Život máme vo svojich rukách – je len na nás, či zaň prevezmeme zodpovednosť

Mladá žena bez okolkov rozpráva o svojej skúsenosti s poruchou osobnosti. Zároveň ako vyštudovaná psychologička poskytuje psychologické poradenstvo deťom. Je možné úspešne skĺbiť túto profesiu s psychickými ťažkosťami? Ako by mal postupovať človek, ktorý sa cíti psychicky zle? So svojimi skúsenosťami s duševnou poruchou a pohľadom na život sa podelila anonymná respondentka, ktorú môžeme volať Natália. 

Natália, povedz nám, ako sa začali tvoje psychické ťažkosti? Vedela si o nich už počas štúdia psychológie?

Moje psychické ťažkosti vyšli na povrch práve počas štúdia na vysokej škole. Vždy som bola typ človeka, čo si toho veľa naberie na plecia. Lenže vtedy sa toho udialo naraz akosi priveľa. Extrémne preťaženie sa prejavilo najprv fyzickými symptómami – bolela ma hlava, krk, ruky, skrátka celé telo. Kvôli tomu ma niekoľkokrát hospitalizovali.

Aké pre teba bolo ocitnúť sa na psychiatrickom oddelení v nemocnici?

Svoju prvú hospitalizáciu na psychiatrii som brala ako hroznú hanbu, lebo som tam predtým ako študentka chodila na prax. Bolo to zvláštne – tamojší lekári ma poznali ako funkčnú osobu a ja som bola zrazu úplne mimo, stále som plakala a kričala, bola som agresívna a konfliktná. Podotýkam, že ako dieťa a teenager som bola k ľuďom vždy milá a správala som sa slušne. Bolesti a extrémne zmeny nálad ma však sužovali tak veľmi, že som v priestoroch nemocnice nebola veľmi spôsobná.

Aké boli tvoje rodinné vzťahy vzhľadom na časté hospitalizácie?

Spočiatku som za moje psychické problémy obviňovala svoju rodinu. Prežívala som akútne štádium svojej psychickej poruchy, ktorú už dnes nazývam skôr osobnostnou odchýlkou. V tej dobe mi bolo na umretie, zo zúfalstva som volala rodičom, že nech si po mňa prídu a zachránia ma. Myslím si, že som narušila hranice rodinných vzťahov až za čiaru, avšak v tej dobe vo mne ešte extrémne rezonoval hnev. A ten nie je dobrý sluha ani pán.

Akoby to zrazu v tebe vybuchlo a objavil sa tvoj protipól. Prečo sa to tak dialo?

Strašne ma nahnevali moje lekárske správy. Pretože všetky tie diagnózy, ktoré som našla v popise mojej osoby predstavovali presne to, čo vo svete nenávidím – agresivitu, pasivitu, hranie sa na obeť, manipulatívnosť, bezmocnosť. Uvedomila som si, že vlastne po celý svoj život podvedome neznášam seba. Z toho zistenia som bola totálne sklamaná.

Za moju poslednú dlhodobú hospitalizáciu som však mojej rodine nesmierne vďačná, zachránila mi život a naštartovala moje zotavenie. To sa totiž nedeje v kancelárii u psychológa, ako som si najprv myslela, deje sa tam vonku. Spätne vnímam, že bývanie s rodičmi pre mňa nebolo vhodné, správala som sa ako postava z nejakého hororu.

Čo ti v procese zotavenia pomohlo najviac?

Zlomový bod mojej liečby nastal, keď som od odišla od rodičov. Vzhľadom na svoj vek som sa potrebovala osamostatniť. Teraz mám vlastný režim, vlastný rozpočet, vlastnú zodpovednosť a možnosť robiť vlastné rozhodnutia i chyby. Verte mi, že keď si sami navaríte a pyžamo si kúpite za vlastné, strava i spánok dostanú nový rozmer!

Prebrala si zodpovednosť za svoj život.

