Generálny prokurátor Kliment? – Kauza Cervanová – 20. časť

Pokračovanie.

Klamstvo „sudcu“ Klimenta č. 36

V rozhovore zverejnenom v denníku Postoj „sudca“ Kliment prichádza za pánom prof. Petrom Zajacom. Zmyslom zvláštnej a „vzácnej návštevy“ je vybavovanie si starých účtov, trochu na spôsoby Pálku, trochu Zervana. Opovážlivo vyvoláva konfrontáciu.

Kliment sa pokúša o niečo, čo by súdneho človeka nikdy nenapadlo. Objektom jeho „návštevy“ nie je zamrežované geto Justičného paláca, ale jeden zo zakladateľov Slovenskej štátnosti. Prostredníctvom Hanusovho plátku vytrubuje, že profesor Zajac verí, že odsúdení v Kauze Cervanová sú vinní.

Univerzitný profesor, spisovateľ a pedagóg mlčí a táraniny Klimenta ani nekomentuje. Na tému sa totiž vyjadril nespočetne veľa krát.

Na to Kliment prichádza v inej zbroji. Opäť dokazuje, že miera únosnosti je v jeho správaní neznámym pojmom. Svedkom „jeho pravdy“ sa má stať prirodzená autorita – verejne uznávaný a rešpektovaný sudca aj človek – pani JUDr. Elena Bertothyová PhD.

Možno zdravie, možno nervy, možno len dochádzajúce invencie. Tóth s Hanusom a jeho „novinkami“ myslenie verejnosti dočasne ohli, len nie do miery očakávaných výsledkov. Do svojich klamstiev sa pokúša namotať dobré meno kolegyne z NS SR. Nie jeho kolegyne, možno prísediacej v Súdnej rade či sudkyne z iného kolégia, pretože Kliment čo do kredibility nie je a nikdy nebude hoden ani len možných úvah akéhokoľvek adresného porovnávania. Takúto príležitosť už dávno prepásol a nenávratne stratil.  

Zlostným vyjadreniam však chýba vnútorná logika.

V roku 2011 predseda OKS profesor Zajac „sudcu“ Klimenta ako budúceho predsedu NBÚ odmietol a rozhodnutie strany jasne odôvodnil. Myslím, že sa jednalo o prvý prípad v histórii, keď sa kandidátom na významný post stal sudca, ktorý bol hanebne odmietnutý práve pre povahu kriminálneho sudcovstva. Taktiež nedáva logiku, prečo by mal duševne vyrovnaný človek meniť svoj názor práve pred osobou bez vnútornej kontroly a súdnosti, ktorá si dnes nepamätá čo a pred kým povedala včera. Oveľa väčší priestor pre rozmýšľanie vyvoláva Klimentova povaha a snaha meniť veci za podpory svedeckej váhy. Dokázať, že profesor Zajac si predpoludním myslí iné než popoludní sa Klimentovi nezadarilo:

„Sudca“ Kliment, ktorý svojho čitateľa v jednom jedinom článku 61x oklame a 47x obarí logikou nestráviteľnej intelektuálnej tuposti aj v tentoraz zašiel do krajnosti. Nezameral sa na „zlodejov“ audiozáznamov, ktoré mali byť ukradnuté zo spisu kde sa nikdy nenachádzali, ale na „morálnych spolupáchateľov“ vrážd. Záber pomstychtivosti a nekontrolovateľnej zlosti sústreďuje na spoločensky uznávaného politika a spisovateľa európskeho formátu, ktorý len donedávna prednášal na Humboldtovej univerzite v Berlíne. Ako barlička mu mala poslúžiť všeobecne uznávaná a rešpektovaná sudkyňa.

Ale pozor. Pokiaľ v roku 2011 Klimenta za riaditeľa NBÚ navrhla SAS-ka a OKS tento návrh odmietla, v roku 2020, teda po spísaní 3 nactiutŕhačných kníh plných lží, klamstiev a nebývalého chrapúnstva ho poslanci SAS už otvorene kritizujú a nedoporučujú ani za kandidáta do funkcie Generálneho prokurátora.

