že namiesto psovoda stojí na čele CEO?
Preháňam?
Dielo nie je nadčasové svojou doslovnosťou. Doslovnosť má s umením vo všeobecnosti málo spoločné. Dešifrujeme symboly. Spoznávame sa vo vzorcoch, povahových aj vzťahových.
Hierarchické usporiadanie, súťaživosť v jeho rámci sme zo spoločnosti neodstránili, ale čo je dôležitejšie – ani ich neodstránime tým, že prestaneme čítať knihy, v ktorých sa vyskytujú.
Mikšíkovi akoby úplne chýbalo metaforické myslenie.
Mikšík je koniec koncov presne ten človek, ktorý sa dobrovoľne zapriahol a ťahá, vehementne ťahá sánky najmodernejších názorov, nevykazuje žiadne samostatné myslenie, mimo svorky by umrel. Teoreticky hlása emancipáciu, pritom ju sám ešte očividne neabsolvoval. Myslieť samostatne, to by znamenalo možnosť, že sa dopracuje k vlastnému názoru, a s vlastným názorom človek niekedy zostane sám.
A to nechceš.
Mikšík si v súčasných trendoch nachádza názorové bezpečie. Môžeme upozorniť, ako to už pred rokom urobil Barborík, že jeho morálne analýzy nevypovedajú o kvalite diela vôbec nič, ale Mikšík nerušene pokračuje ďalej. Ide predsa o dobro spoločnosti.
Dalo by sa v tejto súvislosti poznamenať, že ruka spoločnosti je stále drsná, kriví nás sofistikovanejšie, menej nápadným spôsobom než predtým, ale kriví nás mocne, a tak aj Mikšík si zrejme len vytvoril svoju stratégiu prežitia. Potom ten aspekt sebapoznávania pri čítaní Londonovho textu musel vytesniť, to je jasné.
Toto bola nevyžiadaná analýza Matúša Mikšíka.
To sa človeku občas stane, keď niečo napíše. Že ho zanalyzujú aj s textom. Vitaj doma.
Epilóg I
Možno všetci máme nejakú svoju „iniciačnú“ londonovku, tá moja je Tulák po hvězdách. Čítala som ju v rámci dobrovoľníckeho programu s jedným väzňom. A žilo to v nás mocne. Naše problémy boli pochopiteľne dosť odlišného rázu, ale spájala nás tulákova viera – že duch je vždy slobodný, že z tela sa dá zdrhnúť.
Možno hovorí Biely tesák okrem iného o tom, že stojí za to zostať?
Epilóg II
Epilóg III
