Denník N

Antidepresíva nie sú riešením na všetko. Musela som na sebe pracovať, hovorí mladá žena so psychickými problémami

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Duševné zdravie je stále veľké tabu, aj keď sme sa už trochu pohli. Veľa ľudí sa však stále bojí priznať, že má psychické problémy. Aj ja som sa bála blízkym zveriť, nie každý to pochopí. V závere ma psychické problémy naučili dôležitú vec: Prestala som byť na seba taká prísna. Odmietla som klásť si na seba vysoké nároky,“ hovorí vysokoškoláčka s panickými atakmi a úzkosťou.

Kedy sa prvýkrát prejavili tvoje duševné problémy?

Počas vysokoškolského štúdia boli na nás, študentov, kladené vysoké nároky. Intenzívne som to prežívala. Tento tlak sa stupňoval stále viac a viac až do takej intenzity, že mi spôsobil vážny úzkostný stav. Bolo to asi v decembri 2018. Musím však dodať, že mi v tomto období nebolo zle neustále. Ak som sa nemala dobre, úzkosti som riešila voľnopredajným prípravkom z lekárne.

Pred vysokoškolským štúdiom si nemala duševné ťažkosti?

O psychický problémoch som už niečo vedela, keďže sa vyskytujú v mojej rodine. Dovtedy som nepociťovala výrazný stres, začalo sa to až na výške. Na jednom predmete sme mali vyučujúcu, ktorá nám robila zo života doslova peklo. Pravidelne nás psychicky šikanovala, extrémne na nás tlačila. Bola veľmi nepríjemná. Hľadala si hocijakú zámienku, aby mohla niekoho zdeptať. Keď som to neschytala ja, tak to schytal niekto iný. Prednášky prebiehali stále takýmto štýlom. Pred každým stretnutím s ňou sme mali všetci stiahnuté žalúdky a obrovský stres. Neprajem nikomu takéto správanie zo strany vyučujúceho. Niekoľkokrát sa stalo, že dohnala študenta k slzám.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Tá problémová vyučujúca stále učí na škole? Nevyvodili sa z toho nejaké dôsledky?

Pokiaľ viem, tak tam stále pracuje a zrejme tam bude pracovať aj ďalej. Vyučujúca sa problémovo správa už roky. Napriek tomu je to vážená osoba a má vysoké postavenie. Škola si ju nechce pustiť. Samozrejme, že sme sa chceli ozvať, ale študenti z vyšších ročníkov nás vystríhali, aby sme to nerobili, pretože si môžeme zhoršiť situáciu. Ostatní vyučujúci boli našťastie „v pohode“. Niektorí mi dokonca prirástli k srdcu a sú mojím vzorom.

Situácia na škole sa teda nemenila, ako reagovala tvoja psychika?

Vyústilo to do takých psychických stavov, že som sa bála aj samej seba, bála som sa byť sama so sebou. Zaujímavé je, že si na toto obdobie až tak nepamätám. Mám pocit, ako by som v tom čase ležala v kóme. Postupne som si uvedomovala, že s tým musím niečo robiť. Mala som sa zle a vedela som, že tento stav nezmizne len tak, sám od seba. Postupne si to uvedomila aj moja rodina a priateľ. Vtedy som vyhľadala pomoc.

Kto ti vtedy pomohol?

Hneď v úvode sme narazili na dosť veľký problém, čo sa týka dostupnosti lekárov-psychiatrov. Ja som totiž potrebovala pomoc ihneď, psychiatrov je však málo a sú preťažení. Navštívila som aj obvodnú lekárku, ktorá mi síce hneď napísala výmenný lístok k psychiatrovi, ale nikto nemal v dohľadnej dobe voľný termín. (pozn. red.: Pri návšteve psychiatra pacient výmenný lístok nepotrebuje). Napokon som po veľkom úsilí našla jednu psychiatričku v Bratislave. Vďačím jej za veľa, veľmi mi pomohla v liečbe mojej úzkosti a panických atakov.

