Extrémizmus
Všetko so všetkým súvisí, ale extrémistom rôzneho druhu vyhovuje oddeľovať účel od prostriedkov, akceptovať zlé a nekalé prostriedky pre ich z kontextu vytrhnutý selektívny účel. Neexistuje žiaden druh extrémizmu, ktorý si zaslúži niekoho podporu a takáto podpora je extrémizmom tiež. Extrémizmus zovšednel, stal sa bežným, často tolerovaným a akceptovaným, to isté sa stalo s cenou ktorú zaň platíme. Existuje pre to obrovské množstvo ľudí, ktorým stačí účel a ostatné môžu v pohode ignorovať. Pre týchto ľudí je to náplň ich zmyslu života a vyhovuje im keď sa môžu angažovať v boji, vo svojej svätej vojne voči extrémizmu iného druhu. Zdravej spoločnosti by, ale takéto boje a vojny nemali vôbec vyhovovať, nemala by sa do nich nechať vtiahnuť a naopak by mala nájsť spôsoby ako sa maximálne dištancuje od rôzneho druhu extrémizmu, mala by nájsť spôsoby ako ho vytlačí na okraj. Bohužiaľ, mnohí sa nechajú zlákať nejakým druhom extrémizmu práve preto, že trpia antipatiami k inému druhu extrémizmu a tam je kameň úrazu, to je vôbec najhoršia voľba, ktorú vlastne môžu/mohli spraviť, chceli totiž vymýtiť jeden druh extrémizmu a pritom priživili druhý.
Prečo to potom robia? Lebo na svojej strane cítia slabosť, nedostatočnú osvetu, cítia slabosť a nedostastočnosť keď sú blízko stredu, blízko snahy o rovnováhu, keď sa presadzujú uvážlivým neextrémnym spôsobom. Impulzívne, mocensky a niekedy až absolutisticky, v takom ťahu až začínajú mať pocit, že posúvajú veci. Ale je možné, že vo výsledku najviac živia protiextrém a odrádzajú od prvotnej idei všetkých kriticky mysliacich ľudí. Extrémizmus je teda dielom nedostatku trpezlivosti pre boj za niektoré hodnoty a táto netrpezlivosť môže byť medveďou službou pre hodnoty, ktoré háji extrémista.
Extrémisti si vždy vyberú určitú skupinu práv, ktoré chcú obhajovať, vinníka, ktorý za všetko môže, ale v ich koncepte je často mimoriadne deravý zmysel pre zodpovednosť, naozajstnú zodpovednosť, lebo naozajstná zodpovednosť berie obrovský dôraz na prostriedky, dôsledky a dopady. Miesto toho nám podsúvajú iba zodpovednosť nimi vybraného vinníka, ktorá je nafúknutá, kým dôsledková zodpovednosť toho čo podsúvajú je úmyselne vedome, či z hlúposti nevedome prehliadaná.
Pravda je absolútna, diskusia zbytočná. Považujeme diskusiu za zbytočnú? Možno inklinujeme k proti-extrému. Lebo kto nechce druhý tábor vyhladiť alebo ho nechať zhniť vo väzení zmení ho jedine skrz diskusiu, možno za pár storočí. Uvedomelosť sa nedá vnútiť, stále ale ide ľudí inšpirovať, predať vedomosti alebo sprostredkovať rôznymi spôsobmi istý druh múdrosti.
Hádzanie hrachu o stenu, práve táto nenápadná a zdanlivo neefektívna cesta je z dlhodobého hľadiska najefektívnejšia (niekde sa hrach ujme). Hrach nie je propaganda, hrach je prístup, nie dobrodružstvo na jednu noc alebo krátke obdobie, hrach je niečo čo sa môže stať niečím čo si človek so sebou nesie a dlhodobo to reflektuje a rozvíja. Lehce nabyl, lehce pozbyl. Z dlhodobého hladiska viac rozhoduje evolučný proces, aj keď revolučný viac bije do očí.
