Koreň všetkého zla a Fyzika

Chce boh zabrániť zlu, ale nedokáže to? – potom nie je všemohúci!
Dokáže zlu zabrániť, ale nechce? – potom je zlomyseľný!
Chce a aj dokáže zlu zabrániť? – potom odkiaľ sa berie zlo?
Nechce zlu zabrániť a ani to nedokáže? – potom, prečo ho nazývať Bohom?
(Epikuros 341 B.C. – 270 B.C.)

Vraví sa “Kto hľadá, nájde”. No tiež sa vraví “Každý nájde to, čo hľadá”.

Ak teda hľadáme Boha, nájdeme Boha. Ak však hľadáme pravdu, vydáme sa na dobrodružnú cestu poznávania s neistým koncom. Opustíme bezpečie vlastného presvedčenia a s otvorenou mysľou sa vydáme na púť. Čokoľvek na našej výprave nájdeme, dôkladne zmeriame a zvážime tak, ako Archimedes kráľovskú korunu. Možno zvoláme “Heuréka” od radosti nad novým objavom. Možno budeme rozčarovaní, keď nový objav naštrbí vieru, s ktorou sme sa vydali na cestu. Možno novú skutočnosť nikdy nepríjmeme, podobne ako Kolumbus neprijal fakt, že objavil nový kontinent, miesto novej cesty do Indie. To je riziko. Jediná istá odmena sa totiž skrýva v samotnej ceste. V objavovaní. Nie každý po takejto odmene túži. Nie každý sa odváži pustiť božej sukne a skočiť do neznáma.

Zlo ako trest za poznanie

V gréckych mýtoch, titan Prométeus priniesol ľuďom oheň aj poznanie. Oheň ukradol bohom z Olympu. Navyše ich okabátil, keď im obetoval z býka kosti namazané sadlom, kým mäso dal ľudom. Bohovia sa naštvali, Prométea prikovali ku kaukazskej skale a k ľuďom poslali nádhernú Pandoru so skrinkou ako dar. Keď skrinku otvorila, vyleteli z nej s kvílením choroby, súženia a všetky trápenia sveta. Preľaknutá Pandora priklopila veko. Prineskoro pre súženia, ktoré vyleteli a priskoro pre nádej, ktorá ostala uväznená v skrinke, učupená na jej dne.

V biblických mýtoch, je trápenie božím trestom za hriech prvotných ľudí. Adam s Evou v raji ochutnali zo zakázaného stromu poznania (dobra a zla). Za trest ich boh vyhodil z rajskej záhrady, do sveta plného trápenia a nedostatku.

Vyzerá to, že starodávni ľudia považovali poznanie za kvalitu, ktorá náleží len bohom.

Ľudia od pradávna hľadali odpoveď na otázku, prečo je v našom svete zlo. Vysvetlenie našli v pôsobení nadprirodzených síl. Vytvorili príbehy o bohoch a démonoch, ktorí majú moc nad nami a celým svetom. Ak sa niekomu stalo nešťastie, či ochorel, videli za tým pôsobenie nadprirodzených síl, kliatbu, pokušenie, alebo trest. Ani bohovia ani démoni, však nie sú potrební na vysvetlenie existencie zla a utrpenia.

Čo je to zlo?

Predstavme si vesmír. Náš vesmír, v ktorom existuje všetko, okrem života. Existovalo by dobro a zlo? Existovalo by čokoľvek, na čo by sme mohli ukázať, toto je zlé? Myslím, že nie. Zlo je úzko späté so životom. Prečo? Pretože, čo je živé, cíti  a zlo je to, čo ubližuje v pocitoch. Znie to možno divne, ale je to tak.

Ak rozbijeme kameň, nie je to zlo. Ak si rozbijeme hlavu, je to zlo, lebo si ublížime a to bolí. Ak niekoho okradneme, zlé nie je to, že sme vzali čo nie je naše, ale to, že sme spôsobili niekomu stratu, ktorá mu ublíži. Nielen materiálne, ale aj pocitovo. Ak by materiálna strata spôsobovala rozkoš, krádež by nebola hriechom ani zločinom. Rozlíšiť dobro od zla je jednoduché. Stačí si položiť otázku: Ubližuje to? Spôsobuje to trápenie?

Fyzika

Zákon zachovania a premeny energie je jedným zo základných zákonov fyziky, aj odpoveďou na otázku odkiaľ sa berie zlo.

