Získal som kamaráta a pocit, že môžem niekomu dôverovať

Stano, ako najradšej tráviš čas s Marekom? 

Stano: Ak sme spolu, tak väčšinou trávime čas venčením labradorky Leily a prechádzaním sa po petržalskej hrádzi. Ale nechodievame len venčiť psa, občas si zájdeme aj niekam sadnúť, porozprávať sa. Dokonca sme chodili k Marekovi aj variť.

Marek: Teraz sa už vidíme trochu pomenej. Stano odišiel z domova a začal pracovať, čo pre neho znamená kopec iných povinností, ktoré predtým nemal. S tým sa spája aj veľká sloboda a jeho rozhodnutie, ako tráviť voľný čas. Logicky ide k svojim vrstovníkom. No vždy, keď sa dá, stretneme sa.

Aký spoločný zážitok si najviac pamätáš?

Stano: Jednou z našich prvých aktivít bola tzv. prespávačka.

Marek: Tiež som si hneď na to spomenul. Bolo to zoznamovacie podujatie, keď sme spali v centre mesta v knižnici. Išlo o celodennú aktivitu, počas ktorej sme sa spoznali formou rôznych aktivít a hier. Trvalo to celý deň a nakoniec sme tam aj prespali a ráno sme pokračovali v ďalších aktivitách.
Stano: Bolo to dobré aj v tom, že na akcii bolo veľa detí aj z iných domovov, ktoré som poznal a tak sme mohli byť všetci spolu.

V čom to bolo pre teba iné? Odlišné od toho, čo si dovtedy zažíval? 

Stano: Spoznal som tam nových ľudí a tak to nebolo stále o tom istom. Mohol som spoznať aj ľudí, ktorí pracujú v nadácii PROVIDA a v programe BUDDY. Sú veľmi milí a príjemní, vždy sa vedia prispôsobiť nám deťom.

Čo vám dávajú vaše spoločné stretnutia? 

Marek: Stretávania sú prínosom pre obe skupiny. Dobrovoľníci majú väčšinou rovnaké motivácie, prečo to robia a sú to dobrí ľudia. A takisto tie decká sa navzájom chápu a je jednoduchšie sa medzi nimi rozprávať.

Stano: Áno, nemusíme sa pred sebou hanbiť hovoriť o našich pocitoch, zážitkoch. Napríklad keď som bol na strednej škole, o tom, že som z domova, vedeli asi len traja ľudia. Inak som o tom veľmi nehovoril. Aj triednej som radšej povedal, že ak mi budú volať z domova, tak nech to prekrúti alebo nepovie. Aby povedala, že mi volala teta alebo niekto iný, nie že volala vychovávateľka, či niekto z domova. Aj riaditeľ, aj zástupca riaditeľa boli v tomto dobrí a držali to v tajomstve.

Odkedy sa poznáte, čo ťa najviac prekvapilo? 

Stano: Keď som stratil telefón, Marek mi požičal svoj a nekričal na mňa, čo som to spravil. Všetko mi v pokoji vysvetlil.

A ty si to, Marek, ako bral? Keď hovorí Stano, že si na neho nikdy nezvýšil hlas. 

Marek: Jasné, že to človeka trápi. Ale nie kvôli stratenému telefónu, ale kvôli budúcnosti vnímania tých vecí.

Stano: Viem, že ak sa niečo podobné stane, musíme sa potom o všetkom porozprávať.

Marek: Vždy sme si povedali jednu aj druhú stranu a dohodli sme sa. V tomto prípade si Stano priznal vinu, že zanedbal svoje povinnosti.

Stano: No, to je tá moja dobrá vlastnosť, že si viem priznať vinu.

Marek: Áno, vieš pekne zhodnotiť aj to, čo si spravil zle a aj chápeš podstatu veci. A to je nesmierne dôležité. Netváriš sa, že sa nič nestalo.

Stano: Áno, ale ešte som také decko. Priznávam, som taký.

Marek: Také dospelé decko :)

Marek, a čo ti pomáha byť trpezlivý a chápavý v takýchto situáciách? 

