Denník N

Nerobme z Náhorného Karabachu nebezpečný precedens.

Podporovať politicky Arménov v konflikte o Náhorný Karabach, na základe kultúrnych sympatií a náboženskej spolupatričnosti, je nebezpečná cesta do pekla, ktorá by rozvrátila celý priestor bývalého Sovietskeho zväzu. Našim zájmom naopak musí byť síce dlhodobá a zložitá cesta stabilizácie na východ od Užhorodu na základe medzinárodných dohôd a rešpektovania územnej integrity týchto krajín.

Aktuálne vzplanutie rozsiahlych bojov medzi Arménskom a Azerbajdžanom o enklávu Náhorný Karabach na Kaukaze mnohých prekvapil. Nečudo, veď nemalá časť našincov, ktorá je rozhorčená, ak nejaký Američan alebo Francúz nielenže nevie určiť, kde leží Slovensko, ale dokonca ani nevie o jeho existencii, tiež má problém presnejšie lokalizovať na mape obe krajiny, nehovoriac o samotnom Náhornom Karabachu. Je to síce geografický okraj Európy, ale pre mnohých Európanov, vrátane Slovákov, je to koniec sveta.

Pritom ide o historicky významné územie aj z nášho pohľadu. Už len preto, lebo sa tam už zhruba sto rokov po ukrižovaní Ježiša Krista preukázateľne uchytilo kresťanstvo a naplno sa tam rozvinulo arménske písomníctvo a kultúra. Arméni patria k najstarším moderným národom sveta so svojim jazykom, náboženstvom, kultúrou a písmom, čo je priamo prepojené práve s kresťanstvom. Len pripomeniem, že v tom čase ešte „nášmu“ svetu dominovala Rímska ríša. Územie terajšieho Slovenska sa nachádzalo na jej severných hraniciach, na ktorých jeden z najvýznamnejších a najvzdelanejších cisárov Marcus Aurelius počas Markomanských vojen s germánskymi kmeňmi pri brehoch dolného toku rieky Hron začal písať svoj najznámejší filozofický traktát Hovory k sebe samému. Arméni práve vtedy už stavali svoje vlastné kostoly a mali písmo. O Slovanoch či Maďaroch nebolo široko-ďaleko ani chýru ani slychu, z východných stepí k Dunaju mali doraziť až o pár dlhých storočí neskôr.

Náhorný Karabach je dnes pre väčšinu sveta zapadákov, ale minimálne z pohľadu histórie kresťanstva je to preto významné historické územie. Na to správne poukazuje, ako jeden z mála našich verejne činných osôb, aj František Mikloško. Z toho ale vyvodzuje, že je to vlastne najvýchodnejšia hranica európskeho kresťanského sveta, ktorá sa ocitla v konflikte so svetom moslimským, ktorý v tomto prípade reprezentujú Azerbajdžanci. Že je to typický príklad horúcej línie zrážky civilizácií, ako ich pred zhruba 20 rokmi popísal vo svojej už dnes klasickej knihe Samuel P. Huntington.

Lenže ako sa vysporiadame potom s tým, že Arméni a Azerbajžanci (Azeri) preukázateľne predtým dlhé storočia žili v pomerne pokojnom spolunažívaní. Ich vzťahy boli dlhé historické obdobia lepšie a menej konfliktné, ako boli susedské vzťahy mnohých národov v Európe. V Baku, hlavnom a najväčšom meste Azerbajdžanu, napríklad donedávna žila veľká komunita Arménov.

Nie konflikt civilizácií, ale obeť cynickej imperiálnej politiky Moskvy

Súčasný konflikt medzi oboma národmi začal v ére Sovietskeho zväzu. Študovaný ortodoxný kresťanský teológ, istý Josif Visarionovič Džugašvili, známejší pod prezývkou Stalin, odovzdal po obsadení boľševikmi Kaukazu, vrátane Arménska a Azerbajdžanu, historické kresťanské arménske územie Náhodného Karabachu do správy Azerbajžanskej sovietskej republiky, ako neoddeliteľnej súčasti sovietskeho impéria spravovaného tvrdou a krvavou rukou z Moskvy.

Táto enkláva utopená medzi kaukazskými pohoriami nebola jediným takýmto zámerným a vo svojej podstate zákerným národnostno-kultúrnym „posunom“ územia v rámci Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). Ale patrilo medzi najcitlivejšie o čom svedčí fakt, že arménski komunisti požadovali vytrvalo v Moskve jeho navrátenie počas celého obdobia existencie ZSSR. A bol to prvý naozaj „horúci“ konflikt, ktorý sa rozhorel ešte v čase, keď sa existencia „Sojuzu“ zdala večnou. Arméni a Azerbajdžanci sa začali v Náhornom Karabachu vzájomne vraždiť už v druhej polovici 80tych rokov, teda v čase Gorbačovovej perestrojky, ktorá otvorila dovtedy nepriedušne uzavreté ventily spoločenskej, kultúrnej a národnostnej nespokojnosti národov celého rozsiahleho moskovského impéria.