Keď si začala užívať antidepresíva, ako ti zaberali?

Antidepresíva som začala brať na začiatku akademického roka, čo bolo dosť náročné. Musela som sa sústrediť a antidepresíva ma uspávali. Problém s antidepresívami je tiež v tom, že nejaký čas trvá, kým zaberú. Psychiatrička mi všetko vysvetlila a nastavila liečbu. Kým mi zaberali antidepresíva, tak som fungovala na Lexaurine. Brala som presne strážené dávky (pozn.red.: Lexaurin patrí do skupiny návykových liekov s názvom benzodiazepíny. Jeho dávkovanie je individuálne a liek sa musí užívať podľa inštrukcií lekára). Po zlepšení stavu som v decembri Lexaurin vysadila, pretože som ho už nepotrebovala. Nepociťovala som žiadne ťažkosti. Teraz sa cítim výborne. Žijem úplne normálny život mladého človeka. Pracujem, šoférujem, mám partnerský vzťah a kamarátov. Dokonca som úspešne doštudovala bakalárske štúdium a v štúdiu pokračujem ďalej.

Nebála si sa brať lieky na psychiku? Mnohí ľudia voči nim majú predsudky.

Bála som sa brať antidepresíva, pretože som si myslela, že mi to ovplyvní život a že ma to bude obmedzovať. Pravdou je, že v živote som sa necítila lepšie. Ale aj tak dúfam, že ich nebudem musieť brať do konca života. Na druhej strane je nutné dodať, že v čase užívania antidepresív sa mi zhoršilo akné a pribrala som až 30 kíl, čo spolu môže a nemusí súvisieť. Ale otázka je, čo je v tomto prípade horšie – akné alebo úzkostné záchvaty, ktoré som zažívala. Svet sa mi z toho nerúti, pretože pre mňa je dôležité, aby mi správne fungovala hlava. Nechcem sa znova dostať do stavov, aké som zažívala.

Ako sa k tvojej diagnóze a liekom stavia tvoje blízke okolie?

Rodina pri mne stojí a ja si to vážim. Viem, že to nie je samozrejmosť. Podporuje ma aj priateľ. Videl ma v najťažších stavoch a ja si uvedomujem, že každý druhý chlap by utiekol kadeľahšie. Keď je dostupná podpora okolia, liečba sa zvláda oveľa ľahšie.

Čo ti pomáha okrem psychofarmák?

Pre mňa bolo v prvom rade dôležité pochopiť svoju psychickú poruchu. Čítala som rôzne knihy, články, pozerala som videá. Som veľmi racionálna, a preto som sa chcela o psychických problémoch dozvedieť viac. Okrem toho mi pomohla joga a rôzne dychové cvičenia. Keď mi počas záchvatu úzkosti srdce búšilo ostošesť, počúvala som relaxačnú hudbu a nahrávky zvukov prírody. Čo mi ďalej pomohlo bola prítomnosť zvierat. Niektorí tvrdia, že tieto stavy sa dajú odstrániť aj bez liekov, rôznymi terapiami. Netvrdím, že to nepomáha, určite áno. Dokonca ani branie antidepresív nie je jednoduchá cesta. Ale antidepresíva nie sú riešením na všetko. Musela som na sebe pracovať, aby som sa cítila lepšie.

Niektorí lekári iných medicínskych odvetví majú problém akceptovať psychiatrické diagnózy u pacientov. Dokonca sa ani netaja svojimi postojmi. Aká je tvoja skúsenosť?

V tomto som mala opäť šťastie. Musela som navštíviť gynekologičku, išlo o to, že úzkosť sa mi zhoršila počas menštruačného cyklu. Takže som sa jej so všetkým zdôverila a stretla som sa s pochopením. Odporučila mi formu antikoncepcie, ktorá mi nebude zaťažovať pečeň, keďže už antidepresíva sú pre ňu záťažou.

