Denník N

Maja Jackobs Jakúbeková: Do tridsiatky nepublikujem, po tridsiatke kritika stráca svoju moc

zo súkromného archívu Maji Jackobs Jakúbekovej

Rozhovor s talentovanou autorkou súčasnej slovenskej poézie Majou Jackobs Jakúbekovou o strastiach a radostiach písania

Maja Jackobs Jakúbeková patrí k autorom, ktorí začínali v radoch literárneho projektu Greenie knižnica a trpezlivo sa snažia presadiť medzi etablovanými autormi. Jej cesta k debutu mala „zopár zbytočných okľúk“, ako sama vraví. Rozhodol som sa, že s ňou urobím interview, nakoľko by jej skúsenosti mohli pomôcť ďalším začínajúcim autorom.

Práve ti vychádza rozšírené vydanie zbierky básní. Prečo názov #Vykrivenie?

Lebo novotvary robia zo známych vecí veci nové. Cez prizmu inej optiky vieš vytvoriť z bežných javov „neokukané“. Ja sa na svet pozerám tak trochu „divergentnými očami“. Ako trojročná som chápala, že streda má bielu farbu a piatok je čierny. Ako desaťročná som tvrdila, že zamračené počasie je realistické a búrka má pesimistický mód. Takýmto výrokom rozumie jeden človek zo sto. Paula Fox a Elena Ferrante si na svojom špecifickom vnímaní bežných životných situácií postavili kariéru. To sú, samozrejme, len dva z mnohých príkladov, ktoré by som ešte mohla v tejto súvislosti uviesť.

V mojej zbierke nájdeš niekoľko novotvarov vychádzajúcich z môjho špecifického videnia. Tiež asi nebudú pre každého.

Čo ten hashtag v názve?

Hashtag je môj podpis. Nepoužívam ho len na označenie názvov, je to výrazový prvok. Kedysi sa názvy básní písali s veľkým začiatočným písmenom, až raz prišiel niekto, kto zrušil interpunkciu. Prečo by som ja nemohla zaviesť hashtag? Žijeme v dobe marketingu, všadeprítomnej reklamy, hashtagov. Až sa čudujem, že to nenapadlo nikomu predo mnou. Chcem písať súčasne, pre našu generáciu. Musím písať súčasne, iným obdobiam nerozumiem.

krst debutovej zbierky básní #Vykrivenie

S kým aktuálne spolupracuješ?

S projektom Greenie knižnica, s vydavateľstvom Signis a len nedávno som začala spolupracovať s portálom Panta Rhei Začítaj sa.

Máš so sebou knihu?

Áno (smiech), všade so sebou nosím knihu. Aj blok a pero.

Akú poslednú poznámku si si do bloku zaznačila?

Súcno vyklonené do Ničoty(?).

Čo to znamená?

To je môj problém s Heideggerom. Keď je súcno vyklonené do Ničoty, je ešte súcnom alebo ničím? A aký to má vplyv na proces stávania sa? Keď sa súcno stáva súcnom a bude súcnom aj naďalej, nie je to problém. No keď sa súcno stáva ničím, v podstate je súcnom alebo ničím? (…)

Nechajme radšej túto dilemu. Akú knihu máš so sebou?

Faktúru od Jonasa Karlssona.

Mirka Ábleová sa ťa v rozhovore pre Nedeľnú chvíľku poézie rádia FM pýtala na tvoju prvú báseň. Spomenieš si aj na prvú prózu?

Isteže, spomeniem. Len nedávno som vyhadzovala rukopis. Považujem ho za nepoužiteľný.

Moja prvá poviedka sa zrodila ešte pred prvou rýmovačkou. Volala sa Školníkovo tajomstvo. Napísala som ju ako trinásťročná. Bola v štýle béčkových amerických hororov, ktoré som vtedy sledovala. Mala smiešne jednoduchý dej: Decká na koncoročnom výlete spia v telocvični; skupinka odvážnejších sa odtrhne od zvyšku ročníka a vyvolá ducha Adolfa Hitlera; ten sa prevtelí do školníka a vyvraždí polovicu školy; v novinách sa píše o najväčšom masakri na našom území od začiatku deväťdesiatych rokov.