Vylihovanie doma, preplakané dni, obviňovanie a prenášanie zodpovednosti na druhých môj život bohužiaľ nikam neposunulo, ale bola to fáza, ktorou som si musela prejsť. Psychoterapeuti mi aj hovorili, že nie som chorá, len nad všetkým veľa rozmýšľam a rozoberám to do detailov. V konečnom dôsledku mali pravdu. Chvíľu trvá, kým získaš od svojich ťažkostí odstup.

Ale množstvo dospelých ľudí zostáva v opatere rodičov a myslia si, že je lepšie, keď sa o nich niekto vo všetkom postará. Sú to také veľké deti, ktoré sa nevedia postaviť k životu zodpovedne.

Myslím, že takto to majú pokojne aj ľudia bez skúsenosti s duševným ochorením. Je to o tom, ako sa k veciam postavíš. K uvedomeniu, väčšej samostatnosti, autoregulácii a zodpovednosti som musela dozrieť – je to proces, nešlo to zo dňa na deň. Hlavne som si postupom času uvedomila, že si musím pomôcť sama a žiadni odborníci alebo rodinní príslušníci za mňa môj život žiť nebudú.

Čo ti dala psychoterapia?

Sebaprijatie, funkčné vzťahy, pestovanie vďačnosti, zastávanie pre mňa dôležitých životných rolí. V priebehu mojej liečby som pochopila, že psychiatrické diagnózy popisujú človeka v určitom období života. Je to predispozícia k určitému správaniu, prežívaniu, vzťahovaniu sa k druhým. Podstatou je prijať svoj tieň – povedať si „Aj toto som ja!”, ale nenechať sa tým zahltiť.

Psychoterapia nás učí „opravovať” staré nefunkčné vzorce, pestovať sebalásku a byť autentický. Dovoliť si znovu byť sám sebou. Je dôležité si uvedomiť, že sa nedá byť vo všetkom dokonalý, treba prijať svoje negatíva a zamerať sa na pozitíva. My ľudia sme často všeobecne nastavení na negatívne myslenie a prechod do pozitívnych myšlienok je bolestivý.

Vďaka čomu si chytila druhý dych?

Najprv som musela všetko stratiť, aby som mohla znovu všetko získať. Toto je taká nadnesená verzia, ale taký ten reálny hmatateľný zlom na ceste k zotaveniu nastal vtedy, keď som znova začala chodiť do práce a zaradila som sa do spoločnosti.

Okrem zamestnania si určite musela zmeniť aj životosprávu …

Prvý rok po prepuknutí ochorenia som prespala celé dni. Nevládala som počúvať svoje myšlienky, byť sama so sebou a tak som utekala do spánku. Bola som citlivá na hluk, na svetlo. Po čase som sa naučila ako svoj preťažený nervový systém rekalibrovať. Kvalitná strava, dostatok aktívneho i pasívneho oddychu, spánok, šport, režim, socializácia. Znie to ako banalita, ale je to fakt!

Dnes máme všetci svoje problémy – skôr je divné, keď ich niekto nemá. Na psychiatrii môže skončiť každý bez výnimky. Ale ja dnes už ani nehovorím, že sa tam končí, ale skôr začína. Každý spôsob terapie, ktorá vám v psychiatrickej starostlivosti bude poskytnutý, má svoje opodstatnenie. Zdravotnícky personál vie, čo robí, ale niektoré veci pochopíte až s odstupom času, rovnako ako ja.

Každý má život vo svojich rukách a je len na ňom, či zaň prevezme zodpovednosť.

Môžeš nám bližšie popísať svoju profesiu?

Poskytujem psychologické poradenstvo pre deti, ktoré majú ťažkosti v učení a v správaní. Pri mojej práci mám s deťmi veľmi otvorenú komunikáciu, snažím sa byť priateľská a autentická a vždy konať pre ich dobro, na základe môjho vzdelania a praxe.

Čo konkrétne by mal podľa teba človek urobiť, keď sa cíti psychicky zle? Mohla by si sa s čitateľmi podeliť o konkrétne rady?

