Denník N

Čo je umenie ?

Zaujíma vás, či obraz, ktorý vám visí v obývačke nie je možno gýčom ? Alebo si kladiete otázku ako môže byť hovoriaca taška z Lidlu vyložená v galérií ako umenie ? V tomto zostručnenom texte sa dozviete, ako sa dnes pozerajú estetici na umenie.

Neviem, či existuje zákernejšia otázka z estetiky, ako je otázka „Čo je umenie ?“ Táto jednoducho znejúca otázka sa vo svojom formulovaní zaradzuje do sokratovsky obtiažnych otázok typu : čo je dobro, čo je šťastie, čo je cnosť, čo je spravodlivosť,…

Rýchla odpoveď by znela, že dnes nemáme jednotnú odpoveď. Presnejšie, odpoveď na ktorej by sa zhodli špecialisti na umenie. Pravdepodobne to tak nebolo vždy. Každá doba a epocha mala iný pohľad na umenie a umelecké dielo. Mnohé z diel, ktoré sú teraz vystavené v múzeách boli užitočné objekty bežnej potreby, často s esteticky vkusne vypracovaným dizajnom. Dnes sa doba obrátila a v umeleckých múzeách či galériách sa stretávame s vecami pôvodne neumeleckého sveta, ktoré tam boli umiestnené vedome ako umenie. (ready-made, inštalácie atď.) Kým po dobe, keď sa dalo skoro bezproblémovo určiť umelecké dielo, nastala postmoderná doba, kde môže byť umením čokoľvek. Záleží na tom „Kedy je umenie“, ako by povedal Nelson Goodman.

Ešte pred modernou sa vykryštalizovali dva hlavné prúdy pohľadu na umenie, ktoré pretrvávajú dodnes. Kantovský a hegelovský. I.Kant tvrdil, že umenie je tvorbou génia a je vznešené, nezainteresované a bezúčelové (teda neslúži inému iba vlastnému estetickému účelu t.j. páči sa pre seba samo nie za iným účelom). Hegel považoval umenie za prvý stupeň vývoja svetového ducha a ako proces sebauvedomovania absolútnej objektívnej pravdy. (podľa neho sú 3 stupne vývoja pravdy : umenie, náboženstvo a filozofia)

Umenie na prelome posledných storočí (19. a 20.) dokončilo proces , ktorý začal v novoveku a stalo sa slobodným. Opustilo svoju dovtedy hlavnú mimetickú funkciu (zobraziť či napodobniť niečo). Už nebolo hlavnou funkciou umenia zobrazovať skutočnosť či predstavy o skutočnosti a tak slúžiť napríklad kultu či náboženstvu. Má to aj tienistejšiu stránku. Ako píše Liessmann : Umenie stratilo svoju bezprostrednú životnosť, a tak moderná veda o umení nahrádza to, čo umenie opustilo. Takže, keď chce byť umenie plnohodnotné ( a moderné umenie zvlášť ) môže vystupovať len v spojení so svojím vedeckým rozborom. Je pravdou, že umenie sa uznáva ako osobné vyjadrenie umelca, avšak potreba interpretácie a rozboru umenia je naplňovaná cez rôzne teórie a filozofie. Dnes existuje niekoľko takých teórií. Niektoré odpovedajú na otázku „čo je umenie“.

South Bank Circle 1991 Richard Long born 1945 Presented by Janet Wolfson de Botton 1996 http://www.tate.org.uk/art/work/T07159

Ešte predtým je tu verzia Wittgeinsteina, že ak všetci vieme ako sa to hrá, nepotrebujeme definovať pravidlá hry. Z tohto pohľadu nepotrebujeme definovať pojem umenia. Morris Weitz vychadzajúci z Wittgensteina tvrdí, že výpočet vlastnosti nutných k definícii umenia ani možný nie je. Weitz odmieta, žeby existovali kritéria, či základné vlastnosti umenia. Jeho dôvod je logický: Umenie má byť otvoreným pojmom, aby sa nebránilo umeleckej kreativite. (a pri pohľade na to, čo je dnes vyhlasované za umenie, či potenciálne ďalšie nové možnosti ešte neznámych prejavov umenia- to určitú logiku dáva).

Ako prvú spomeniem momentálne najrozšírenejšiu teóriu umenia tzv. inštitucionalistickú definíciu umenia. (iné sú napr. funkcionalistická, historická, pragmatizmus,…). Uvedené teórie okrem poslednej sa venujú hlavne skúmaniu tzv. vysokého umenia nie celej množiny umenia, ktorá by zahŕňala aj populárne či masové umenie a gýč.