Marek: Uvedomil som si jednu vec, čo som si pred tým, než som sa zapojil do programu BUDDY, neuvedomoval. Čo sa týka hmotných vecí, tie decká majú všetko čo potrebujú. Majú oblečenie, jedlo, učebnice. Majú veľa vecí, ktoré napríklad niektoré deti, ktoré majú rodičov, vôbec nemajú. Čiže oni nepotrebujú hmotné veci, ale potrebujú kamarátstvo a pochopenie. Potrebujú hlbší vzťah než len to, že sa niekoľko vychovávateľov stretáva na byte, kde je osem až desať detí. Tak sa hlboký vzťah vytvorí málokedy.

Pri budovaní vzťahu sú určite dôležité aj sympatie na oboch stranách. 

Marek: Určite áno. A môže sa zmeniť aj to, že vychovávateľ odíde z práce, zmení profesiu alebo detský domov, čokoľvek. Takisto, že do ich výchovy vstupuje kvantum ľudí, počnúc učiteľmi, vychovávateľmi alebo psychologičkou, riaditeľkou a tak ďalej. Potom ešte možno niekedy babka a dedko. Čiže ja tu nie som na to, aby som vychovával alebo poučoval, ale aby sme mali hlbší vzťah.

Stano: Mať niekoho, s kým sa môžem porozprávať o všelijakých veciach, o mojich problémoch.

Marek: Áno, vieme sa porozprávať aj o hlúpostiach, ale aj o vážnych veciach. Nikoho nenahrádzam, lebo  osobne to vnímam tak, že som tu pre Stana. Chcem, aby náš vzťah bol dlhodobý a dôverný.

Stano, čo ťa presvedčilo ísť do BUDDY programu? Lebo ste si mohli vybrať, či sa chcete zapojiť, alebo nie. 

Stano: Keď sa ma spýtali, či by som to chcel skúsiť, povedal som áno. Počul som od kamarátky Mirky z domova, že je to super a že ju to baví. Niektoré deti to nemusí baviť, lebo si s dobrovoľníkom napríklad nesadnú.

Marek: A to je teda dôležité.

Stano: Pamätám si, že sa ma pýtali, akú mám predstavu o dobrovoľníkovi. Tak som im ju povedal a tak to naozaj aj je. Moja predstava sa naplnila.

Marek: Netuším, ako nás v tom výbere spojili, ale sadlo to. Vyšlo to celkom dobre.

Stano, keby si sa  dnes rozprával s iným dieťaťom, ktoré to zvažuje, čo by si mu povedal? 

Stano: Povedal by som mu nech do toho ide. Že spozná nových ľudí. Jasné, že nebude vkuse len tam s tými ľuďmi, ale zažije rôzne akcie, na ktoré dnes nechodí. Že je to proste niečo iné. A že bude mať niekoho, s kým sa môže aj dôverne porozprávať.

V čom je vzťah s Marekom iný ako s ľuďmi z domova? 

Stano: V domove je režim a my sme spolu viac menej 24/7. S Marekom sme sa vídavali tak často, ako to bolo možné. Vždy sme si mali čo povedať.

A napríklad s tými, ktorí sa o vás v domove starajú, s nimi si si nemal čo povedať?

Stano: S niektorými som mal veľmi dobrý vzťah, s niektorými naopak. Lebo zas, ja som nebol bohvieaký svätuškár.

Marek: Často som mal aj rozhovory s jeho vychovávateľmi, čo sa v jeho živote deje. Vždy, keď niečo vyparatil a boli nahnevaní, tak mi to povedali a my sme to potom rozobrali spolu. Podebatovali sme a ja som mu povedal, že spravil chybu. Vždy som mal dva pohľady príbehu a dokázal som pochopiť, čo sa deje. Primárne som mu veril, nepochyboval som, že by mi klamal. Stano vie, že ja nikomu nič nepoviem, vždy je to medzi nami.

Stano: Presne tak, môžem mu povedať aj to, čo som spravil, alebo to, čo nikto v domove nevie.

Takže mu dôveruješ? 

Stano: Áno, určite.

A čo sa zmenilo v tvojom živote odkedy sa s Marekom poznáš? 