Stále sa však nájdu ľudia, nanešťastie aj medzi odborníkmi, ktorí hovoria, že všetko je len vo vašej hlave, že stačí pozitívne myslieť a problémy sa vyriešia sami od seba. Keď počujem takéto reči, otvára sa mi nožík vo vrecku. Žiadny človek, ktorý by tieto problémy zažil, by nepovedal nič podobné. Ako môže človek, ktorý má depresiu a úzkosť, z ničoho nič začať myslieť pozitívne? Veď to nie je len o myšlienkach. V takýchto stavoch sa samotné telo začne nepriaznivo správať a my to nedokážeme ovládať. Pozitívne myslieť sa dá v určitých obdobiach, ale nie vtedy, ak je človek vážne chorý.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Už rok sa cítiš veľmi dobre. Neprepadávajú ťa niekedy nepriaznivé duševné stavy?

Musím priznať, že pred štátnicami mi bolo trochu horšie, ale to je pochopiteľné. Celkovo nezažívam také ťažké ataky a úzkosti, ako keď som bola bez liekov. Chcela by som však na záver rozhovoru dodať, že určite nie som jediná s takýmito problémami a bola by som veľmi rada, keby sa mladí ľudia nehanbili otvoriť a povedať, že majú psychické problémy. Chcem, aby to riešili, predídeme tak zbytočným stratám na životoch.

Želám si tiež, aby sa na psychicky chorých ľudí nepozeralo ako na bláznov. Ak tento rozhovor pomôže čo i len jednému človeku, stojí to za to. Keď som narazila na vaše občianske združenie Psychiatria nie je na hlavu, tak som sa rozhodla, že vám musím napísať a povedať svoj príbeh. Viem, že v tejto komunite sa nestretnem s odsúdením. Preto verím, že si vďaka tomuto rozhovoru ľudia uvedomia jednu vec: Duševné problémy môže mať naozaj ktokoľvek, preto sa o tom nemusíte báť rozprávať.

Panický atak

Ide o záchvat nevoľnosti, silnej úzkosti až hrôzy, ktorý nie je vyvolaný konkrétnym objektom či situáciou ohrozujúcou život. Panické ataky začínajú prekvapivo náhle bez zjavnej príčiny a v priebehu niekoľkých minút dosahujú maximum intenzity. Človek má počas návalu paniky strach, že sa zblázni alebo umrie, dostavujú sa aj pocity neprítomnosti vo vlastnom tele. Panickými atakmi trpia približne 3% obyvateľstva a asi 16% všetkých ľudí zažije panický atak aspoň raz v živote. Keď sa panické ataky objavujú častejšie, napr. 4x za mesiac, hovoríme o panickej poruche.

Úzkostné poruchy

V rámci tejto skupiny duševných porúch rozoznávame fóbie, panický atak, panickú poruchu, generalizovanú úzkostnú poruchu, obsedantno-kompulzívnu poruchu, posttraumatickú stresovú poruchu a ďalšie zmiešané typy úzkostných porúch. Úzkosť je stav, kedy máte pocit, že vám hrozí nebezpečenstvo bez zjavnej príčiny. Vaše telo je v stave vysokej aktivácie, zažívate nepohodu, nervozitu, hrôzu, paniku, pocity ohrozenia či hnevu. Úzkostné poruchy sa vyznačujú kombináciou telesných a psychických prejavov, ktoré nie sú vyvolané žiadnym reálnym nebezpečenstvom.

Text: Petra Siažiková

Fotografie a jazyková korektúra: Klára Kusá – IG

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti O.Z. Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte.

Respondentka si želala zostať v anonymite. Názory respondentky rozhovoru sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.

Teraz najčítanejšie

Psychiatria nie je na hlavu - logo

Psychiatria nie je na hlavu

Cieľom iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu je búranie negatívnych mýtov ohľadom psychických ťažkostí. Zároveň snažíme dosiahnuť rovnocenné práva ľudí s psychickými problémami.