Denník N

Za ženy

Zachytil som nedávno aktivitu s týmto názvom: Za ženy. Stále sa dá k tomu podpísať i petícia, prispieť názorom pre tých našich zástupcov v NR SR, ktorí sa zas rozhodli, že budú zasahovať ľuďom do života. Priznám sa, že mám už svoj názor. Ak dovolíte podelím sa oň.

Celé mi to pripomína určité testovanie pripravenosti spoločnosti reagovať.
     Rezistencia a morálna  integrita, občianske povedomie.
     Otázka je, či je ochota niečo principiálne riešiť, alebo skôr ostať v nejakej úzkosti z neustálej neistoty, hrozby chudoby, izolácie a hanby z toho, že tlak inflácie a neustáleho zvyšujúceho sa tempa doby, rytmu, výkonu, očakávaní, nárastov cien a trochu i platov nevie jedinec – sám bez odvahy požiadať o pomoc odborníkov, či inšitúcie či štát – ustáť (v zmysle zachovania určitej osobnej integrity, dôstojnosti…).
     Na úvod poviem, že sám sa považujem za konzervatívneho človeka a tiež mám rád slobodu ako princíp, hodnotu.
     Ochotu hľadať pravdu. Zlepšovať sa, byť otvorený k podnetom…
     A teda táto téma zreje u mňa už dlhšie. Nerobím si patent na pravdu, to, na čo som prišiel, to, čo píšem…
     Jednoducho sú tu určité sily a sú tu určité záujmy a ideológie (IDEOLÓGIE) a nezdá sa, že by si robil niekto problém z toho, že určité tvrdenia a myšlienky by podložil argumentom, odborne a vecne.
     Teda, ak to dám do kontextu „teologického“ v rámci toho konzervativizmu, otázka je:
     Môže byť veriaci človek slobodný? Teda, či nám dal Boh na tomto svete i slobodnú vôľu, aby mohol v rámci predurčenia riadiť svoj život.
     Alebo je to tak, že máme tu niekoho, kto nám povie, čo je správne a keď neposlúchnem, príde trest?
     Otázka je, ak sme teda takí „správni“ a poslušní a robíme to, čo väčšina, čo sa patrí, keď sme ovládaní strachom, spoločenským tlakom, kto je ten, kto nám zaručí odpovede (ako zo stromu poznania dobrého a zlého) na to, čo je dobré a čo zlé? Kto povie slovo a dámu význam? Kto má tú moc?
     Koho sme ochotní počúvať?
     A teda, zoberme si jeden príklad u histórie.
    Keď prišla veľká hospodárska kríza, hyperinflácia, v rámci neporozumenia si medzi národmi a štátmi po skončení Veľkej vojny (teraz nazývaná ako Prvá svetová vojna), keď ľudia stratili istoty, nádej, horizont smerom do budúcnosti, vtedy prišiel „spasiteľ“ a ukázal, že je možná úľava.
    Našli sa na zložité a ťaživé problémy, i vnútorné konflikty, jednoduché riešenia. Kto pochyboval, ten zrazu našiel istotu, počul rytmus ťažkých topánok, vnímal nadšenie, skandovanie…a v dovovej psychóze, v sugescii, tiež pochodoval za krajším zajtrajškom.
    Mali ľudia zrazu prácu, rodinky, pestovali kvietky v predzáhradkách, týčili sa projekty, vzdušné zámky, vidina čistoty a krásy. Sila a hrdosť v národnom povedomí…
    Vytýčili sa námestia, kultúra pre všekých, vlajky, ohne viali.
    A diaľnice, ej, ako sa rezko budovali!
    Rezko ako piesne, keď sa národy dali na pochod.
     Keď videli pred sebou toho nepriatela, tú vidinu, ktorú treba vyriešiť ešte predtým, ako bude raj na zemi. Predtým, ako nás vodca pohladí svojou láskavou a drsnou dlaňou…
    A prečo nemať tak pekné deti, ako na tých obrázkoch? Prečo nenaplniť ten vnútorný obraz, ktorý sa vytvoril v mysli ovládanej masy?
