Denník N

Nutkanie prichádzať so závermi a malé zdieľanie myšlienkových pochodov

Čo ma od mojej puberty najviac mrzí, že sa prehlbuje nutkanie prikloniť sa k nejakému jasnému stanovisku a naopak nezahanbovať sám seba rôznymi nevytvarovanými myšlienkovými pochodmi. Prispelo k tomu a možno to aj zmenila podoba sociálnych sietí, kde nie ja čas na popis cesty, ale iba toho čo je v cieli. Podvedome sa tomuto všetci prispôsobujeme, svet je teraz oveľa viac o pravdách ako o procese poznávania, je doslova pretlak toho kam sa môžeme so svojimi názormi, pocitmi, myšlienkami zaradiť, nie je však priestor skúmať, pochybovať, akoby ľudia, ktorí o veciach premýšľajú ako o otvorených, bez jasných záverov boli o level nižšie, pozadu za ostatnými. Ale čo ak opak je pravdou?

Filozofia neumrela, ale je ojedinelejšia a raritnejšia ako by mohla byť, radi totiž fungujeme v spoločnosti uzavretých právd z ktorých je nutné vybrať si niektorú. Ak všetko tu už bolo, svet, ale ani človek by sa nemal kam posunúť. Áno samozrejme, mnoho vecí je recykláciou iných vecí, ktoré tu už boli, ale nezabudnime na prídavok, niekedy aj malý takmer neviditeľný posun, inovátorstvo a priekopníctvo, vidieť niektoré veci a pristupovať k nim o chlp inak.

Častý degenerovaný pohľad na filozofiu je to, že dotyční ľudia hája určitú nimi vybranú filozofiu a takýmto ľuďom nejde ani tak o poznanie ako o utvrdenie seba a iných o správnosti svojho výberu, filozofie, ktorú si vybrali brániť a hájiť. Poznáme to všetci, politické presvedčenie, viera či neveria v niečo. To čo si ľudia dnes často budujú je silná pozícia v ich presvedčení, možnosti lepšieho poznania idú stranou, lebo oni sú presvedčení, že už poznajú. Samozrejme aj to svoje poznanie nejak rozvíjajú a kultivujú, ale veľmi vybranými a obmedzenými smermi, kde obrovská paleta rôznych iných vstupov neprichádza v úvahu a preto je takmer nemožné dopátrať sa k výstupom, ktoré by oveľa lepšie vedeli reflektovať ich vlastný život a hodnoty tak ako sú im blízke v nich samotných.

Prístup k nekonečnému množstvu informácii možno budí dojem, že za určitý čas sa dokážeme dostať k dostatočne vyspelému poznaniu, ktoré už nie je nutné nejak zásadnejšie updatovať. Je to bohužiaľ obrovský omyl, ktorí núti hromadu ľudí iba prešľapovať na mieste. Lebo nie je nič horšie ako zabarikádovať so vlastnom presvedčení, ktoré je v nejakých smeroch zlé, nevalidné, ubližuje kvalite nášho života a života ľudí, ktorí sa s nami dostávajú do kontaktu.

Proste také blbé nutkanie, to čím sa cítime veľkí nás iba oslabuje, ochromuje, niekedy doslova degeneruje. Autocenzúra v ktorej nepriznávame vlastnú nedokonalosť, prezentujeme sa iba tým čomu veríme, že je naším dokonalým presvedčením aj keby šlo o vec značne pochabú.

Nemal by človek chcieť a túžiť byť ako socha kde je jazdec na koni vo víťaznej póze. Lepšie je mať živého koňa alebo aspoň po vlastných nohách aj keby myšacími krokmi putovať niekam, niekam kde na nás striehne poznanie, ktoré môžeme kľudne aj zdieľať s inými, bez toho aby sme determinovane vedeli či tušili, čo to presne znamená. Zbaviť sa nutkania, ktoré nás núti viac súdiť než premýšlať.

Želal by som to sebe aj iným, lebo to je práve to, čo najviac život obohatí, vedieť žiť ako človek otvorený a nie uzavretý v rámci poznania.

Teraz najčítanejšie