Denník N

Losos a neexistencia slobodnej vôle

„Či pôjdeme do divadla alebo ostaneme doma…“

Zatvorí oči, čaká, zhlboka sa nadýchne a s vážnym výrazom spustí: „Lenže bohužiaľ, nič také ako slobodná vôľa neexistuje. Slobodná vôľa nie je vedeckým faktom.“

Zafuní.

(dramatická pauza)

(až príliš dramatická)

Zvraští čelo.

„Je to mýtus, „pokračuje a otvorí oči. „Prečo ste si kúpili svoj sveter?“

[…]

„..Pozorujte svoju nasledujúcu myšlienku. Odkiaľ sa vám zjavila v hlave? Rozhodli ste sa slobodne, že si ju pomyslíte? Zrejme… nie. Ak pozorne sledujete svoju myseľ, prídete na to, že máte minimálnu kontrolu nad tým, čo sa v nej odohráva, [..]“ (s.120-123)

Novela Zuzany Šmatlákovej Nič sa nestalo je prózou o vzťahoch súčasných tridsiatnikov, sondou do instantnej existencie generácie, ktorej modalitou sebavyjadrenia a komunikácie sú sociálne siete. No je ešte čosi viac. Dotýka sa akútnej témy – otázky existencie slobodnej vôle. Iste, dichotómia slobodná vôla vs. determinizmus nie je nič nové, veľa sa o tom popísalo a dnes skôr vzbudí úsmev, prípadne zdvihnuté obočie. „Dobre, no a čo? Veď je to len slovičkárenie, rozmar kaviarenských filozofov.“ V ére imerzných technológií, nie nevyhnutne.

Sme autentickými tvorcami vlastného príbehu, alebo len akýmisi agentmi – vykonávateľmi vlastnej, no neslobodnej vôle? Podľa deterministov, sa ľudia cítia byť slobodní, len preto, že nepoznajú príčiny svojho konania. Nič nie je causa sui, tvrdí Spinoza. Niekam sme sa narodili, s istými genetickými predispozíciami, vystavení názorom vlastného kmeňa, ..uvažujeme nad prečítanou knihou, pre ktorú sme sa slobodne(?) rozhodli? Podľa deterministov sme zajatci kultúrneho a morálneho kódu spoločnosti a vlastnej komunity. No a potom ešte vlastných biochemických reakcií.

S nástupom sociálnych médií sme tiež zajatcami virtuálnej sebaprezentácie. Stávajú sa z nás lovci a zberači lajkov, komentov, uznania.. profil je tak trochu komoditou / fetišom. Replikou.

Digitálne technológie sú čoraz imerzívnejšie, sťahujeme sa do online sveta, v ktorom zanechávame nezmazateľnú digistopu. Denne kŕmime algoritmy množstvom našich rozhodnutí, preferencií a tie sú cennou komoditou na dátovom trhu, čo nás (ako Harari píše) robí potencionálne hackable. Nebezpečenstvo technologického determinizmu tkvie v systematickom betónovaní sa vo vlastných preferenciách, zvykoch, stereotypoch a čo je horšie v možnej manipulácii nášho správania na hybridnom vojnovom poli.

Das Man. Tak Heidegger nazval moderného človeka – môžeme významovo prekladať ako neosobné označenie „Niekto“, Ostatní“ teda pojem odvodený od neosobného zámena man. Ide o neurčité označenie osoby alebo osôb bez ohľadu na rod. Das Man je spôsob neautentickej existencie. Človek niečo robí, lebo tak sa to robí. Teda moderný človek ako amorfná súčasť sociálnej reality, v rámci ktorej funguje efektívne a automaticky – kopíruje zaužívané modely správania.

Ok, ale ak sme len produktom okolností, copycats.. môžeme byť vôbec morálne zodpovední za „svoje“ činy? Máme nejakú autentickú subjektivitu?

Podľa advokátov slobodnej vôle sa pred mordorom determinizmu a depresiou z vlastnej bezvýznamnosti dá unikať (i keď nie uniknúť). Tá úniková cesta vedie niekde cez poznanie rámca vlastnej determinácie, v ľudskej kreativite (umení?) v neustálom znovuobjavovaní, nachádzaní si svojej pozície, problematizovaní, v robení vecí inak..  ťažká cesta

..

S autorkou Zuzanou Šmatlákovou nielen o slobodnej vôli podebatíme v KC Eleuzína /Banská Štiavnica/, piatok 9. októbra o 18:30!

Moderuje Matúš Mikšík

Vstup je voľný!

Teraz najčítanejšie