Zákon premeny energie hovorí, že energia môže meniť svoju formu. Čokoľvek, čo existuje v našom svete je energia. Jedná a tá istá energia, ktorá naberá rôznu formu. Tak ako sa voda nachádza v rôznych skupenstvách (ľad, tekutina, para) no stále pritom ostáva vodou a mení sa len jej forma. Energia vo forme hmoty sa môže zmeniť na tepelnú energiu. Drevo v peci zhorí. Jeho hmota sa z časti premení na žiarenie (teplo) a z časti na inú hmotu (dym a popol). Tepelná energia sa zas môže meniť na pohybovú energiu. To sa deje v motore auta, alebo aj vietor je takouto zmenou. Pohybová energia sa spätne dokáže meniť na tepelnú. Trenie. Stačí, ak si trieme ruky a z nášho pohybu vznikne teplo tým, že rozvibrujeme molekuly na povrchu našej kože. Teplo je prejavom pohybu a zrážok hmoty, alebo tiež energiou uvoľnenou v chemických, či jadrových reakciách. Pohybovú energiu môžme zmeniť aj na elektrickú energiu a tú na svetlo. A späť. Krížom-krážom dokážeme nielen my ľudia, ale predovšetkým príroda sama, meniť jednu formu energie na inú. Toto je zákon premeny energie, ktorý prebieha neustále okolo nás, aj v nás samotných (metabolizmus). Vďaka tomuto zákonu existuje svet, ktorý vnímame – zmeny, chemické reakcie, aj všetok život, dokonca aj čas. Čím by bol čas bez zmeny? Vďaka tomuto zákonu sa z nášho obeda stane človek – my. Z trávy sa stane ovca, z ovce guláš a z guláša človek. Zákon premeny energie, umožňuje premeniť jednú živú bytosť na inú. Prečo to však robíme?

Zákon zachovania energie hovorí, že vo vesmíre (izolovanej sústave) je konštantné množstvo energie. Energia nevzniká, ani nezaniká, len sa mení. V chémii je tento zákon zvaný zákonom zachovania hmotnosti. Nevyrobíme niečo z ničoho. Aby sme vytvorili niečo nové, musí iné zaniknúť. Aby stroj pracoval, musí odniekiaľ brať energiu. To je zákon fyziky. Práve tu sa nachádza hlavná príčina toho, čo voláme zlo. Ak chceme prežiť, musíme jesť, dýchať a piť. Vode ani vzduchu nevadí, ak ich použijeme pre vlastnú potrebu. Avšak s potravou je to problém. Zákon premeny a zachovania energie nerobí výnimky. Aby naše telo ostalo nažive, prebiehajú v ňom neustále procesy. Tieto procesy spolu s našim fyzickým pohybom sú práca. Naše telo podáva výkon. A práca W je výkon P a oboje znamenajú stratu vnútornej energie U. V prírode platí, že ΔU = ΔQ + Δ(Wp+ Wk). Preto ak nechceme zomrieť, musíme chtiac-nechtiac energiu dopĺňať a premieňať iný život na svoj vlastný.

Dokonalý Boh mŕtvej prírody, nedokonalý Boh živej prírody

Zákony fyziky nespôsobujú zlo, či dobro, kým sa bavíme o neživej prírode. Neživá príroda prosto funguje. Nik sa nesťažuje. Žiadna planéta neplače ak do nej narazí asteroid. Oheň nežiali, keď jeho život dohára. Molekuly vody H₂0 netrúchlia za svojimi sestričkami, ktoré sme rozštiepili na vodík H a kyslík O. Ani železná ruda Fe₂O₃ nás nezažaluje, ak jej ukradneme všetky kyslíky 3O aby sme získali čisté železo Fe. Je jej to jedno. Akonáhle však príde reč na cítiace bytosti, ktoré sú schopné dôsledky prírodných zákonov precítiť na vlastnej koži, ako ohrozenie, bolesť, strach, stratu, smútok, žiaľ … všetko je inak. Živá príroda nie je dokonalá. Život trpí, lebo cíti. Ak by tento svet stvoril ineligentný dizajnér, musel si byť  vedomý, čo jeho zákony spôsobia živým tvorom a to by o ňom nevypovedalo nič pekné. Znamenalo by to, že buď nie je dosť inteligentný, alebo súcitný. No najskôr to znamená, že jednoducho nie je. Vinník neexistuje. Je možné, že sa mýlim? Existuje zlo odlúčené od pocitov? Skúste také nájsť a napíšte do komentára aj s vašim odôvodnením.

Kde sa stala chyba?

Možno by bolo lepšie, ak by sme nevnímali všetky tie negatívne emócie a pocity. Načo sú nám vlastne hlad, bolesť, zármutok, hnev, túžba a všetky ďalšie vnemy, ktoré nám aj ostatným zvieratám spôsobujú utrpenie? Sú to nástroje nášho pudu sebazáchovy, ktorý sa snaží udržať nás pri živote. Bez pocitu hladu by sme umreli na podvýživu. Bez pocitu opustenosti a smútku, by sme sa asi vzdialili nášmu stádu a stali sa ľahkou korisťou, alebo stratili možnosť rozmnožovať sa, v roztopašnom osamotení. Bez pocitu bolesti by sme si nechtiac ubližovali a nepoučili by sme sa. Bez pocitu hnevu, či strachu by sme sa nedokázali zachrániť pred ohrozením – brániť sa, ani utiecť. Bez pocitu túžby, by sme sa nerozmnožovali a náš druh by vyhynul. Bez pocitu straty, by sme sa nenaučili chrániť si to, čo potrebujeme k prežitiu. Bez závisti, by sme možno stratili schopnosť vytvárať rovnováhu tým, že túžime po tom, čoho má iný viac. Všetky tieto pocity sú kontrolky, páky a váhy, ktoré slúžia k prežitiu živých tvorov bez potreby veľkého mozgu a schopnosti rozhodovať sa racionálne. Zároveň sú však tým, čo vnímame ako zlo, pretože tieto pocity sú nám nepríjemné. A prečo sú nám tieto pocity nepríjemné? Preto, aby nás nútili vyhýbať sa, či zabrániť situáciam, v ktorých vznikajú a tým nás chránili. Zároveň nás však tieto pocity často nútia ubližovať aj iným. Hlavne vtedy, ak im prepadneme a stratíme nad nimi kontrolu a nadhľad. Ak sa necháme nimi ovládať bez toho, aby sme sa vlastným pocitom snažili porozumieť.

