Denník N

Nenazývajte ma vrahyňou detí len preto, lebo chcem rozhodovať o svojom tele sama

Podľa čoho si určujeme svoje morálne postoje? Je morálka odvedená od politického postoja alebo naopak?

Asi všetci sa zhodneme, že ísť na potrat je traumatizujúce a psychicky náročné riešenie. No kým jedna skupina tvrdí, že ide o vraždu nenarodených detí, tá druhá hovorí o obmedzovaní práv žien, prevencii a systémových zmenách. Rámcovať tému potratov medzi liberálov a katolíkov je však príliš krátkozraké. Dokázali by sa tieto skupiny zhodnúť?

Odchodila som si náboženskú výchovu celú základnú školu. V detskom oratku som spoznala autority, ktoré ma prirodzene odmala učili a viedli. Detská indoktrinácia je silný nástroj.  Ale sociálne prostredie, vzdelanie a osobná skúsenosť ma naučili, že si môžem niektoré veci spochybniť a názor zmeniť. Má však každý túto možnosť?

Pre mnohých ľudí je naša časť generácie považovaná za liberálov vo vyhranenej politickej pozícii, ktorá pretláča široké práva, rovnosť pohlaví či nezavádzanie náboženskej morálky do demokracie, vyvoláva mnoho otázok a z týchto otázok aj často nesprávne úsudky.

  • Len preto, že presadzujem možnosť voľby a prevencie, ma niektorí označujú za vrahyňu nenarodených detí.
  • Len preto, že chcem potratom predchádzať prevenciou a nie zákazmi (morálnou výchovou, sexuálnou výchovou, jednoducho VÝCHOVOU a zodpovedným rodičovstvom), tak chcem šíriť deťom v škôlke „liberálnu propagandu.“
  • Len preto, že keď hovorím, že obmedzením/zakázom prístupu k interupciám dieťa ani nenarodený plod neochránite (a už vôbec nie tehotnú matku), tak ma označia že som „za potraty nevinných dušičiek.“

Akýmkoľvek obmedzovaním vytvárate priestor nelegálnemu trhu a podporou čierneho trhu a nelegálnych praktík ohrozujete životy a zdravie žien i detí práve vy. Dvaja známi filozofi raz povedali, že „Človek má prirodzené práva, ktoré neurčuje žiadny štát a ani žiadna dohoda.“ (Hobbes) a tiež E. Kant, že „Štát má vytvoriť PODMIENKY, aby bol človek šťastný a spokojný a aby boli jeho práva rešpektované.“ 

Ja tomu nerozumiem. Mám rešpektovať názor, že potrat je vražda, ale prečo nerešpektujeme morálne právo nechať rozhodovať ženu slobodne, samostatne a zodpovedne? Je právo každej z nás usúdiť, ktorá cesta je najschodnejšia. Prečo z toho ženy vynechávame, akoby sa ich to vôbec netýkalo?

S. Mill hovoril, že určité skupiny v štáte „majú tendenciu vytvárať tlak na to, aby sa zvyšok populácie prispôsobil ich vkusu. Na to, čo sa patrí a čo nie.“ Kto určuje, čo sa patrí a čo zas nie? A čo ak si myslím, že to, čo sa nepatrí, sa naopak patrí a to, čo sa patrí, sa naopak nepatrí? Ak si liberál myslí, že sa to patrí a katolík, že nie, kto má pravdu? Nie je naša spoločnosť na hrane a príliš polarizovaná?

Katolíci a liberáli dokážu spolu fungovať, pretože sú si prirodzenou kritickou opozíciou. Až dovtedy, kým sa nestane z ich presadzovania názorov na spoločenské témy politický boj.

Emócie vs. konsenzus: Bude vlk sýty a aj ovca celá? 

Tak pekne po lopate. Buď nám ide o emočné vydieranie či politické body v diskusiách, alebo o skutočný konsenzus. Ani po toľkých rokoch (a že to je naozaj veľa rokov!) tieto dve skupiny ľudí nenašli spoločnú reč.

Cieľ je spoločný, riešenia dvoch táborov odlišné. Z každej vojny musí vyjsť víťaz a porazený a tentokrát si opäť porážku odnášajú ženy. Aj toto by si pánboh želal?

Neviem, svet sa radikálne mení a sme otrokmi vlastného videnia sveta. Z racionálne zmýšľajúcich liberálov sa stali slniečkari a bratislavská kaviareň, lebo sú pre neznalosť témy „povrchní“. Fanatickí katolíci by napchali náboženskú výchovu aj do života ateistov. Nedajbože v politike – ja len pripomínam, že svoj štvorročný mandát skladali tieto dámy aj páni sľubom na Ústavu SR, nie na Bibliu.

Sme výsledkom rozbitej spoločnosti a morálky

V parlamente sa predložil návrh zákona, ako „obmedziť prístup k interupciám a zlepšiť podmienky tehotným ženám“. Ale prečo mám pocit, že naša spoločnosť dospela do štádia a generácie, kedy má iba nastavené falošné zrkadlo? Problém je možno hlbší, ako sa zdá, priority, názory aj vnímanie reality sa zmenilo a všetky tieto podnety živí štát aj jeho „pomyselné“ autority.

Prečo súčasné rodiny nemajú deti? Uprednostňujú kariéru a deti si urobia „lebo to tak má byť, lebo je to tak správne“, a po čase zistia, že to nezvládajú. Počas 1. vlny pandémie koronavírusu som mala od mojich známych pocit, ako že rodičia odsunuli svoje deti na druhú koľaj a zistili, že deti nezvládajú nielenže oni, ale ani štát. Ako by ich tie deti obťažovali a zrazu ich nevedeli zaradiť do života, kde predsa tie deti patria. Má to takto byť?

Žijeme také životy, aby sme dali deťom to, čo potrebujú? Do akej miery si ľudia a, hlavne, mladá generácia rodinu váži? Akým príkladom idú zamestnávatelia rodičom, keď im nevedia prispôsobiť pracovné tempo? A akým príkladom ide rodičom štát, keď nemá ukážkovú a stabilnú rodinnú politiku?

Veď sama nastavená spoločnosť nám udáva úplne iné signály, aké od nej aktuálne potrebujeme. Tak prečo idú pri jednom zákone vykrikovať jedni o ochrane plodu a druhí o ochrane ženy, keď v skutočnosti problém tkvie omnoho hlbšie?

Teraz najčítanejšie