Z Hanusovho plátku sa dozvedáme, že pán prof. Zajac rozširuje rady „morálnych“ spolupáchateľov nemorálnych názorov morálnych súdov a ich „sudcov“.  Okrem hanby a ďalšieho škandálu neprináša  žiaden posun a určite to neboli len motanice metabolickej poruchy šéfredaktora, pretože 22.05.2020 sa Klimentove trápnosti akosi rutinne opakujú. Boli oklamaní čitatelia Denníka N:

Opäť poburujúce klamstvo.

Po bývalom Generálnom prokurátorovi ČSFR pánovi Dr. Tiborovi  Böhmovi, pánovi prof. Zajacovi a mojom obhajcovi sa adresátom doposiaľ nevídaného zhluku zlosti stáva novovymenovaný predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pán JUDr. Ján Šikuta – Klimentom ocajchovaný za sudcu „do počtu“.

Kliment sa opäť prejavuje a je potrebné upozorniť, že škandalózne a poburujúce vyjadrenia podáva „sudca“, ktorý posiela ľudí na doživotné tresty, ale odôvodniť svoje rozhodnutie nie je schopný. Je to Kliment, kto bezobsažnú  stalinistickú krágľovačku povyšuje na legitímny rozsudok demokratického súdnictva. Je neudržateľné, aby „prísediaci sudca“  (v Kauze Cervanová  duševne neprítomný člen senátu, ktorý dodnes nemá naštudovaný trestný spis), ktorého profesionálnu neschopnosť odôvodňuje kriminálny gauner sa na elitného sudcu naváža praktikami ľudskej neznášanlivosti.

Ján Šikuta v Štrasburgu „nadsluhoval“ niekoľko rokov, pretože Slovenská republika za neho nebola schopná zabezpečiť nástupcu vyhovujúceho štandardným požiadavkám ECHR. Škoda, že podobných kusov „do počtu“ nie je v justícii aspoň 5, aby sme sa v tom Štrasburgu, Luxemburgu či Haagu nemuseli už nikdy viac hanbiť.

Na druhý deň po zvolení pána doktora Šikutu za Predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zverejnil Denník N veľmi zaujímavý rozhovor. Pravidelní čitatelia museli zostať ohromení, pretože „sudca“ Kliment si Denník N zmýlil s mačkažákom šéfredaktora Hanusa. Opľuť svojho kolegu, podhodiť vrece alebo vecheť postačuje možno v kriminále, ale je takéto správanie prijateľné v elitnej spoločnosti?

Zamyslenie vyvolávajú aj dodatky komunikácie Kočnera a Tótha, podľa ktorých by Kliment strčil do lochu aj vlastné dcéry. Nie sú zatemnením mysle, ani prejavom submisívnej defektológie. Hodnotiaci výrok „honorovaného“ literáta je extrahovaný z hovorov spoločností, charakteristických pre konkrétne a špecifické spektrum psychopatov. Myslím, že v línii neopakovateľných hlúpostí a bezduchého tápania Kliment opäť nevybočil, ale nazrel do ďalšieho zrkadla. Tentoraz mu ho nastavil jeho literárny komplic. 

Klamstvo „sudcu“ Klimenta č. 37

V rozhovore zverejnenom v plátku Postoj „sudca“ Kliment tvrdí, že moje miesto vo väzobných podmienkach bolo v období vyšetrovania medzi vrahmi a recidivistami legitímne.

Nie je to pravda.

„Sudca“ Najvyššieho súdu SR JUDr. Juraj Kliment v jedinom článku po tridsiaty siedmy raz vedome a účelovo klame a zavádza. Činnosť väzenských agentúr pracujúcich vo Väznici Justičného paláca dôverne pozná, veď kriminálnici sú materiálnym jadrom jeho ničnerobenia, práve nimi odôvodňuje vinu postavených pred jeho „súdy“.

„Sudca“ Kliment veľmi dobre vie, že väzobné priestory netrestaných, trestaných a recidivistov boli oddelené a dozorujúcim prokurátorom väznice prísne kontrolované v súlade s vtedy platným Zákonom o výkone väzby.