Oproti negatívnym emóciam, máme aj pozitívne. Pocit šťastia, radosti, či slasti. Tieto pocity nás naopak nútia vyhľadávať to, čo nám ich dáva. Pôžitok, chutné jedlo, zážitky, vzťahy, lásku, sex a mnohé ďalšie radosti. Avšak aj tu platí, že ak zdrojom týchto emócií prepadneme, privedú nás v kruhu späť k trápeniu a zlým pocitom. Prejeme sa a bude nám zle, alebo sa staneme závislými a bude nám zle opakovane.

A tak nám neostáva nič iné, ako držať sa v strede. Kráčať po zlatej strednej ceste ako po lane tak, aby sme z nej nespadli a neublížili ani sebe ani iným. Celkom to však možné nie je, lebo jesť musíme.

Zlo, ktoré konáme, alebo vnímame okolo seba, je dlhá a komplikovaná reťaz príčin a následkov, na ktorých počiatku stojí zákon zachovania a premeny energie a jeho kolízia s formou energie, ktorá je schopná cítiť.

“Človek je od svojej podstaty zlý” – vraví krutý boh Jahwe potom, ako našich prastrýkov a pratety utopil aj so všetkým živým (s výnimkou posádky archy) v starom biblickom mýte, prebranom od Sumerov.

„Dnes vieme, že žiaden človek sa nerodí zlý.“ – to vraví súčasná psychológia.

Ja stavím na poznanie psychológie.

Predstavme si

Predstavme si vesmír, plný výživnej energie. Predstavme si živé bytosti, ktoré z tejto energie dokážu čerpať, všetko potrebné pre život. Predstavme si, že zákon zachovania energie neplatí a táto životodarná energia samovoľne vzniká a dopĺňa sa z ničoho. V takom svete by neexistovali bylinožravci, ani mäsožravci, ani všežravci, ani parazity ani choroby. Nemuseli by, pretože všadeprítomná energia by bola ten najvýživnejší a najľahšie dostupný zdroj potravy. Predstavme si svet, v ktorom živé bytosti majú skutočnú a silnú intuíciu, bez potreby predošlej zlej skúsenosti. V takom svete by neexistovali úrazy, ani nehody, ani zločiny, pretože živé stvorenia by vždy včas tušili, čo sa stane “ak…”. Predstavme si bytosti, ktoré majú úplnu schopnosť regenerácie. Predstavme si svet, v ktorom nedochádza k defektom a každá zmena je pozitívna. Predstavme si svet, kde sa netreba prispôsobovať chladu, či teplu ani hľadať potravu ani sa ničoho báť. Predstavme si smrť ako slobodné rozhodnutie bytosti, ktorá po dlhom čase svojho žitia, chce uvoľniť miesto novej generácii. Bez žiaľu, bez trápenia jej samej, alebo jej blízkych. Predstavme si filozofov, žijúcich v takomto svete, rozoberajúcich existenciu Boha. K akému záveru by Epikuros dospel? A existoval by vôbec v tejto fantázii prirodzený výber a evolúcia? Mohol by sa v takom svete vyvinúť človek, bez stvoriteľa?

V našom áno. No nie zadarmo. Žijeme vo vesmíre, kde zákon zachovania energie zapríčiňuje boj o prežitie. Výsledkom boja o prežitie je prirodzený výber. Zákon premeny energie, zas umožňuje zmeny a nové kombinácie. Vďaka prirodzenému výberu a náhodným zmenám existuje evolúcia. Evolúcii vďačíme za rozmanitosť duhov, krásu živej prírody aj našu vlastnú existenciu. Za to, že tu sme, vďačíme paradoxne zlu – trampotám, s ktorými sa museli vyporiadať naši predkovia (tí ktorí prežili), od súčasnosti až po celkom prvé známky života, ktoré sa objavili na našej planéte. Aký Boh by stvoril takýto svet? A prečo?

Mnoho veriacich si predstavuje ateistov ako povrchných, materiálne založených a sebeckých ľudí. Opak je často pravdou. Cesta k ateizmu, vedie aj cez vzdelanie a poznanie. Kto hľadá, raz dôjde do tohto bodu. A vtedy je ľahšie prijať, že žijeme v nedokonalom svete bez stvoriteľa, ako to, že žijeme v nedokonalom svete, navyše s nedokonalým, či nesúcitným a ešte k tomu aj všemohúcim stvoriteľom.