Na polceste k samostatnosti sa niekde ako tridsiatnici strácame
Ako svojho času hovorieval Tomáš Baťa, hospodárska kríza nie je nič iné len ako morálny úpadok hodnôt spoločnosti, v ktorej žijeme. Otázkou tak zostáva, čo tými pravými hodnotami našej novodobej spoločnosti vlastne je? Kde si nachádza svoje miesto generácia dnešných tridsiatnikov narodených v 80-tych rokoch?
Najrozumnejšie bude asi hovoriť sám za seba, čiastočne reflektujúc generáciu mojich postrácaných a opätovne istotu hľadajúcich tridsiatnikov. Dospievanie na pozadí ľahkosti bytia a nekonečnej energie našich tiel zostáva z roka na rok viac a viac len príjemnou letmou spomienkou. Starecká múdrosť a pokora skúsených a zrelých nám ešte nie je plne vlastnou, veď do štyridsiatky a ďalej je ešte hodný kus.
Lenže čo ak hodnoty a istoty, ktoré nám boli od malička štepované (samostatnosť, práca, bývanie a rodina), strácajú na svojom čare? Čo ak sme sa chytili do pasce vlastných romantických predstáv porovnávajúc sa s rovesníkmi, čo predsa len mali to šťastie? Mám na mysli šťastie na úspešnú kariéru zaisťovanou milujúcou partnerkou, či partnerom, snáď už aj druhým dieťatkom a svojim miestom v systéme, do ktorého sme sa inštitucionalizovali, teda udomácnili.
Za ostatné mesiace silnejú vo mne pocity, ktoré dozrievajú v uvedomenie, že nie všetko je také, aké chceme, aby bolo, respektíve také, aké sa druhému môže zdať. Čo sa skrýva za dverami generácie mojich rovesníkov, ktorí to šťastie fungujúceho tepla domova, stabilnej práce a pôžitku zo života nemajú? Čo sa deje, keď o tieto ilúzie prichádzame? Je niekto ochotný nahlas vysloviť a postaviť sa za to, že sme niekde urobili chybu? Ak áno, kto potom?
To čo vidím ja, cítim hĺbkou svojej neraz zranenej a zraniteľnej duše, je stratená generácia dnešných tridsiatnikov, ktorí našli sklamanie v láske, zradu v hodnotách, ktorým verili a absencie božej prozreteľnosti, ktorej oddane a možno aj slepo doposiaľ verili. Generácia tých, ktorých uväznilo vlastné ja a pravidelný solídny príjem na pozadí takmer ničím neohraničených možnostiach úverovania vlastného šťastia a ľahostajnosti voči svojmu bezprostrednému okoliu.
Nie sme už deťmi, mladiství, či hrajúci sa na dospelých chlapov, či silné ženy. Neraz sme už rodičmi, či už v dobrom alebo zlom s tým druhým, lebo máme dieťa. Osobné šťastie a spokojnosť so životom sme podriadili zákonom tejto spoločnosti a očakávaniam kladeným na roly, do ktorých sme neraz vhupli ani sami nevieme presne ako a kedy.
Vytvorili sme si tak generáciu žijúcu vo vlastných tieňoch pochybností, obáv a strachov nielen so seba samých, ale aj tej čarokrásnej možnosti žiť, milovať a hlavne byť milovaným. Keď už nikým iným, tak samým sebou lebo napokon skrze svoje oči vidím, vnímam a posudzujem svet. Vidím generáciu mladých mužov a žien žijúcich osamotených s iluzórnym pocitom finančnej a osobnej nezávislosti, kde ja a ty už nevie tak ľahko stať sa „my“ a kde dôvera v druhého sa stáva útokom na osobnú slobodu a integritu jednotlivca.
Je to cesta po ktorej naozaj chceme kráčať alebo predsa len existuje aj iná možnosť?
