Denník N

V Amerike kandidujú bežní straníci, na Slovensku žnú úspech doživotní predsedovia

Ilustračné foto. Zdroj – Pixabay
Ilustračné foto. Zdroj – Pixabay

Počet kandidátov na amerického prezidenta sa zvýšil na 22. Aj počet politických strán kandidujúcich do slovenského parlamentu bude vysoký. Žiaľ, na čele mnohých z nich ostávajú dlhé roky tie isté tváre.

Na prvý pohľad sa politická scéna v USA líši od tej na Slovensku najmä diametrálne odlišným počtom strán. V Spojených štátoch sú totiž tradične úspešné len dve politické strany – Demokratická a Republikánska.

Zjednodušene sa dá povedať, že Demokrati sú občianski liberáli, ktorí si želajú viac štátu na zmiernenie sociálnych rozdielov, zatiaľ čo Republikáni sú nacionálni konzervatívci, ktorí chcú znížiť zásahy vlády do ekonomiky na minimum. Momentálne úraduje v Bielom dome Demokrat Obama, pred ním to bol Republikán Bush.

Zdanie ale klame a v skutočnosti v každej z dvoch strán nájdeme rôzne frakcie – napríklad konzervatívne krídlo v Demokratickej strane či libertariánsku frakciu v Republikánskej strane.

Okrem frakcií sa do povedomia verejnosti dostávajú aj nové politické hnutia, naposledy napríklad Tea Party, ktoré je známe svojím populizmom či väzbami na prominentných Republikánov. No aj napriek existencii rôznych celoštátnych hnutí a mnohých regionálnych strán ostávajú Spojené štáty aj naďalej dvojstraníckym systémom.

Naproti tomu Slovensko je systémom viacerých strán, momentálne ich je u nás zaregistrovaných už 156. Aj tentoraz však zdanie klame, pretože 86 strán je v likvidácii a zo zvyšných 70-tich reálne funguje ešte menší počet. Z nich napokon uspeje a do parlamentu sa tradične dostane len 6 až 7 strán. Od prvých slobodných volieb v roku 1990 to nikdy nebolo inak, výnimkou ostáva iba rok 1992, keď sa do parlamentu dostalo dokonca len 5 strán.

Dôležitejšie než počet politických strán je však niečo iné – obmena tvárí na ich čele a ambicióznosť bežných straníkov kandidovať do najvyšších štátnych funkcií.

Pre porovnanie, momentálne chce byť v Spojených štátoch prezidentom hádam každý, podľa New York Times už kandidatúru oficiálne ohlásilo 5 Demokratov a 17 Republikánov. To však nie je konečný stav, pretože o kandidatúre rozmýšľajú aj ďalší straníci a do boja sa hlásia ešte desiatky nezávislých kandidátov či tých mimo prúdu dvoch hlavných politických strán.

Na Slovensku sme ale zvyknutí skôr na to, že na premiérsku stoličku (u nás najvyššiu) kandidujú stále tie isté tváre, zväčša dlhoroční predsedovia strán. Vnútrostranícka súťaž ostáva skrytá pred verejnosťou, prípadne vôbec neexistuje. Takto to na Slovensku funguje od začiatku 90. rokov a potvrdzuje to aj história našich troch najúspešnejších politických strán: ĽS-HZDS, SDKÚ-DS a SMER-SD.

Od vzniku HZDS v roku 1991 bol jeho jediným predsedom Vladimír Mečiar. Na svojej stoličke zotrval 22 rokov až do zániku funkcie v septembri 2013. O štyri mesiace neskôr bola strana rozpustená. „Ľudové“ hnutie teda neprežilo bez svojho zakladajúceho predsedu.

Aj predseda SDKÚ-DS Mikuláš Dzurinda zostal vo svojej funkcii dlho – od založenia strany v roku 2000 celkom 12 rokov, kým ho na stoličke nenahradil Pavol Frešo. No aj napriek zmene na predsedníckej stoličke na poslednú chvíľu sa asi SDKÚ-DS nevyhne osudu HZDS a odchod svojho zakladajúceho predsedu pravdepodobne neprežije.

Odlišný nie je ani príbeh SMERu, našej v poradí tretej najúspešnejšej strany v histórii, ktorej predseda nasledoval príbeh Mečiara a Dzurindu a tiež sa stal dvojnásobným premiérom. Robert Fico ostáva predsedom strany SMER-SD už od jej vzniku v roku 1999, teda dohromady takmer 16 rokov. A ani v najbližšom období sa to nechystá zmeniť. V januári 2015 totiž Fico vyhlásil, že by chcel viesť kandidátku SMERu aj v najbližších parlamentných voľbách a ak by uspel, ponuku stať sa tretíkrát premiérom by tak ľahko neodmietol.

Vedúceho postavenia na kandidátke sa však nechcú vzdávať ani predsedovia menších politických strán. Vhodnými príkladmi sú Ján Slota a Béla Bugár, aj keď ich príbehy sú odlišné. Ján Slota totiž svojou kontroverznou 14-ročnou aktivitou na predsedníckej stoličke (1994-1999 a 2003-2012) takmer pochoval SNS, ktorú teraz pred voľbami úspešne kriesi jej nový predseda Andrej Danko.

Na rozdiel od Slotu žne Béla Bugár so svojimi stranami v každých voľbách úspech. Ak však zlúčime Bugárove predsedanie v MKDH, SMK a Moste-Híd, tak straníckym lídrom je dohromady už 22 rokov, čím šliape na päty aj doživotnému predsedovi Mečiarovi. Pre ilustráciu, odkedy sa Bugár stal prvýkrát predsedom strany, vystriedali sa v Bielom dome postupne George Bush starší, Bill Clinton, George Bush mladší a Barack Obama. Pritom poslední traja menovaní boli dvojnásobnými prezidentmi.

Pre korektnosť ešte treba uviesť, že výnimkou v doživotnom predsedaní je strana KDH, ktorá mala od svojho vzniku troch predsedov. So stabilnou voličskou podporou 8% tak ostáva jedinou „tradičnou“ stranou na Slovensku, ktorá sa nedá označiť za stranu jedného muža.

Ako sa však zvykne hovoriť, výnimka potvrdzuje pravidlo.

Tradíciu strán jedného muža a absenciu vnútrostraníckej súťaže pritom môžu na Slovensku prerušiť jedine občania, a to dvojako – svojím rozhodnutím vo voľbách alebo vstupom do politiky. Otázne však ostáva to, či je vôbec na Slovensku verejný dopyt po zmene fungovania politiky.

To, či je Slovensko po 22 rokoch samostatnej existencie ešte stále krajinou, kde sa voliči rozhodujú vo voľbách skôr podľa mediálneho imidžu silného straníckeho lídra než podľa programu strany či jej tímu odborníkov, sa dozvieme už o sedem mesiacov.

Teraz najčítanejšie