Náhorný Karabach je preto skôr, ako zrážkou civilizácií, symbolom zvráteného režimu Sovietskeho zväzu, jeho úpadku a následného rozpadu impéria, ktorý pokračuje naďalej.  Nie je to len najstarší postsovietsky konflikt, ale je aj typická ukážka politiky Moskvy podľa tak otrepaného ale osvedčeného hesla: rozdeľuj a panuj. Moskva nechráni nezištne Arménov. Ale postsovietske Rusko, hlavne za režimu Vladimira Putina, umne a zámerne pokračovalo v cynickej politike svojich sovietskych predchodcov, keď udržovalo napätie medzi Jerevanom a Baku tak, aby  Moskva bola tým rozhodujúcim arbitrom medzi nimi. Veď, keby išlo Rusku naozaj o ochranu Arménov a ich kresťanského obyvateľstva, tak by nedodávalo Azerbajdžanu po celé roky svoje moderné zbraňové systémy. Naopak, snažilo by sa o účinné plnenie rôznych uznesení OSN a mierovej rokovacej skupiny OBSE v rámci Minského procesu, ktoré požadovali blokáciu dodávok zbraní ohrozujúcich mier v Náhornom Karabachu. To platí napriek tomu, alebo práve preto, že dnešný konflikt, hroziaci prerásť do masívnej vojny medzi oboma krajinami, navyše aj za aktívnej účasti Turecka, nie je vôbec v záujme Moskvy.

Náhorný Karabach nemôže byť nebezpečným precedensom

Náhorný Karabach je preto akýmsi precedensom nemožnosti rýchleho a mierového urovnania územných a národnostných sporov na postsovietskom priestore po rozpade impéria, ak samotná Moskva o túto cestu nejaví záujem. Práve pre jej výčiny nemôžeme sa diviť a ani odcudzovať Gruzínsko, či Ukrajinu, že sa nepostavili jednoznačne na stranu Arménska a Náhorného Karabachu a vo svojej oficiálnej pozícii zdôrazňujú okrem požiadavky okamžitého ukončenia bojov aj zachovanie územnej integrity podľa uznaných hraníc v čase rozpadu ZSSR. To sa vlastne týka nás všetkých. Akokoľvek sa to môže zdať k Arménom, a hlavne obyvateľom Náhorného Karabachu  kruté a nespravodlivé, ale ak by sme dnes podporili ich nezávislosť alebo pripojenie k Arménsku, tak potom jednoducho zajtra automaticky musíme to isté urobiť v prípade Abcházska, Južného Osetska, východného Donbasu, Krymu či Podnestrovska. A určite by okamžite vypukli podobné konflikty v ďalších sporných regiónoch, či už Kaukazu alebo Strednej Ázie, vrátane citlivých pohraničných regiónov Ruska s Pobaltím, Ukrajinou alebo aj Kazachstanom.

Argument Andreja Bána, že komu a ako chce Baku vládnuť v Náhornom Karabachu, ak tam už za tých vyše 30 rokov konfliktu neostal žiaden Azerbajdžanec, je vo svojej podstate veľmi nebezpečný, lebo schvaľuje oprávnenosť zmeny hraníc na základe etnických a národnostných čistiek. Dnes ich urobili „naši“ kresťania, zajtra ich urobia tí druhí. Včera ich urobili Arméni v Náhornom Karabachu, dnes a zajtra ich robia Rusi na Kryme. O pár rokov môžeme použiť presne rovnaký „argument“: komu chce Kyjev vládnuť na Kryme, ak tam už nebude žiaden Ukrajinec alebo Krymský Tatár.

Slovensko musí vo svojom záujme ctiť územnú integritu

Stále žijeme v ilúzii, že rozpad moskovského impéria môže prebiehať bez krvi a konfliktov. Naschvál používam pojem „moskovského“, pretože sovietski boľševici síce rezolútne a krvavo odvrhli cársky režim, avšak veľmi plynulo a zámerne naň naviazali čo sa týka územnej expanzie a poroby národov Eurázie. Ak sa niekomu nepáči politika a výčiny Britského impéria, či Veľkého Uhorska, nemôže byť ani fanúšikom imperiálneho Veľkého Ruska rozprestierajúceho sa od Visly a Karpát až po Tichý oceán.

Ak nechceme, aby sa územie od Užhorodu po Vladivostok zmenilo na jeden veľký krvavý chaos, nemali by sme fandiť niektorej strane na základe náboženských či národnostných sympatií. Slovensko, ako hraničný štát s týmto územím, ktoré si zažilo najhoršie a najkrvavejšie chvíle svojej aj nedávnej histórie práve vtedy, ak bolo násilne súčasťou alebo satelitom nejakého výbojného nedemokratického impéria, by si preto malo ceniť svoje terajšie členstvo v dvoch euro-atlantických ekonomicko-politických a bezpečnostných zoskupeniach, ktoré nám prinášajú napriek všetkým svojim vnútorným problémom mier a nebývalú prosperitu. A prostredníctvom nich, OSN či OBSE sa snažiť o podobnú stabilizáciu pomerov na východ od nás, aj keď s vedomím, že to bude veľmi dlhý a bolestivý proces plný kompromisov, ktoré sa nám nateraz javia ako nevhodné a veľmi sporné.

Teraz najčítanejšie

Karel Hirman

  • Vyštudoval ťažbu ropy a plynu.
  • Pôsobil ako manažér a člen riadiacich orgánov niekoľkých slovenských energetických spoločností a v Slovenskej inovačnej a energetickej agentúre.
  • Riadil projektový tím projektu energetickej efektívnosti ELENA financovaného EIB na VÚC v Prešove.
  • Bol externým poradcom pre energetiku ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka a premiérky Ivety Radičovej a ako expert pre energetiku členom tímu poradcov ukrajinského premiéra Volodymyra Hrojsmana.
  • Pôsobil v týždenníku Trend a pravidelne publikuje o energetike a otázkach medzinárodnej bezpečnosti.
  • Je členom Správnej rady SFPA.
  • Podniká v oblasti energetiky a medzinárodného obchodu a je odborným gestorom energetickej časti pripravovaného predvolebného programu koalície PS/Spolu.