Recidivisti boli umiestnení na prvom poschodí Väznice MS, ešte netrestaní na druhom a ženy na treťom. Na všetkých obvinených v Kauze Cervanová, vrátane vzpierajúcej sa a opakovane väznenej svedkyne boli nasadení tí najodpornejší zločinci, akých slovenská zem kedy niesla. Prístup k väzňom s označením ZP bol špecifický, diverzifikovaný a platili tu mimoriadne opatrenia záväzné od náčelníka väznice až po strážneho psa. Kontakt s nimi bol pod prísnou a zvláštnou kontrolou. Akýkoľvek iný kontakt s vonkajším svetom bol absolútne nemysliteľný. Cely prostredníctvom por. Michala Zervana a vnútornej ochrany väznice ovládali eštebáci, „Zvláštní skupina“, vyšetrovatelia a paralelná zločinecká banda pplk. Stanka riadená priamo z Ministerstva vnútra SR. Vychovávatelia a radoví príslušníci Zboru nápravnej výchovy nastavený a prísne uzatvorený systém poctivo strážili, nech by sa v celách pod ich kontrolou organizovane aj vraždilo.

Vo všeobecnosti neboli obvinení väzobne väznení podľa povahy trestných činov, ale podľa zákona – prvotrestanci museli byť  od recidivistov prísne oddelení.

To však neplatilo v prípade vyšetrovania vraždy Cervanovej. Juro Lachmann bol umiestnený medzi recidivistov, mňa ubytovali na druhom poschodí. Nič som tým však nezískal, pretože do zdieľanej cely umiestnili recidivistov aj napriek tomu, že tam nemali čo hľadať.

Dozorujúcim prokurátorom vo Väznici MS bola prokurátorka JUDr. Margita Števove. Bola v konflikte záujmov, pretože slúžila v záujmoch „Zvláštní skupiny“. Mlel som z posledných síl, keď som sa opovážil sťažovať a oznámil, že používaním fyzického násilia odo mňa vynucujú doznanie.

Udala ma.

Nie inšpekcii Ministra vnútra SSR, ani Generálnemu prokurátorovi, ale dozorujúcemu prokurátorovi Kauzy Cervanová – JUDr. Milanovi Valašíkovi. Následne bolo proti mne vznesené ďalšie obvinenie pre trestný čin krivého obvinenia.

Vyšetrovateľ Okresnej prokuratúry Bratislava – vidiek voči mne vzniesol obvinenie z trestného činu krivého obvinenia vyšetrovateľov Krajskej správy ZNB dozorovaných Krajskou prokuratúrou. 

Okresným prokurátorom Bratislava – vidiek bol JUDr. Milan Valašík. Milan Valašík teda kontroloval moje trestné stíhanie, kde som si sťažoval na používanie fyzického násilia páchaného krajskými vyšetrovateľmi, ktorých dozoroval a riadil ten istý človek, teda prokurátor Krajskej prokuratúry Milan Valašík. Zhovädilosť kontroly zneužívania trestného stíhania nepripomínala dobytok – ten totiž zďaleka nebol tak hovädský, ako stav spoločnosti v ktorej sme žili.  

Súdružka Števove nevystupovala ako dozorujúci prokurátor Väznice v záujme jej sťažovateľa. Prevtelila sa do role Valašíkovho svedka. Moju sťažnosť účelovo skomolila a odovzdala tak, aby sa hodila potrebám „Zvláštní skupiny“.

Kto bol v skutočnosti JUDr. Margita Števove? Valašíkova kamoška, ktorú so sebou potiahol až na Generálnu prokuratúru SSR. Po páde Berlínskeho múra opäť spoločníčka – vo firme Slovkult s.r.o.

„Sudca“ Kliment v katolíckom plátku nehanebne vyhlásil, že recidivisti protiprávne nasadení v Kauze Cervanová boli normálni recidivisti.

Opäť lož!

V Leopoldovskom kriminále sa v tom období nachádzalo okolo 200-300 vrahov. Neboli to vrahovia úkladní, ale situační.