Pri extrémnom strese je dôležité vedieť vypnúť a relaxovať. Napríklad ja potrebujem veľa oddychovať, tak som si našla prácu, kde mám možnosť zobrať si veľa dní dovolenky. Dôležité je vybudovať si opornú sieť podľa vlastných potrieb – každému pomáha niečo iné.

Keď sa cítiš naozaj zle, mal by si ísť za odborníkom (psychoterapeutom alebo psychiatrom), ktorý ťa navedie na ďalší postup. Netreba sa báť ani prípadnej medikácie, či hospitalizácie, aj keď sa ti to zo začiatku nemusí páčiť. V mojej liečbe som urobila kopu kiksov. Často som z extrémneho strachu či mentálneho chaosu nedodržiavala usmernenia odborníkov, aj preto sa dnes snažím hovoriť o tom, že sa odborníkov netreba báť a treba im pozorne načúvať.

Zaujímal by ma tvoj pohľad na to, ako je možné byť psychicky stabilizovaný v tejto dobe? Veď v súčasnosti máme za sebou dva roky pandémie, teraz vojnu a zdražovanie.

Čo sa týka súčasných globálnych problémov, tak si hovorím, že všetci s tým máme problém. Neistota nás straší za každým rohom. Negatívne veci a celosvetové problémy, ktoré nemôžeme ovplyvniť, treba akceptovať a zariadiť sa tak, aby sme boli v bezpečí. Zároveň sa však nemôžeme nechať nimi „plniť” – treba mať svoje zdroje, na ktorých sa dá stavať, všetkým odporúčam pokračovať vo svojich rituáloch a bežnom fungovaní.

Tvoju prácu sme už rozoberali. Čo ostatné oblasti tvojho života, si aj s tými spokojná?

Mám vlastné bývanie, funkčný a dlhodobý partnerský vzťah, obnovila som aj kamarátske vzťahy, ktoré som predtým narušila. Chodím cvičiť, varím si … taká normálka. Cítim sa stabilizovaná. Hlavne viem, čo mám robiť, keď mi je úplne zle. Vedomie, že pomoc existuje, je na nezaplatenie.

Ako vidíš z pozície psychologičky napredovanie svojho odboru? V čom by sa u nás na Slovensku mohla psychiatria zlepšiť?

Myslím si, že máme na Slovensku čo zlepšovať – už len keď sa porovnáme s Českom. Zmeny sa však postupne dejú aj u nás. Do popredia sa dostávajú rôzne technické možnosti – napr. využitie virtuálnej reality. Postupne z nemocníc miznú rôzne reštriktívne záležitosti ako obmedzovanie pohybu, zväzovanie, klietky (aj keď v konečnom dôsledku sa tieto metódy využívajú pre pacientovu bezpečnosť).

Dnes už na témy duševného zdravia diskutujú mediálne známe osobnosti, často aj naša pani prezidentka. Som vďačná, že sa veci začali hýbať aj po legislatívnej stránke, vznikla Rada vlády SR pre duševné zdravie. Zavádzanie multidisciplinárneho prístupu je na dobrej ceste, avšak myslím si, že táto sféra stále ešte potrebuje obrovskú finančnú i legislatívnu podporu, aby veci fungovali po vzore severoeurópskych krajín.

Sama som absolvovala kurz peer konzultantstva, takže by som bola rada, keby sa takáto forma pomoci ľuďom so skúsenosťou s duševným ochorením rozbehla aj na Slovensku. Človek, ktorý „to” zažil, v súčasnosti je stabilizovaný a má sa fajn, dodáva ostatným nepopísateľnú nádej. Myslím si, že peer konzultant ako súčasť terapeutického tímu má obrovský potenciál v liečbe psychických porúch.

Text: Petra Siažiková

Jazyková korektúra: Ivana Kriek

Fotografie: Klára Kusá – IG

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!

Respondentka si želala zostať v anonymite. Názory respondentky sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.