Podľa inštitucionálnej analýzy (George Dickie) umenie musí spĺňať tieto dve podmienky :

  • 1.podmienka : musí to byť artefakt ( výtvor človeka a nie ľudskou rukou nedotknuté prírodniny )
  • 2 . podmienka : zástupca Sveta umenia, ktorý hovorí menom inštitúcie (autor, kurátor, historik, zberateľ…) to prehlási za kandidáta na umelecko-estetické posúdenie

V tejto teórií je dôležitý pojem Svet umenia, akýsi súhrn momentálne fungujúcich inštitúcii umenia so všetkými diskusiami a teóriami. S uvedeným pojmom Svet umenia prišiel Arthur Danto, americký kritik umenia, ktorý tvrdil, že umenie sa definuje cez určitú uznávanú teóriu. Inak povedané : ak odborníci na umenie vyhlásia, že je to umenie, tak to je umenie. Teda aspoň tu a teraz. Kým platí teória.

Táto praxou najviac prijímaná teória umenia má svojich oponentov. Z nich sa mi najviac páči Terry J.Diffey– (umiernený antiesencializmus). Podľa neho je to prevrátenie logiky: len preto, že je niečo v galérií, to neznamená, že to je umelecké dielo. Má to byť opačne : je to umelecké dielo, preto je to v galérií. Tiež tvrdí, že význam umenia je historicky premenlivý a máme slobodu neprijať za umenie všetko, čo sa nám ako umenie predkladá.

Ďalšou teóriou na definovanie umenia je možnosť definovať umenie historicky (Jerrold Levinson) Podľa nej sa umenie klasifikuje tak, že byť umeleckým dielom neznamená mať nejakú vlastnosť, ale mať vzťah k ľudskému mysleniu. Nezávislý jedinec (autor) vytvorí diela, ktoré sú vnímané tak, ako boli tradične vnímané diela v minulosti. Inak by sme mohli povedať: autor nadväzuje na umelecko-historickú tradíciu. Nie v zmysle napodobňovania, ale v zmysle princípu. Napríklad na tradíciu impresionistov nadväzuje umelec v zmysle hľadania nového zobrazovania (oni sa snažili novo zachytiť dojem a svetlo), nielen tak, že bude impresionisticky maľovať. Tým by iba epigónsky napodobňoval. Podmienkou je znalosť histórie umenia, lebo tá zabezpečí jednotu umenia naprieč časom.

 

Ďalšou skupinou teórií sú je Funkcionalistické definície umenia. Pre estetický funkcionalizmus je podstatné ako vnímame umelecké dielo, aké estetické funkcie a zážitky nám prináša. (potešenie, poukazovanie na hodnoty prípadne otrasenie hodnôt, sprostredkuje emócie, prináša poznanie,…) Zároveň je to dynamicky meniaca sa funkcia umenia – so stratou potrieb vnímateľa sa stráca aj status umeleckého diela.

Tu patrí aj na začiatku spomínaný Nelson Goodman, vychádzajúci z analytickej estetiky. Goodman hovorí, že si skôr máme klásť otázku „Kedy je umenie“. Podľa neho môže byť umením čokoľvek a to môže odkazovať na čokoľvek. Umenie má svoje symboly vychádzajúce zo symbolickej analýzy jazyka umenia

  • dielo ako znak
  • primárna funkcia diela je kognitívna- dielo sprostredkuje poznanie a je zdrojom významu
  • umenie pestujeme pre poznanie, ktoré je sprostredkované estetickými symbolmi
  • Goodman uvádza iba indikácie k určeniu definície umenia, nie samotnú definíciu umeleckého diela, napr :

Denotacia- to znamená, že umenie k niečomu odkazuje. K niečomu vonku, mimo diela.

Exemplifikácia- dielo je niečoho príkladom (ako vzorka)

Metafóra – odkazuje na vlastnosti, na prenesený význam

Iné : fiktívny popis, vyjadrenie, zobrazenie ako, expresia, atď.

Ďalší teoretik Monroe C. Beardsly tvrdí, že pre definíciu umenia je dôležitá intencia alebo zámer autora. Už iba prítomnosť zámeru vytvoriť umelecké dielo uspokojujúce estetický záujem (bez ohľadu na hodnotu výsledku ). Umelecká hodnota diela sa odvíja od hodnoty estetickej alebo od jeho estetických kvalít. Samotný umelcov zámer však nezabezpečuje, že sa mu to podarí. To vysvetľuje, prečo môžu byť zahrnuté v definícií umenia aj „zlé“ umelecké diela.

