Dve slová
Ktoré dokázali zabiť dieťaťu radosť zo vzdelávania
Stretli sme sa s bývalým kolegom. Ako to už medzi učiteľmi býva, prišla reč na deti, vnúčatá a ich školské osudy. Zo všetkých historiek mi najviac utkvela v pamäti táto:
Zjari sa vybral s deťmi na prechádzku. Dcéru-tretiačku zaujala mláka so žubrienkami vedľa cesty. Pretože práve preberali obojživelníky, odfotila si ich. Doma obrázky preniesla na počítač, prečítala si niečo o vývine žiab a sama od seba pripravila prezentáciu. Vytlačila ju, na druhý deň odovzdala učiteľke a netrpezlivo čakala na hodnotenie. Tá jej ju vrátila neoznámkovanú so slovami: „Na jednotku by mal byť text o dve slová dlhší.“
Asi som sa v tej chvíli zatváril zvláštne, lebo kolega ma začal upokojovať, že dcéra je v poriadku a absenciu dvoch slov (a jednotky) prežila bez vážnejšej ujmy na duševnom zdraví. Infarkt sa skôr pokúsil oňho, keď mu dcéra s plačom doma túto historku porozprávala. Nezostalo mu nič iné, než jej vysvetliť pre dieťa čo najzrozumiteľnejším spôsobom, že nie všetci učitelia sa dokážu vymaniť z formalizmu a oceniť žiakovu samostatnosť. S ľútosťou konštatoval, že „chýbajúce“ dve slová zabili dcérinu radosť z toho, že dokázala úplne sama vytvoriť niečo, čo priamo súviselo s vyučovanou látkou.
A dodal: „S hrôzou som si uvedomil, že o používaní vlastného názoru mi niečo podobné povedal otec ešte za bývalého režimu.“