     Nech sú deti zdravé a krásne! Kto má pozerať na niečo, čo sa nepodarilo a berie zdroje, na niečo, čo spomaľuje tú cestu do raja?
     Tak odborníci vymysleli eugeniku a pekné mladé dievčatá, ženy, ktoré prešli rukami a kritickým pohľadom odborníka v bielom plášti, umiestnili do pekných zámočkov, kde čakali na tú svoju úlohu, ktorú by pre svoj národ a jeho budúcnosť vykonali. Nech je rodina na ne hrdá! Nech plodia legitímne, pod požehnaním štátu a vodcu!
     Že to tak bolo a nie je to úplne uletené, tak spomeňme si na jeden (či viac filmov i z prostredia Čiech za protektorátu…). Napráklad: Kukačka v tmavom lese, či Adelheid…
    Teda otázka je, aby som sa vrátil k tomu, máme i my, konzervatívne zmýšľajúci, ktorí máme radi prirodzené veci – i v tejto „zbastardenej dobe“ – máme nárok na vlastné rozhodovanie, slobodu? Alebo máme čakať, kam nás zavedie závan pochodu za život, kde nám príde zhora pravda o tom, čo je dobré a čo zlé?
    Jednoducho predtým ako dám svoj ranný status z FB, poviem také zhrnutie, že ..chytil som si hlavu do dlaní, premýšľam, ako to napísať (i keď nie je jasné, kto to tu vôbec bude čítať…)…
    Teda v sociológii sa určujú dve základné sily v rámci sociálneho správania, jedna smeruje k  snahe podriadiť jedinca poriadku spoločnosti a druhá zase ukazuje na nejakú odstredivú silu, kde sa jedinec v rámci presvedčenia vie pozdvihnúť a tak, niekedy, vie zmeniť i smerovanie spoločnosti, jej poriadku…
    Konzervatívne sily, cirkev, storočia hovoria o tom, že jedinec má poslúchať poriadok tak, ako je daný. Je tak to má byť a autorite patrí úcta. Oni povedia, čo je dobré a čo zlé…
     A potom tu je sila, jedn z tých ideológii, ktoré tiež pôsobia i dnes, a tá hovorí o triednom boji, o práve na združovanie, odbory, štrajky, uvedomelosť…aj tejto sile ide o moc. Zvyčajne, ako vieme je tu taktika: „rozdeľuj a panuj“. Ovládni, keď určíš nepriateľa. I vnútorného nepriateľa. Je to teda pod pláštikom rovnosti a hľadania možného šťastia a spravodlivosti, zas skôr o deštrukcii. Povrchnosť, teror… Spôsobí sa zmätok. Povie sa, čo je rovnosť, definuje sa rodová rovnosť, definuje sa pojem žena, muž, tretie pohlavie…a ja neviem čo ešte…Žena je potom rovná mužovi, chodí i do práce, i doma sa stará o deti, vláči nákupy. Nemusí sa ani vydávať, je to len papier. A tak potom bez papiera ostane častokrát ako slobodná matka. Chodí rovná a slobodná do práce, vláči nákupy, stará sa o deti.. Je atraktívna svojou slobdou pre muža. Sú si rovní…A štát, tiež je ok, má to všetko v zákonoch. Na papieri to pekne funguje. Tretia moc v štáte, súdy, majú nezávislosť, platy, disciplinárne komisie…Aj ostatné kontrolné mechanizmy, sociálny štát, kurátor…všetko je tak ako má byť…právny štát. Na papieri. Inak, blbá nálada, nihilimus…televízia…Pravidelné voľby. Možnosť sledovať masové média, rásť ovplyvňovaný týmto prostredím, emócie, príbehy…očakávania, snaha o to, mať sa tak ako iní, životná úroveň, kávička v obchodnom centre, …auto v treťom podzemnom podlaží OC…
     Teda pomenujme tie sily: latentný fašizmus, snaha ovládať tie nečisté sily, nečisté ženy, určovať, čo a kedy – a s kým – majú robiť. Ako sa má žiť správne, navonok… Žena ako „nástroj“ na rodenie, ktorú musí jej „pán“ trochu strážiť….Taká (s prepáčením) „chodiaca maternica“.  Nech rodí od 20 – ky až pokým to pôjde…, prirodzene…. Majme obraz idylickej rodiny, kto videl tie kolorované časopisy, kde sú všetci štastní, sedia na deke  v tráve, vie, čo je pekné…raj…
