Denník N

Kníh sa veru len tak nezbavíme

To sa tak stretnú medievalista a scenárista, obaja vášniví zberatelia vzácnych kníh a milovníci ľudských omylov, a začnú sa rozprávať o knihách. A keďže je to Umberto Eco a Jean-Claude Carrière, ich rozhovor zablúdi do priam fascinujúcich končín literatúry, umenia, filozofie, teológie, objavov, dejín, ale aj budúcnosti.

Rozhovor viedol francúzsky novinár a spisovateľ Jean-Philippe de Tonnac a v centre síce stojí kniha ako taká, o ktorej Umberto Eco tvrdí, že je tak dokonalým objavom ako koleso alebo lyžica, že sa na nej už nič nedá zlepšiť, ale zároveň slúži ako odrazový mostík pre množstvo ďalších tém. Je to celé vynikajúce a mimoriadne zaujímavé čítanie plné filozofie aj kuriozít, ktoré začína úvahami o tom, či má papierová kniha budúcnosť, a pokračuje literárnymi svetmi od stoikov, cez zabudnutých francúzskych barokových básnikov, až po dejiny zaznamenávania televizuálnych diel a fenomén amerických televangelistov.

V ich rozhovore sa mihne Pierre Bayard (ktorý napísal skvelú knihu o tom, ako rozprávať o knihách, ktoré ste nečítali), Fernando Báez*, aj Anatole France, ktorého surealisti neznášali. Uvažujú o tom, odkiaľ sa vzala túžba byť videný v televízii, ako je s internetom čoraz ťažšie niečo skryť, o otravnom efekte „knižnej novinky“, o histórii kupovania kníh a dražbách vzácnych diel, o samizdate aj ľudskej hlúposti, ale aj o tom, prečo je tak ťažké veriť mýtu izolovaného génia.

Pritom sa akoby len tak mimochodom dočítate, že Jean-Claude Carrière bol šokovaný, keď sa dozvedel, že v španielskej literatúre neexistoval do polovice dvadsiateho storočia žiaden erotický text, že Umberto Eco rád hrával počítačové hry, v ktorých bojoval s vesmírnymi monštrami, ale aj o filozofických úvahách o náboženstvách postavených na jednej knihe, o tom, ako interpretácie menia vnímanie textu, a popretkávané to je zaujímavými historkami z literárnych dejín.

Umberto Eco mal napríklad rád mystifikáciu, a v úvode k Menu ruže píše o jednej knihe Mila Temesvara, na ktorú naďabil v malom antikvariáte v Buenos Aires. Milo Temesvar ale v skutočnosti neexistuje, a to, ako vlastne vznikol, sa dočítate práve tu: raz sa na frankfurtskom knižnom veľtrhu sa pri jednom stole streli vtedajšie významné osobnosti nakladateľského sveta a začali sa rozprávať o novej mánii, ktorá zachvátila knižný svet, a síce o kupovaní práv na diela mladých autorov, ktorí sa ešte nepresadili.

Vymysleli si preto fiktívneho autora, Mila Temesvara, za ktorého neexistujúce dielo ponúklo jedno americké vydavateľstvo riadnu sumu. A tak sa začali prechádzať po veľtrhu (a Umberto Eco s nimi) a rozprávať o Milovi Temesvarovi, ktorý sa čo nevidieť preslávi. Uchytilo sa to tak, že Giangiacomo Feltrinelli ešte v ten večer kúpil práva na jeho neexistujúcu knihu. A od tej doby sprevádza Milo Temesvar Umberta Eca literárnym svetom. Eco o ňom napísal recenzie, vymyslel pre neho fiktívneho vydavateľa, a dokonca v paródii na Da Vinciho kód citoval niektoré z jeho prác v ruštine a gruzínčine.

Zaujímavá je aj zbierka parížskej národnej knižnice Bibliothèque nationale de France nazvaná l´Enfer, teda Peklo. Tá obsahovala najmä pornografické texty, ktoré neboli úplne v súlade s vtedajším vnímaním slušných mravov. Zbierku vytvorili po francúzskej revolúcii, pretože sa do knižnice dostalo množstvo kníh skonfiškovaných zo súkromných zbierok, kráľovskej knižnice, ale aj kláštorov, a jej účelom bolo, aby knihy neboli len tak verejne prístupné – na návštevu Pekla potreboval človek zvláštne povolenie. Ako Jean-Claude Carrière potmehúdsky poznamenáva, myslíme si, že do Pekla sa dá dostať len tak, ale nie, Peklo je zamknuté a nie je pre každého (načo sa ho Umberto Eco pýta: „A ty si Peklo navštívil?“).

A takto by som mohla pokračovať ďalej: dozviete sa, ktoré knihy by zachraňovali ako prvé, ak by ich knižnicu zachvátil požiar, čo sa stane s ich ohromujúcimi zbierkami diel po smrti, čo robia s prekladmi vlastných diel, ktoré im vydavatelia posielajú, aké zariadenie knižnice vytvára pocit útulnosti, alebo čo čítali ako deti.

Je to výborné čítanie od začiatku až do konca, jedna z tých kníh, ku ktorým sa dá vracať neustále a s radosťou. Vyšla pred desiatimi rokmi v češtine v Argu pod názvom Knih se jen tak nezbavíme a odkazujem slovenským vydavateľom, že by mohla vyjsť v slovenčine (a to isté platí aj pre *Fernanda Báeza, ktorého španielske práce o ničení kníh a umenia vyšli spolu v angličtine pod názvom A Universal History of the Destruction of Books: From Ancient Sumer to Modern-day Iraq, a v češtine – Obecné dějiny ničení knih – a je momentálne vypredaná).

– – –

Umberto Eco,  Jean-Claude Carrière: This is not the end of the book  (anglický preklad je z roku 2011, francúzsky originál z roku 2009)

Teraz najčítanejšie