Poviedka bola kompozične nezvládnutá a chýbal jej zmysel pre charaktery. V tom čase som však bola hrdá na svoj originálny námet.

z galavečera medzinárodného festivalu Pars Poetry 2020

Ako vnímaš súčasnú slovenskú poéziu? Vyvíja sa či stagnuje?

Veľmi dobrá otázka. Dovolím si dlhšiu odpoveď, nakoľko na túto otázku sa dá odpovedať v niekoľkých rovinách. Prvá: rozbili sme viazaný verš, zakázali klišé, na metafory v genitíve uvalili embargo. Expresionizmus sme postavili na piedestál a oslavujeme alternatívu. Aké z toho plynú dôsledky?

Drvivá väčšina dnešných básnikov píše „pre efekt“. Naučili sa formálne písať, rozbiť zaužívaný vzorec, nabehli na „schematizmus voľného verša“, ako alternatíva káže.

Učili nás, že obdobie toho ktorého umenia možno hodnotiť najskôr päťdesiat rokov po skončení jeho éry, preto si ja súčasnú poéziu hodnotiť nedovolím. Chýba mi kultúrno-historický nadhľad. Len opisujem jeho formu. A tá je „voľná“ (smiech).

Druhá rovina, v rámci ktorej chcem odpovedať na tvoju otázku, je rovina možností publikovania dnešných poetov, keďže článok je adresovaný najmä začínajúcim autorom. Ale keďže vidím znenie ďalšej otázky, odpoviem ti, až keď mi ju položíš.

V „literárnom svete“ si sa neraz stretla s nekalým konaním či amaterizmom. Prečo sa to podľa teba deje a čo sa s tým dá robiť?

Rozpoviem ti moju skúsenosť: #Vykrivenie, jeho prvotná, skrátená verzia vyšla u teba – myslím, že všetko prebehlo tak, ako malo. So zbierkou som sa zúčastnila celonárodnej súťaže a získala 3. miesto. Na galavečeri vydavateľstva, ktoré súťaž usporiadalo, ma oslovil jeden z porotcov – mal záujem o vydanie mojej knihy v jednom nemenovanom vydavateľstve, ktoré všetci poznáme, ktoré na Slovensku má svoje meno a bohatú históriu. Pochopiteľne, ako na každú mladú neskúsenú autorku, aj na mňa ponuka urobila dojem. Po vzore amerických filmov som sa mylne domnievala, že kľúčový moment vedúci k happyendu nastane, keď hrdinke prijmú rukopis a podpíše zmluvu s vydavateľstvom.

No, zmluvu sme podpísali, respektíve ju podpísal niekto za mňa, podmienky nič moc, ale vravím si – je to prvá kniha, navyše zbierka básní, majland na nej netrhnem (za tým účelom ani nepíšem). A potom tá (u nás bežná) výhovorka: sme na Slovensku, tu sa poézia nepredáva.

Zmluva neobsahovala základné náležitosti ako dátum dodania rukopisu, dátum vydania knihy či predpokladaný náklad. To nečakáte ani od čerstvo založeného vydavateľstva vedeného nováčikom, nie od etablovaného vydavateľstva s menom. Zmluvu mi poslali mailom v sobotu tesne pred polnocou s požiadavkou, aby som ju podpísala a naskenovanú poslala ešte v ten deň. Na prečítanie a podpísanie zmluvy som teda mala len niekoľko minút. Mnou podpísanú zmluvu som vydavateľstvu poslala až o dva týždne neskôr, po dôkladnom preštudovaní a doplnení vlastných klauzúl, pričom, aby vydavateľstvo splnilo svoj deadline, malo už zmluvu zaevidovanú ako podpísanú (!!!). Neviem kým, mnou nie. V čase, keď mi nepodpísaná zmluva ležala na stole, mi volal redaktor a ubezpečoval ma, že podpísaná zmluva prišla a všetko je v poriadku. Toľko k „nevysvetliteľným“ javom istého renomovaného vydavateľstva.