Revolúcie menia iba rámec pre spoločnosť, nie ľudí samotných. Aj extrémizmus uspel preto, že pomaly klíčil v mnohých a ich okolí, až kým sa nepodvolili a nepridali. Príliš málo si sľubujeme od evolúcie a príliš veľa od revolúcie. Všetko potrebuje svoj čas. Niekde sa čas nedá predbehnúť, tak ako dieťa nedospeje za 3 roky ani s najlepšími rodičmi, tak ako sa partnerský vzťah nerozvíja rýchlejšie ak tlačíme na pílu. Revolučnosť je výhodná iba ak aktuálna situáciu na ktorú ju chceme aplikovať je katastrofická a to sa nedeje obvykle ak nie je vojna, prírodná katastrofa alebo sme sa neprehupli až do veľmi morbídnej formy diktatúry.
Je na čase vnímať každý druh extrémizmu nie ako prejav sily, ale ako prejav slabosti a naučiť sa to hlavne aj na tej strane spektra, ktorá je nám viac sympatická, lebo prirodzene to vieme často iba k tej strane spektra ku ktorej prechovávame antipatie. Lebo áno, v tomto svete veľa ľudí bojuje za dobré veci zlými prostriedkami, nakoniec všetci extrémisti veria, že to za čo bojujú svojou extrémnosťou je dobré, aj keď vedľajší efekt a niekedy celý efekt je skôr produkcia niečoho čo je skôr škodlivé a bližšie skôr zlu ako niečomu dobrému.
Kto nechce byť extrémista, musí sa naučiť diskutovať s tými ku ktorým trpí antipatiami a musí sa naučiť nie bezbreho milovať všetko čo mu príde, že stojí na jeho strane, ale začať to kriticky posudzovať bez rozdielu. Nejde iba o individuálnu sebareflexiu našej vlastnej individuality, ale aj sebareflexiu všetkých hodnôt a identít s ktorými sa stotožňujeme či sa nimi snažíme definovať seba a svet okolo seba. Je to taký sebaklam aj pre ľudí, ktorí sa správajú pokorne a rezervovane ak ide o nich samých, ale ak obhajujú identitu svojho názoru či skupiny kde sa radia, zrazu sa z nich stanú narcistickí egoisti, ktorí majú vždy alebo väčšinou iba pravdu. V podstate je to iba také maskovanie, keď si svoje chorobné ego kompenzujú v nimi vybranej kolektívnosti, idei, v niečom kde by default majú veľa spojencov, ale súčasne zdieľajú spoločný prešľap. Niekedy je to pre extrémizmus doslova nevyhnutné, lebo ak by niektorí ľudia prišli s niečím iba sami za seba, pozerali by sme sa na nich ako na bláznov a šialencov a extrémizmus dokáže prežiť iba vďaka kvantite, keď nedostatok sebakritiky je kompenzovaný pocitom, že nie sú sami, jediní.
Vedieť sa otočiť, mať schopnosť chytiť veci z opačného konca, prekonať svoje vlastné aktuálne postoje. Ako veľmi toho nie sú schopní aj ľudia, ktorí vyzývajú ku kritickému mysleniu. Mainstream musí ísť vzorom. Všetci naň nadávajú, ja by som vytkol, že pomaly neviditeľne si dovoľuje viac extrémizmu ako kedysi a tak nedáva latku alternatívnym médiám, ale sa im neviditeľne približuje. Mainstream nie je nadávka, je to akýsi sumár kvality spracovania informácii a že lepšie to už nebude. Mainstream je strop, neohraničuje hranice extrémizmu, ani náhodou, vymedzuje, ale možnosti ako a kde je možné nájsť stred a balance. Mainstream definuje možný pozitívny stret v diskusii, definuje kde je možné nájsť vzájomne pochopenie a nie iba konflikt.
Lebo boj proti extrémizmu je komplexný boj proti všetkým druhom extrémizmov a nie iba proti vybranému typu či vybraným typom.
Nie iba hodnoty, ale aká je ich cena všehovšudy.
„Pravda“ síce nemusí byť v strede medzi tým čo obhajujeme a čo kritizujeme, ale snahu o objektívnosť dosiahneme skôr keď nájdeme aspoň trošku vôle fungovať nad rámec svojho presvedčenia a svetonázoru. Svet nie je o otvorenej spoločnosti, ale o otvorenej individualite a extrémizmus sa tak šíri iba preto, že svoje individuality zatvárame a zaklíname do rôznych fixných podôb. Vraj sme si ich vybrali, ale to oni si vybrali nás, len preto, že sme nemali schopnosť byť sami sebou a vedieť fungovať aj bez lákavého a opojného extrému.
