Denník N

55 minút na cintoríne a dve ády

A ešte o tom, ako vyzerá trasovanie v Kórei.

V Kórei sa človek nemusí báť, že by bol na karanténu sám.
Najprv metaforicky: Mesto mu pošle ako pozornosť zásobu jedla na dva týždne. A po ukončení karantény ešte dostane personalizovaný list so srdečným, kórejsky rozvláčnym poďakovaním. V skratke: ďakujeme vám, že prispievate k tomu, aby sme spolu zvládli túto situáciu.
A nemetaforicky: Okrem toho, že dodržiavanie karantény neustále kontroluje aplikácia v telefóne, občas niekto kontrolne zavolá, občas dokonca niekto kontrolne zazvoní pri dverách.
Preto sme radšej trpezlivo stepovali vo vchode presne do dvanástej hodiny, kedy karanténa končila. Keby náhodou. Až potom sme sa odvážili konečne vyjsť z dverí, a ísť si dať do mesta nejakú ádu.

S tou ádou je to tak.
Kórejčina si nesmierne rada požičiava anglické slová. Asi ako slovenčina, len desaťkrát častejšie. A podľa kórejskej skalopevnej logiky, keď existuje limonáda a oranžáda, tak musí existovať množina nápojov s názvom ády. A tak sa z toho stalo regulérne slovo.
Menu teda vyzerá takto:
ÁDY
Kiviáda (kivi ejd)
Čerešňáda (čeri ejd)
Grepfrujtáda (grepprujt ejd)
Tak, už máte základy kongličtiny.

Chceli sme si tú ádu dať v stánku pri ceste, a vziať so sebou, po kórejsky tejkaut. Ale počas pandémie to nie je len tak. Otvorené je síce (skoro) všade, ale zaregistrovať svoje údaje musíme v obchode s nábytkom, v odpočívadle pri diaľnici, aj v detskom kútiku. A aj v stánku s ádou.
Keďže sme cudzinci, rituál nakupovania býva aj za bežných okolností kostrbatý, a teraz v čase koronavírusu je to celé ešte trikrát stresujúcejšie než obyčajne.
Nie pre mňa. Pre predavačku. Cez rúška sme si vzájomne videli len oči, ale cudzie oči stačili na to, aby sa jej triasli ruky a neobratne pozhadzovala, čo sa dalo. Dlho-predlho písala fixkou na kelímok názvy príchutí, aby sa nepomiešali. Potom ešte raz pozrela na mňa, na kelímky, spanikárila, a všetko poškrtala.
Aby ste rozumeli, neexistuje nič horšie, než spanikárený Kórejčan, keď sa snaží nestratiť tvár. Až tak, že občas, keď sme sa niekoho na ulici chceli opýtať o radu, radšej utiekol. Pokojne aj v polovici vety. Očividne je to prijateľnejšie, než sa strápniť chybou v angličtine. Ale chúďa to dievča za pultom ani nemalo kam ujsť, a tak musela podstúpiť mučenie vysvetľovaním, ktorá príchuť je ktorá. Zdržali sme sa tam asi päťkrát dlhšie, než bolo nutné.
Keby som náhodou bola pozitívna na koronavírus, všetkým ľudom v meste by prišla smska: nakazená osoba bola dnes v stánku s ádou od 9:00 do 9:31. A určite by sa čudovali: kto preboha strávi v pouličnom stánku taký dlhý čas?

Takto totiž vyzerá kórejské trasovanie. Na minútu presne.
Každodenné hromadné výstražné smsky odhaľujú okrem pozitívnych prípadov aj kórejskú efektivitu. Dnešná smska mi prezradila, že jeden nakazený človek bol od 11:35 do 12:30 na cintoríne, a následne od 12:39 do 13:31 v reštaurácii na obede. To aby sme vedeli spätne posúdiť, či sme sa s ním nestretli. Na cintoríne! Registrovali ste sa niekedy pri vstupe na cintorín?
Alebo minule: Nakazený bol u lekára dvanásť minút, čítam, v lekárni štyri minúty.
Potvrdzujem, naša pediatrička má v čakárni hračky, ale asi skôr na ozdobu. Doteraz sme sotva mali čas sa s nimi niekedy pohrať, tak efektívne to odsýpa.
Stala sa totiž taká vec, že kórejská škôlka nám predložila dlhý zoznam povinných očkovaní, ktoré musí dieťa absolvovať, aby smelo nastúpiť. Obe žltačky. Ovčie kiahne. Japonská encefalitída. Chrípka, už v jednom roku, a potom každý ďalší rok.
Očkovanie je veľká vec. Za lekárkou na stene sa vyníma reprodukcia veľkolepého obrazu, ktorý znázorňuje priekopníkov očkovania (myslím, že to je tento). V čakárni je vystavená obrovská kniha so zoznamom očkovaní od narodenia až do dospelosti. Pri každej chorobe sú zobrazené veľké, detailné obrázky opuchnutých, trpiacich detí, asi ako reklama, čo vás môže čakať, keď sa chcete očkovaniu vyhnúť. Čosi mi hovorí, že tu asi nebude hnutie proti očkovaniu veľmi bujnieť.

„Ale ovčie kiahne?“ zverila som sa kórejským kamarátom. „My sme na Slovensku toto povinné očkovanie nemali.“
Nechápali. Nemali, akože nemali dosť vakcín? „Čo ste teda robili?“
„No čo by sme robili,“ krčila som plecami. „Normálne sme čakali, kedy tie kiahne dostaneme.“
Sú to Kórejčania, tak zo slušnosti nepovedali nič, ale tvárou im prebehla vlna emócií, ktoré hovorili jasne. Najprv šok: Z AKEJ KRAJINY STE TO PREBOHA PRIŠLI??! A potom súcit: Nebojte sa, už ste v Kórei. To bude dobré.

Teraz najčítanejšie