Príklad? Chlap prichádza nečakane domov, manželku nachádza v objatí milenca. Ožranci v krčme, bitka s následkom smrti klasifikovaná ako vražda. Žiarlivosťou zatemnené mysle, lúpežné prepadnutia a sexuálne motivácie neboli klasifikované ako úkladné vraždy, pretože takmer v 90% úradoval alkohol.

Čítal som niektoré rozsudky, náhodne vypočul príbehy. Veci pojednávané vtedajšími súdmi si nedovoľujem hodnotiť. Jednalo sa o odsúdených, kde sa o spravodlivosti nepochybovalo. Pre týchto páchateľov nebol kriminál univerzitou zločinu, ale nedobrovoľným azylovým prostredím. Po vykonaní trestov sa za mreže spravidla nevracali.

Úkladných vrahov zostalo len zopár. Slúžili vnútornej ochrane a gottwaldovskému atavizmu aký v justícii dodnes  udržiavajú Kliment s Michálikom. O tých zvyšných sa postaral docent Dobrotka. Pokiaľ sa neupísali organizovanému zločinu, pretože ten fungoval výlučne s požehnaním štátu, boli posielaní rovno na šibenice.

Naopak, recidivisti boli extra triedou a neboli to „normálni recidivisti“, ako o nich píše nenormálny „sudca“ Kliment, a jemu podobní, ale nenormálni ľudia.

Vyrastali v klietkach reedukačných ústavov a polepšovní, kde sa vyučili remeslám Zervana, Taligu, Pálku, Stanka, doc. Dobrotku a samozrejme „sudcu“ Klimenta. Udavačstvu, sadizmu, mäsiarstvu, väzenskej psychológii a trestnému právu, aké slušní a normálne vychovaní jedinci nikdy nepoznali a nemohli mu teda ani porozumieť.

Ani druhá polovica nebola lepšia. Pochádzala z rodín genetických kriminálnikov. Výučné listy referentov vnútornej ochrany a socialistického trestného súdnictva nahrádzala škola správania ich dedov, otcov, strýcov, bratov a ich polovičiek. Podvedome ich absorbovali od útleho detstva.

Spoločným menovateľom bol obchod, teda čo za to. Stávali sa z nich svedkovci. Čo do povahy to boli „svedkovia“ kvalít Petra Tótha. V každej špinavosti sa viezli a svedčili. Boli to zločinci, ktorí konflikty vyhľadávali, ktorí ich osnovali, organizovali alebo sa na nich spolupodieľali, ktorí do schém organizovaného zločinu svoje obete zaťahovali a namotávali, aby ich neskôr zneužili, všetko na nich povalili a šľachetne a kajúcne svedčili pred súdmi. Práve títo „normálni recidivisti“ boli tí nenormálni, ktorí boli  ochotní čokoľvek dosvedčiť a na objednávku kohokoľvek zničiť. Akýkoľvek „výlet“, svedectvo či konfrontácia pred vyšetrovateľmi a súdmi bol pre nich len spestrením šedi ponurých a zatuchnutých kriminálov, kde hodina, deň či týždeň boli nekonečnom ich existenčného bytia.

Vyšetrovanie sa skončilo zabudnite! Všetko by zostalo nočnou morou, pokiaľ by neexistovali sudcovia formátu kedysi ustanoveného „sudcu“, pretože Juraj Kliment sa na Najvyšší súd Slovenskej republiky dostal bez výberového konania.

Keby som mal v tom čase vedomosti a možnosť voľby, určite by som uprednostnil celu s desiatimi prvotrestanými, hoci vrahmi, než s jediným recidivistom. Názor Klimenta  nie je problémom forenznej matematiky. Je problémom naskrz zdeformovaného a narušeného osobnostného vnímania neschopného rozlíšiť špinavé, účelové a sadisticky vynútené doznania od záznamov zadovážených a produkovaných sprostým násilím. Tieto fakty sú overiteľné. Štatistické údaje bývalých vrahov, ich resocializácií či recidív sú pravidelne vyhodnocované príslušnými orgánmi. Som vnútorne presvedčený, že normálneho recidivistu môže za normálneho považovať len ten, kto je normálnosťou kriminálneho myslenia vnútorne stotožnený.