Nakoľko som však stále mala záujem publikovať, nechala som kauzu so sfalšovaným podpisom tak. Ďalšie nekalé konanie zo strany vydavateľstva prišlo krátko na to. V zmluve sa nepísalo nič o spolufinancovaní z mojej strany, dokonca sa v nej nenachádzali žiadne špeciálne klauzuly, za akých podmienok mi má kniha vyjsť. Nikde v zmluve sa nepísalo, že mi knihu vydajú „len v prípade, že dostanú grant“. Grant nedostali, na financovanie mojej knihy teda neboli zdroje. Samozrejme, ja som bola krytá zmluvou, mohlo mi byť jedno, kde získajú financie, no bolo mi jasné, že keď nemajú ani na to, aby mi poslali honorár za štyri strany básní, ktoré mi odpublikovali v časopise, ktorý vydávajú a ktorý honoráre vypláca, na knihu môžem zabudnúť. A tak som na odporúčanie jednej poetky oslovila vydavateľstvo Signis. Dodnes som jej za tento kontakt vďačná.

Keď spravím len stručné porovnanie: renomované vydavateľstvo za obdobie troch mesiacov, čo sme mali zmluvu uzavretú, nebolo schopné ani doplniť do zmluvy počet kusov, dátum dodania a vydania (predpokladám, že onen nedostatok robí zmluvu de iure neplatnou), Signis tak urobil v prvom návrhu zmluvy. Jediný raz, kedy mi renomované vydavateľstvo vyšlo v ústrety, bolo v deň, keď som požiadala o odstúpenie od zmluvy. Nenavrhla som žiadne spolufinancovanie, tak ma, logicky, nepotrebovali u seba dlhšie držať. Myslím, že odstúpenie bolo behom týždňa vybavené a ja som sa mohla vrhnúť do vypracovania novej zmluvy so Signis-om.

Doktorka Čulenová, konateľka vydavateľstva Signis, so mnou trpezlivo prechádzala klauzulku po klauzulke, snažila sa mi vyhovieť vo všetkých bodoch. Zmluva bola spísaná hneď – obojstranne výhodná, dátumy záväzné, počet kusov určený, nacenenie tlače a grafiky poslané obratom. Dokonca marketingovú kampaň na moju knihu spustila ešte predtým, ako jej prišli peniaze na účet. Odpisovala bezodkladne, cez messenger, neraz aj neskoro večer a jej prístup bol po celú dobu trvania nášho obchodného vzťahu veľmi profesionálny a ľudský. Dá sa povedať, že okrem vydavateľky mi robila aj literárnu agentku. Rozhodne s ňou plánujem spolupracovať aj na druhej knihe a jej vydavateľstvo vrelo odporúčam všetkým začínajúcim autorom.

z krstu #Vykrivenia

Mrzí ma táto tvoja skúsenosť a som rád, že nakoniec všetko dobre dopadlo a že prostredníctvom tohto rozhovoru robíš užitočnú osvetu a vystríhaš ďalších autorov podobných chýb. Povedz nám, ktorý autor ťa oslovil a čím?

Ak sa bavíme o súčasnej slovenskej poézii, odporúčam Martina Melicherčíka. Keďže uprednostňuje kvalitu pred kvantitou, nemá na konte siahodlhý zoznam publikácií, za to však každá jedna jeho báseň stojí za to. Pre mňa zostáva autorom, ktorý „už počul o pointe“. Kiež by sa o nej dopočuli aj začínajúci autori! A tí etablovaní ani nehovorím…

No moja najväčšia platonická láska vždy bola, je a bude Miroslav Válek.

Okrem písania robíš aj propagáciu písania. Podporuješ nových autorov?

Neviem, či propagujem písanie, skôr robím osvetu čítaniu. Píšem recenzie, na môj vkus až moc popularizačné (možno v tom vidíš onú „osvetu“ či „propagáciu“), sem tam mi nejaká vyjde na nejakom portáli, väčšinu však publikujem na svojom blogu nonameron.wordpress.com. Reflektujem skôr na súčasnú svetovú prózu ako na slovenskú poéziu, ktorú zas až tak nesledujem. Próza je môj vysnený level tvorivého písania.