    Potom tu je nejaká sila neokonzervativizmu, neomarxizmu, ľavica, pravica. potom liberalizmus, ktorý akoby stácal nejakú teoretické či historickú základňu. Akoby nešlo už o základné ľudské práva, rešpekt, občianstvo, akoby išlo o to dať si presladený nápoj, pustiť si v parku pieseň na internete, a v nejakom tom nihilizme si tú nudu spríjemniť….poto, keď sa niečo stane, predstúpiť pred komisiu, niekto v bielom plášti s odborným pohľadom si premerá čo treba a iný v čiernej sutane povie čo to o možnostiach pobytu v najhlbšom pekle…Tak si vyberme, skúsme si tie sily trochu pozrieť pod povrchom, ako pôsobia…a o čo tu ide…
    Teda je to o nejakej oscilácii medzi poriadkom, udržateľnosťou a potom medzi možnosťou niečo i v tomto poriadku zmeniť. Mať rešpekt ako jedinec, mať právo  si normálne žiť. Právo na súkromie, rodinné právo,… ochrana pred zasahovaním do rodiny… Kto však pomôže zmierniť hrozbu chudoby, kto pomôže dostať sa k skutočnému vzdelaniu a účasti na moci (nerátajme plagiátorske diplomové práce či opísané – plagiátorské – práce, v rámci plánov pre obnovu hospodárstva pre EU (podobnú opísaným a formálnym predvstupovým kapitolám v rámci procesu vstupo SR do EU ))…
xxx
    TU je ten text z FB, ktorý som dnes uverejnil, Inšpirovaný fotkou jednej politickej strany, ak omali transparenty pred NR SR a kampaň: Za ženy (možnosť dať podpis na petíciu – i cez internet)..:
   „Tesi ma, ze sa nasla sila, ktora argumentuje nielen odborne ale i presvedcivo.
    Myslim si, ze ucelovo zafarbene pojmy prehnanym citom, emociou maju pritiahnut masu ludi na svoju stranu a zial nevahaju dane sily ani klamat a osocovat.
   Cela ta „diskusia“ je destruktivna a vlastne nema podla mna za ciel najst vychodisko, zladit stanoviska na vec, ale jednoducho vyhrat…
    Ustavou sa ohanaju i odbornici (nazyvani protistranou propotratovi aktivisti), i feministky i krestanske tabory. Ved majme rozum…
    Otazka ludskych prav, ktora sa zda byt i tu klucova, je v hladaciku Amnesty international Slovensko.
    Teda snaha vyhrat za kazdu cenu, znicit supera toto akoby sme dnes sledovali – ako v tridsiatych rokoch 20. storocia. Vtedy to neskoncilo ani ochranou naroda, ani zivota, ale obrovskou tragediou z ktorej sa Europa liecila desatrocia. Po materialnej a hospodarskej stranke.
    A co sa tyka moralnej stranky, je otazne ci sa liecba zacala a ci sa niekde podarila. A nielen v diskusii o prave zien sa ukazuje moralne dno, destruktivne praktiky, pozrime si „dialog“ Matovica s Blahom o bielych kobylach a mydleni barana…(zachytil som to na Zomri).
    Pozrime si, co sa mysli slovom solidarita, ktorym uzavru politici (s vidinou zisku a s chamtivostou v ociach) temu ohladom migrantov.
   Je solidarne, ze cele rodiny, nechaju roky natlacene v stanovych taboroch na okraji zaujmu a pomoci?
    Ze riesenia stoja peniaze, to je pravda, ale ak sa to berie ako investicia, moze to usetrit a vlastne pomoct vsetkym, ked je niekde poriadok a moralka…. Ved na to su peniaze, su predsa nastroj na dosiahnutie niecoho. Nemaju byt v skrini ci na zmenke…
    Som sa rozpisal:-)“

Teraz najčítanejšie