Ešte je známa teória Berysa Gauta „Umenie“ ako klastrový pojem“, kde pojem umenie nie je vymedzený jednou esenciálnou(podstatnou) vlastnosťou, ale zhlukom alebo trsom kritérií, ktoré nevytvárajú ohraničený ani uzavretý súbor, ale rozšíriteľnú množinu. K definovaniu umenia nijaká z vlastností nie je absolútne nutná, ale musí byť aspoň jedna.

 

Ako vidno teórie sú plné odborných výrazov a špecifických slov a často aj nudné na čítanie. A som nevymenovala všetky. Fakt je, že umelecké dielo je niečo jedinečné, čo nemôže byť plnohodnotne nahradené niečim iným. Napríklad obraz nemôžeme nahradiť jeho opisom.

Podobne hovorí Tomáš Kulka : „ Řekli jsme, že dokonale sjednocené dílo (vysokého umění) nelze již žádnými alteraci zdokonalit, nýbrž pouze poškodit. Každá složka má své místo ve struktuře a pokud by byla odebrána, dílo by se rozpadlo. “

Alebo Danto „Umenie vytvára nezameniteľný výraz, ktorý nepripúšťa žiadnu náhradu “.

K pojmu umenie sa často vyjadrujú aj samotní umelci. Za všetkým umelcov napíšem vyjadrenie aspoň jedného. Je ním Paul Klee: Umenie neodráža viditeľné. Ale zviditeľňuje. To znamená, že umenie nám dáva niečo viac, než ako by sme sa na uvedenú vec pozreli my sami. Nový pohľad, nové kontexty, nové súvislosti. Sviežosť. Napätie. Auru. ( podľa Waltera Benjamina aura je „ Jedinečnosť umeleckého diela, ktorá je predpokladom toho, že môže byť začlenené do kultúrnej tradície“)

Umenie je nezávislý celok, ktorý má kritický reflexívny vzťah ku skutočnosti. Umelecké dielo je harmonické, komplexné a vnútorne jednotné.

Novo objavený filozof Friedler (1841-1895) naznačuje identitu diela a osobnosti autora a považuje umelecké dielo za výraz umelca a stavu jeho vedomia, ktoré sa nedá vyjadriť v žiadnej inej forme než v umeleckom diele. Friedlerove názory dobre vyjadrovali postoj samotných umelcov práve na prelome storočia, keď sa menila spoločenská pozícia umenia a vznikalo moderné umenie. Dodnes platí, že súčasný umelec vyjadruje svoj zážitok takým spôsobom, že hovorí v mene mnohých. Umelec vyjadruje všeobecné cez konkrétne. Často sa vieme stotožniť s vyjadrením umelca a prijať ho za svoj.

Filozof Theodor W. Adorno (1903-1969) napísal, že umelecké diela nesprostredkujú pravdu bezprostredne, ale podobne ako víly v rozprávkach. Hovoria pravdu, ale nedá sa vidieť či rozpoznať na prvý pohľad. Čokoľvek sa v umeleckom diele vyjadruje, nemôže byť povedané inak. Keby mohlo byť povedané inak, bolo by umelecké dielo zbytočné. V umeleckom diele je výraz pravdy, ktorý sa nedá inak vystihnúť. To nevylučuje interpretáciu diela, aj keď úplné vysvetlenie „rozlúštenie “ umeleckého diela nie je možné, lebo „Umelecké diela, ktoré sa celkom bez zbytku rozplývajú v pozorovaní a myslení nie sú umeleckými dielami.“

Ešte spomeniem Lyotarda a jeho teóriu postmodernej doby. Umenie chápe ako vyjadrenie nezobraziteľného. Pre Lyotarda je estetická moderna umením vznešeného a pokusom zobraziť nezobraziteľné ( napr. strach, Boh, nekonečnosť,…). Vzorovým príkladom toho boli obrazy amerického maliara Barnetta Newmana.

Richard Anderson, antropológ, ktorý sa špecializuje na umenie, navrhuje definíciu umenia takto : je to pre kultúru podstatný význam umne zakódovaný vo výstižnom, zmyslovo vnímateľnom médiu. S touto definícoiu sa stotožňuje aj Cynthyia Freelandová vo svojej knihe Teorie umění.

Nakoniec je tu  estetika pragmatizmu. Estetika pragmatizmu vyvracia tradičný dualizmus medzi praktickým a estetickým. Pragmatizmus emancipačne rozširuje estetické a neuznáva rozdiel medzi umením, životom a populárnou kultúrou, akoby právo na štatút umenia mali iba elitárske vysoké umenia. Na rozdiel od tradičnej estetiky pragmatizmus uznáva aj populárne umenie a jeho pojem umenia môžeme nazvať demokratickým. Za umenie môžeme považovať každý artefakt (ľudský výtvor), ktorý nám prináša estetickú skúsenosť. Avšak jeho interpretácia by mala byť v niečom inovatívna.