Stano: Zmenil som názory na niektoré veci, na dospievanie. Nie Marek, ale vychovávatelia mi veľakrát hovorili, že keď vyjdem z domova, tak zle dopadnem. Lebo sa stalo, že deti odišli a dali sa napríklad na drogy. Priznám sa, ja si vypijem a chcem zažiť nejakú zábavu. Ale padol som už aj na hubu, v tom mali vychovávatelia pravdu. Ale potom mi oni a aj Marek pomohli. Marek netvrdil, že zle dopadnem. Veril mi, že to bude dobré a aj je. Už rok a pol mám istú prácu a mám aj kde bývať.

Marek: Vedel som, že to bude ťažké a aj som mu to hovoril. Ale veril som mu.

Stano, čo u teba znamenalo padnúť na dno? 

Stano: Nepadol som na dno až tak, že by som bol na tom úplne zle. Ale uvedomil som si, že keď som dostal výplatu a celú som ju „rozbil“, nemal som zrazu vôbec nič. Tak som napísal niektorým ľuďom, aj Marekovi, či by ma nezaložili. Som rád, že mi ostala práca a ľudia nemusia o mne hovoriť, že som príživník.

Marek: Keď Stano prežíval túto situáciu, snažil som sa mu pomôcť. Ale nie formou peňazí, ale zobral som ho nakúpiť si jedlo. To bola moja forma pomoci.

Ocenil si pomoc, ktorá nezhŕňala peniaze?

Stano: No jasné. Mal som potom zásoby jedla a z Tesca som si doniesol plné tašky.

Marek: Dôležité bolo, aby nebol hladný. To bol môj primárny cieľ. To, kde si zoženie cigarety, to ma netrápilo.

Stano, ako sa ti podarilo zmeniť sa z rebelanta a nájsť si normálnu prácu? To nemohlo byť ľahké. 

Stano: K robote som neprišiel sám, ale dohodil mi ju jeden vychovávateľ, ktorého som vtedy veľmi nemusel. Čudujem sa, prečo mi vtedy pomohol. Raz sme si však sadli a porozprávali sme sa. On ma mal veľmi rád, neviem, čím to bolo a tak mi dal približne dva mesiace pred mojím odchodom z domova ponuku. Spýtal sa ma, či by som chcel na pošte triediť balíky. Povedal som mu, že to beriem, aj na nočné zmeny budem chodiť. Hneď som to zobral, lebo to bola šanca. Šiel som na pohovor a zobrali ma.

Čo ti pomáha si udržať prácu a nevzdať sa?

Stano: Dodržujem pravidlá, nechodím tam pod vplyvom alkoholu a chodím načas. Samozrejme, že niekedy meškám, ale to každý. Ale snažím sa a s nikým sa nehádam.

Má na tvoj vzťah k práci vplyv aj Marek? 

Stano: Hej. Aj Marek, aj veľa ľudí, ktorí mi hovorili, že treba chodiť do roboty. Mojou motiváciou je aj to, že si na seba zarobím. Vybodol som sa na školu, tak nemám veľa možností zamestnať sa v práci, ktorá by bola dobre platená. Takto, moja práca je dobre platená, nie je to najhoršie. Robím aj nočné zmeny, čo mi vyhovuje, lebo cez noc mi práca rýchlo ubehne. Ráno sa vyspím a potom fungujem ďalej. Môžem ísť napríklad von.

Odkedy sa poznáte, čo si sa dozvedel o sebe alebo o živote? 

Stano: Marek ma naučil byť sebakritický. Zaujímalo ma aj to, čo robí Marek v práci. Najmä, aký môže byť život fajn, ak človek robí a navyše ho to aj baví.

A čo máš rád na Marekovi, čo si na ňom ceníš? 

Stano: Cením si na ňom jeho povahu, že je pokojný človek, v živote som ho nevidel nahnevaného. Možno bol bez nálady, ale vyslovene nahnevaného nie. Je to prispôsobivý človek, viackrát sa prispôsobuje aj mne.

Marek: Však aj ty mne.

Stano: V kamarátstve sa musíme vedieť prispôsobovať.

A ty, Marek, čo si tak ceníš na Stanovi? 