A čo sa týka podporovania nových autorov… nemám vydavateľstvo, takže im neviem pomôcť s publikovaním. Viem ich však nasmerovať k dobrému vydavateľovi. Navyše nerada hodnotím texty, ktoré mi začínajúci autori posielajú, lebo mám pocit, že si odo mňa sľubujú fundovanú kritiku a na niečo také sa necítim dostatočne… fundovaná (smiech). Vieš, neviem posúdiť, aká som autorka, ale ako čitateľka som pomerne náročná a ako taká si dovolím tvrdiť, že dodnes mi nikto neposlal naozaj dobrý text podľa môjho čitateľského gusta, ale nemôžem si dovoliť niečo také niekomu napísať, lebo sama som len začínajúca autorka. Pritom píšem väčšinu života, ale do tridsiatky som nechcela publikovať. Čakala som na správny čas. A ten nadišiel teraz.

Chytím sa tvojej predchádzajúcej odpovede. Prečo až teraz nastal správny čas na publikovanie?

Proces fyzického dospievania býva dokonaný v osemnástom roku veku, no mentálna dospelosť prichádza až okolo tridsiatky. Nechcela som sa ako tridsaťročná pri čítaní svojich raných vecí hanbiť a búchať si hlavu o stenu. Chcela som publikovať až v čase, keď budem mať zdravý nadhľad. Vieš, ako dvadsať, dvadsaťpäťročnú by ma nemilosrdná kritika vedela zničiť. Dnes mi je úplne ukradnuté, čo si kto o mojej tvorbe myslí. Zvlášť ak budú hodnotiť moje básne. Sú abstraktné a vyložiť si ich môže každý po svojom – iste v rámci istých mantinelov, povedzme z hľadiska významovosti a pod., ale to je tiež celkom ošemetné – do hlavy mi žiadny kritik nevidí. Z väčšiny kritikov sa stali hejteri, ktorých kritika je nekonštruktívna a zaujatá, pritom za posledných dvadsať rokov nenapísali jediný román či zbierku poviedok alebo básní. To o niečom vypovedá. A aby môj život závisel od toho, či bude na moju knihu pozitívna recenzia? (smiech)

Keď pôjdu kritici sami s kožou na trh a ich publikačnú činnosť nebudú tvoriť len samé kritiky, ale aj vlastná tvorba, môžeme sa opäť stretnúť a porozprávať.

Kam chodíš po inšpiráciu?

Najviac námetov mi napadlo v škole. Vzdelávacie inštitúcie sú inšpiratívne práve preto, že majú snahu udupať kreativitu študentov. Zo strany študenta je to obranná reakcia, možno podvedomá. Ale funguje.

krst #Vykrivenia – kniha krstená novinami

Pripravuješ nejaké nové projekty?

Fascinuje ma koncept teórie hier, sledujem jeho správanie, najmä v oblasti ekonomiky. To je jeden môj rozrobený projekt.

Druhý projekt sa zaoberá štruktúrou mocenských vzťahov. Chcela som sa mu venovať už počas doktorandského štúdia. Som tak trochu Foucaultov fanúšik, ale spracovanie tejto témy mi nebolo umožnené, nie za štandardných podmienok. No vrátila som sa k svojmu vysnenému projektu a teraz si užívam prepojenie literatúry s filozofiou mocenských vzťahov. Je to výzva zvlášť pri kratších útvaroch ako sú poviedky či novely.

Prepojenie literatúry s filozofiou považujem za najvyšší level. Spisovateľ by sa o nič menšie ako o dosiahnutie najvyššieho levelu nemal snažiť.

A aby som uzavrela odpoveď na túto otázku, zostavujem ďalšiu zbierku básní. Kým však nemám podpísanú zmluvu, poviem len toľko, že sa bude dotýkať nihilizmu – civilizačnej choroby 21. storočia a že tiež bude mať v názve hashtag. Snáď bude moja druhá zbierka menej „pálčivá“ ako tá prvá.

Ďakujem za rozhovor.

Teraz najčítanejšie

Stanislav Hoferek

Som človek, ktorý si rád vyberá a nerád škatuľkuje. Mám rád otvorenú spoločnosť, úprimnosť a zdravú zvedavosť. Vlastním Greenie knižnicu a podporujem vzdelanosť a práce amatérskych autorov.