Nám k definícii umenia najpraktickejšie pomôže, ak dokážeme rozlíšiť umenie od gýča. A tým nemyslím len sošky anjelikov či pozkajúcich sa detičiek a obrázky jeleňov na lúke prípadne oranžové západy slnka, ale celkový charakter diela, ktoré je považované za „umenie“. Rozlíšenie sa týka vysokého umenia a  tzv. antiumenia, alebo gýča.

Kým umenie, ktoré stretneme v galériach a múzeách považujeme automaticky za umenie, pretože veríme inštitúciám zastrešujúcim umenie. Prípadne neveríme – je pre nás rozhodujúcejší náš osobný pohľad, ale zároveň hľadáme ako to vycibriť. Ak nám záleží na rozlíšení medzi umením a gýčom, musíme poznať kritéria na rozpoznanie gýča. Teda ak nie sme typ človeka, ktorý hovorí: No a čo, že je to gýč, mne sa to páči. To je inak hneď prvá vlastnosť gýča : Je ľúbivý, páčiaci sa. Tým nechcem povedať, že umenie nemôže mať túto vlastnosť alebo že umenie nemôže byť krásne.

Uvádzam niekoľko vlastnosti gýča :

Je ľúbivý, páčiaci sa.

Zobrazuje univerzálne dobre známe témy.

Zobrazuje Témy považované za krásne.

Zobrazuje najodskúšanejšie a najosvedčenejšie námety.

Pôsobí na emócie, na city.

Vyjadruje jasnú myšlienku, dojem.

Neprináša otázky

Neprináša novú interpretáciu či zobrazenie.

Neexperimentuje s formou

Nie je inšpiratívny ani originálny.

Neobohacuje novými skúsenosťami.

Pri pohľade na gýč máme presne určené, čo budeme cítiť.

Napodobňuje vysoké umenie.

Gýč nemá umeleckú hodnotu (inováciu a nový prínos pre umenie)

Charakteristike gýča sa venovali viacerí teoretici napr. Dwight MacDonald (ten delil kultúru na umenie vysoké alebo avantgardné a potom na masovú kultúru masscult a niečo medzitým ako škodlivý mitcult, čo sa snaží napodobňovať avantgardné umenie), Umberto Eco (venuje sa hlavne literárnemu gýču ), Clement Greenberg (gýč ako náhrada umenia pre proletariát) a český estetik Tomáš Kulka (vypracoval analytickú definíciu gýča).

A ešte 4x poznámka na záver :

1.„Zlé umenie“ nie je to isté, čo gýč.

2.Masová konzumná kultúra nie je to isté čo gýč. Diela masovej kultúry sa primárne snažia uspokojiť potreby konzumenta a nehrajú sa na umenie ako to robí gýč

3.Umenie môže reagovať na gýč a masovú kultúru zahrnúť ho do svojich východisk či kontextov (pop-art)

4.Aj v slávnych galériách nájdeme umenie, ktoré je gýčom (Jeff Koons)

Takže, už celkom na záver :

Ak budete chcieť rozlíšiť medzi gýčom a umením, tento zostručnený text, ktorý ste práve dočítali, v tom dúfam pomôže.

A čo sa týka odpovede na otázku, čo je umenie :

Úplne postačí, ak sa pozrieme na prax okolo seba. Vidíme, že tu platí inštitucionálna teória a za elitné umenie je považované to, čo je v galériách a o čom rozprávajú a píšu odborníci na umenie. Teda aspoň dnes. Budúcnosť ešte prehovorí.

 

Zdroje :

FREELANDOVÁ, Cynthia., (2011) Teorie uměni.

LIESSMANN, Konrad Paul. , (2000) Filozofie moderního umění.

KULKA Tomáš / CIPORANOV Denis (eds.): Co je umění? Texty angloamerické estetiky 20. století

GOODMAN, N. (2007): Jazyky umění. Nástin teórie symbolů

DANTO, A.C.(2003): Zneužitie krásy. Alebo Estetika a pojem umenia

ECO, Umberto. (2006). Skeptikové a těšitelé.

SHUSTERMAN, R.(2003): Estetika pragmatizmu.

Ilustrácie / autori diel: Monika Vitanyi, Richard Long, Krištof Kintera, Jenny Holzer, Leon Golub, Paul Klee, Vladimír Popovič, Barnett Newman, Jeff Koons, Peter Ronai.

Zdroj : web a archív autorky

P.S. tu je video hovoriacej tašky z Billy na výstave v galérii (autor diela Krištof Kintera) :

https://www.youtube.com/watch?v=Ud_CkgqS-3k&feature=emb_logo

Teraz najčítanejšie