Je desivé, že dikcia „neznalosti zákona“ nie je zakotvená v občianskej náuke žiakov základných škôl s alarmujúcim upozornením, že človek by sa nemal doznať k činu, ktorý nespáchal. Každé vyšetrovanie je totiž vedené na základe hypotetickej viny a paradigmy, ktorú z obvineného vyšetrovateľ páči a protokolárne zaznamenáva. V Kauze Cervanová však nedošlo k skutočným doznaniam, ale k snahe čo možno najskôr vyprovokovať proces, pretože väzobné podmienky nastavené „Zvláštní skupinou“ a Vnútornou ochranou väznice boli jednoducho neznesiteľné. Na fyzické násilie páchané počas vyšetrovania si nesťažovali len obvinení a svedkovia obhajoby. Na používanie fyzického násilia sa sťažovali aj obaja svedkovia obžaloby na ktorých bolo Klimentovo lynčovanie postavené.

Z vlastných skúseností  súdim, že najzákernejšie beštie všetkých nezákonnosti stáli vždy na vrchole všetkých reťazcov. Keby si Kliment a jeho literárni miništranti niekedy prečítali Kanické archívy, určite by sa z nich dozvedeli, že „svedkyňa“ Zimáková na ŠtB vypovedala len to, čo jej nadiktovali Pálka s Lörinczom. Násilné nalievanie vína do bezbrannej a zviazanej Cervanovej a jej viacnásobné a opakované znásilnenia mali v scenároch pripravovaného procesu zaznamenané už v januári roku 1978, teda 2 roky pred jej výpoveďou.

A čo napísal Hanus? Presne to, čo Kliment s Tóthom požadovali. Oklamal všetkých svojich čitateľov, hoci sa navonok hral na úspešného detektíva.

Deprimujúce spoznávanie obsahu Kanických aktov je o to desivejšie, že úroveň protektorátneho udavača a jeho nedokončenej meštianky dosiahol niekdajší člen a korešpondent Slovenskej akadémie vied Ján Pješčak. Akademik, profesor aj generál, ktorého do kresla Ministra spravodlivosti SSR (1983) a Generálneho prokurátora Československej socialistickej republiky (1988) vyniesla práve špina napáchaná v Kauze Cervanová. Je v nej ukrytý jeho mocensko-osobnostný potenciál. Ján Pješčak v päťdesiatych rokoch administratívne a preukázateľne vraždil a vyplatilo sa mu to. Stal sa normalizačným komunistickým zločincom, pre slaboduchých pravdepodobne vzorom. Nie potrestaným, ale doceneným.

Bizarná postavička sa objavuje aj pri súčasnej voľbe Generálneho prokurátora. Na krste svojej knihy len prednedávnom vítal pozvaných – Valašíka, Lamačku, Glváča a Kaliňáka, bývalých eštebákov aj dnešných SIS-károv. Na nikoho zo súčasnej koalície si ani len nespomenul…

Dnes by rád chňapol po funkcii najmocnejšieho muža v štáte. „Sudca“ Kliment, ktorý svojho čitateľa v jednom jedinom článku 61x oklame a 47x obarí logikou intelektuálnej tuposti sa dnešnú moc pokúša presvedčiť, že v prípade, že ho niekto za kandidáta navrhne a ON takúto kandidatúru prijme už nikdy viac nebude klamať, trepať piate cez deviate a bude sa správať, ako Generálnemu prokurátorovi prináleží.

Dá sa takýmto hlúpostiam vôbec uveriť? Hanus s Tóthom tvrdia že áno a musíme s ich názormi občas aj súhlasiť, pretože žijeme v demokracii a každá spoločnosť má nielen svojich Klimentov, ale aj Hanusov a Tóthov.

„Súd“ „sudcu“ Klimenta Valašíkovej obžalobe nepochopiteľne vyhovel. Uveril, že mŕtvola Cervanovej sa po dvojkilometrovom splave v rieke Čierna voda na kameňoch dna zachytila presne pri veciach patriacich Ľudmile Cervanovej. Všetky nájdené veci vrátane mŕtvoly boli totiž objavené pohromade, na jednom a tom istom mieste vzdialenom od údajného miesta utopenia 2 km.