Marek: Ja si na ňom cením to, že aj keď veľakrát niečo vyparatil a veľakrát sa ocitol v situácii, v ktorej nechcel byť, tak nikdy to definitívne nevzdal. Vždy sa postaví a otrepe sa, aj keď to nie je ľahké. Je to 19-ročný chalanisko, ktorý sa stará sám o seba v ubytovni, zarába.

Stano: Určite budem musieť na sebe zmeniť ešte veľa vecí.

Marek, čo si sa vďaka Stanovi a vášmu vzťahu naučil ty? 

Marek: Trpezlivosti. Naučil som sa aj to, ako decká v domovoch fungujú, čo im chýba a čo im nechýba. A možno som si vyvinul aj vlastný štýl komunikácie a nielen so Stanom, ale stretávam sa tam aj s inými deckami. Neberiem ich ako niečo špeciálne, alebo ako niekoho, koho by mal človek ľutovať. Myslím si, že to nám pomohlo aj so Stanom, veď je to normálny človek ako ja. Mal samozrejme iné podmienky, v ktorých vyrastal, ale nepotrebuje ľútosť. Lebo akonáhle človek preukáže ľútosť, tak deti z domova to vedia veľmi rýchlo zneužiť. Je to logické, také pudové.

Stano: A ničomu to nepomôže.

Marek: Presne, ničomu to nepomôže, ani mne, ani tomu dieťaťu.

Stano: Presne, kebyže Marek povie, že ma ľutuje, a ja sa budem cítiť ľutovaný, tak by som to nejak zneužil. Veď ja sa ani neľutujem. Stalo sa tak, ako sa stalo a nemôžem za to, že som takto dopadol.

A aká je najväčšia životná výzva, ktorú si s Marekom dal? 

Stano: Najväčšia výzva? Asi odchod z domova, to bola výzva. Ak dieťa odchádza, dostane príspevok 930 eur. Plus má ešte to, čo má nasporené. Pre deti z domova je toto veľká výzva. Lebo sa môžu dostať do dvoch situácií. Jedna je tá, keď začnú pracovať a druhá tá, keď peniaze rozflákajú a dopadnú zle. Aj ja som nejaké peniaze pomíňal. Ale chodím do roboty a mám pravidelný príjem. Poznám chalana, ktorý bol u nás a mal našetrených veľa peňazí. Celý život dostával sirotské. A on to úplne všetko preflákal, ani neviem, kde teraz je. Viem, že začal fetovať. Keby mal BUDDY kamoša, nemusel tak dopadnúť.

V čom je dnes podľa teba Stano iný, ako keď si ho spoznal? 

Marek: Má v sebe oveľa viac zodpovednosti, nie je taký nerozvážny ako býval. Ale to je logické, lebo veď rok a pol je mimo detského domova a v živote ho čakali úplne iné výzvy.

Čo je tvoja najväčšia výzva do budúcna, Stano? 

Stano: Spraviť si vodičák, to by som chcel. A výzva? Asi byť milionár :) Ale nie, to by som musel podať športku. Chcem si udržať robotu, aby som nedopadol zle. Chcem sa mať dobre.

Marek, tvoje prianie pre Stana? 

Marek: Aby sa mu splnili sny.

Marek je skutočný človek a skutočný BUDDY dobrovoľník. Stano je dnes už dospelý mladý muž, ktorý časť svojho detstva a dospievania naozaj strávil v inštitucionalizovanej starostlivosti. Iba jeho meno sme pre účel tohto článku zmenili. Snažíme sa tak uchovať jeho súkromie a identitu. Všetky emócie a radosti tejto BUDDY dvojice sú však autentické a naozajstné :)

Názory dobrovoľníka a dieťaťa vyjadrené v rozhovore sú kvôli autenticite uvedené v originálnom znení a nemusia byť vždy v súlade s postojom občianského združenia PRO VIDA.

Program BUDDY spája deti z detských domovov s dobrovoľníkmi, aby mali lepšiu šancu na dôstojný život.

Dajte jednému dieťaťu dlhodobo a pravideľne svoj čas a staňte sa aj Vy BUDDY dobrovoľníkom.  Ak nemáte čas, pošlite nám príspevok a my nájdeme tých, ktorí deťom z detských domovov dajú svoj čas.

Prečítajte si aj ostatné články na špecifické témy detí z detských a iných domovov.