Igor, aspoň raz si uznaj chybu
Asi to raz muselo prísť, priam fyzicky udrieť ľuďom do očí a na chvíľu im vyraziť dych.
Forma, akou primátor Pezinka vizualizoval všetky svoje doterajšie omyly je skutočne štýlová. To, s akou ľahkosťou dokázal nájsť v plastovom objekte vyjadrenie obsahovej šírky svojho politického programu, je ako z rozprávky.
Aj v nej sa kráľ vydáva na cestu v šatách, ktoré vidí a obdivuje iba on, ktorých krása a estetická hodnota presahuje možnosti chápania obyčajného dedinčana, veď v Miláne, Paríži či Berlíne by mu iste tlieskali.
To nie on je nahý, my všetci sme provinční, nevzdelaní, neskúsení a nerozumieme. Nerozumieme my, ale nerozumie ani on.
Presne pred dvoma rokmi šepkal do davu vrúcne slová o porozumení, spolupráci, o ľudskosti a dav mu jeho slová rovnako vrúcne vracal. Opantaný slovami chvály a podpory, presviedčaný stovkami lajkov na facebooku uveril, že ľudia mu budú tlieskať navždy a za všetko. Svoje zvolenie nazval šialeným zázrakom a čas mu teraz dáva za pravdu.
Z pýchy presťahoval svoj zadok do dôstojnejších priestorov, ako je úrad, z pozície moci sa prizeral, ako sa dvaja bežní ľudia musia v zúfalstve a strachu dožadovať odpustenia likvidačnej dane.
Bez hanby sa chystal odvolávať nevyliečiteľne chorú Ingrid Noskovičovú a akoby sa nič nestalo, pokrytecky smútil na jej pohrebe. Prestal to zvládať, prestal komunikovať.
Idealistické vízie, ktoré ako akademik nepochybne mal, vystriedal všedný deň, ktorý do jeho kancelárie prichádzal každé ráno a na ktorý nebol vôbec pripravený. Bol to pre neho otravný hosť, ktorému sa nedá neodpovedať na mail, nedá sa mu nezdvihnúť telefón, nedá sa mu nečeliť.
Na stole sa začali kopiť problémy a neotvorená pošta, slová chvály, ktoré dovtedy od ľudí počúval, sa zmenili na naliehavé otázky, na ktoré nepoznal odpoveď. Potlesk utíchol a priatelia, ktorých dovtedy minimálne na facebooku mal, začal vnímať ako nepriateľov.
Pezinčania sa s otvorenými ústami pýtajú, aké excesy nás v najbližších dvoch rokoch ešte čakajú. V deň, keď sa vnútorne rozhodol dať demonštratívne najavo, že tu stále je – a že má víziu – sa rozhodol osadiť absurdné kvetináče.
A v deň, keď sa rozhodol vykašľať na názor väčšiny, v osádzaní pokračoval.
Juraj Hanulík
autor je režisér
(nie je a nebol poslancom MsZ)