Nielen to. Kamenisté dno rieky a súdnopatologický nález možný splav mŕtvoly bez vonkajšieho poškodenia jednoznačne vylučujú a to prokurátori aj vyšetrovatelia počas vyšetrovania vedeli už v roku 1976:

Keby som bol sudcom, nikdy by som sa nespolčil ani s jednou zo strán, o ktorej som ako nezávislý sudca niekedy pojednával. A už vôbec neorganizoval stretnutia s ľuďmi, ktorí ma v pozícii sudcu čo len raz oklamali.

Sudca Kliment sa s takouto spoločnosťou rád a často stretáva. Bolo to naozaj zadarmo?

Diplomové práce a doktoráty Klimenta, Michálika, Valašíka a Lamačku nik nikdy nespochybnil. Ja však otvorene spochybňujem ich líniové myslenie. Vyhlasujem ho za choré a veľmi nebezpečné, pretože podobné dôkazy a úvahy v Kauze Cervanová je možné rátať na desiatky. Justícia dnes nezápasí len s organizovanou kriminalitou a odsúdeniahodnou korupciou, ale v niektorých prípadoch aj preukázateľným nedostatkom duševného zdravia a intelektu spojeného s normálnym a akceptovateľným úsudkom.

Kliment s Michálikom rozsudok v Kauze Cervanová nezdôvodnili preto, že ho odôvodniť nedokázali. Odsudzujúci rozsudok sa v tomto prípade totiž odôvodniť nedá!

„Doznania“ Romana Brázdu ako bludy paranoidného schizofrenika boli potvrdené jeho ošetrujúcimi lekármi v Nitre, Bratislave aj Prahe. Nielen profesorom Novotným a docentom Fleischerom, ale aj Ústavom Lekárskej fakulty. Brázdu súdy spod obžaloby vyňali a trestné konanie proti nemu zastavili. Chorobné bludy, ktoré po sebe zanechal však Lamačka s Taligom a Faganom pre Valašíka zabezpečili. Vyťažili ich z Andrášika a Kocúra. Dodnes zostali pilierom tupých a sadistických Klimentovských súdov.

Odpoveď na otázku, či je sudca Kliment hlupákom, alebo odporným, zapredajným a skorumpovaným sudcom, nechávam opäť len na čitateľa.

Pokračovanie nabudúce.

Pavel Beďač – obeť justičného zločinu

Kauza Cervanová, 1. časť  – Zglejené bratstvo Petra Tótha

Kauza Cervanová, 2. časť – Obludné zločiny Štátnej bezpečnosti

Kauza Cervanová, 3. časť – V cele predbežného zadržania 

Kauza Cervanová, 4. časť – Teror na XII. správe MV 

Kauza Cervanová, 5. časť – Výroba korunného svedka

Kauza Cervanová, 6. časť – Diverzia Štátnej bezpečnosti

Kauza Cervanová, 7. časť – Ukradnuté alibi

Kauza Cervanová, 8. časť – Pod strechou „spravodlivosti“

Kauza Cervanová, 9. časť – Žaloba väzňa 15 896

Kauza Cervanová, 10. časť – Sudca Kliment a jeho „dôverníci“

Kauza Cervanová, 11. časť – Paranoidný schizofrenik v pazúroch ŠtB + doznania z cely

Kauza Cervanová, 12.časť – Zmarené prípravné konanie

Kauza Cervanová, 13. časť – Posolstvo Petra Tótha

Kauza Cervanová, 14. časť – „Sudca“ Kliment a jeho klamstvá

Kauza Cervanová, 15. časť – Majestát pravdy „sudcu“ Klimenta

Kauza Cervanová, 16. časť – Kompiláty eštebáckej tvorivosti

Kauza Cervanová, 17. časť – „Sudca“ Kliment, čo odpoveď to klamstvo

Kauza Cervanová, 18. časť – Detektor lží, polygraf, veda a paveda

Kauza Cervanová, 19. časť – Bezcharakterné, nehodné a podlé