Denník N

Ako sa vyrovnať s dedičstvom vlastnej minulosti, ak sa za ňu človek hanbí?

Dielo francúzskeho sociológa, ktoré sa pohybuje na pomedzí autobiografie, sociologickej štúdie myslenia robotníckej triedy a politickej teórie, ponúka analýzu príčin sociálnej vylúčenosti aj nárastu nedôvery v elity.

Spomínam si, ako silno na mňa na minuloročnom Žilinskom literárnom festivale zapôsobilo rozprávanie režiséra Michala Ditteho, ktorý v diskusii s Martinom Pollackom spomenul aj svoju inscenáciu Psota. Tá poukazuje na pomerne banálnu vec, ktorú si ale málokto z nás, čo chodia napríklad na literárne debaty alebo do galérií, aktívne uvedomuje: chudoba a sociálne vylúčenie predstavujú veľké prekážky na ceste von z takého prostredia, na ceste za vzdelaním, ale aj kultúrou. Ľahké učenie sa, láska ku knihám a umeniu a chuť čítať majú úzku spojitosť so sociálnymi podmienkami a prostredím, ktoré človeka obklopuje.

Kultúra je vyhradená tým privilegovanejším, ktorí na ňu majú čas a aj prostriedky, a navyše, láske k umeniu sa musí človek naučiť. A ak ten človek žije v chudobnom a sociálne vylúčenom prostredí, je skôr výnimkou, ak si k nej (alebo všeobecnejšie k ďalšiemu vzdelaniu) nájde cestu. O niečom podobnom rozpráva aj francúzsky sociológ Didier Eribon v knihe na pomedzí sociologickej analýzy a autobiografie Návrat do Remeše.

Didier Eribon sa odhodlal vrátiť sa do mesta, v ktorom sa narodil a dospieval, keď mu zomrel otec. Nemal ho rád, bol to domáci tyran a muž hlúpy a prudký, s ktorým sa odcudzili už dávno. Stelesňoval pre neho všetko, od čoho sa snažil utiecť. Po jeho smrti navštívil v Remeši matku, ktorá vytiahla krabicu plnú starých rodinných fotografií, ktoré pred ním znovu po dlhých rokoch otvorili sociálne prostredie, v ktorom vyrastal a ktoré sa tak úporne snažil nechať za sebou. Začal sa vracať do spomienok a premýšľať nad svojim detstvom a dospievaním poznamenaným príslušnosťou k robotníckej triede. Vzniklo z toho veľmi priamo a úprimne napísané dielo, ktoré presahuje nielen do sociológie, ale aj do politickej teórie.

Dlho to vnímal tak, že jeho úplný rozchod s rodinou spôsobila najmä jeho homosexualita a hlboká homofóbia jeho otca a vlastne celého prostredia, v ktorom žil. Veľmi sugestívne a pritom vecne dokázal ukázať, akou nedeliteľnou súčasťou života gayov a vlastne všetkých stigmatizovaných menšín sú nadávky, agresia, diskurzívne aj kultúrne násilie, prežívané rok za rokom, a ako silne sa dokáže do spomienok zapísať neustále opakovaná verbálna agresia. Každý posmešný pokrik „teploš“ v ňom vyvolával strach, bolesť a hanbu, sám bol často svedkom fyzického násilia a agresívnych útokov na gayov, ktorí boli najmä v menších mestách nútení stretávať sa v noci po parkoch.

Až po pokuse vrátiť sa do Remeša, pokuse vrátiť sa k rodine, o ktorom si veľmi rýchlo uvedomil, že môže byť po mentálnej a sociálnej stránke vlastne nemožný, si začal uvedomovať, že vlastne šlo o rozchod s celou jeho spoločenskou triedou. Svoju minulosť vždy vnímal ako minulosť gaya a nie minulosť syna robotníka. Po odchode do Paríža sa zúfalo snažil nemať s tým svetom, z ktorého pochádzal, nič spoločného.

Jeho mladosť poznačila nielen homofóbia, ale aj tŕnistá púť francúzskym vzdelávacím systémom, ktorý bol nastavený tak, aby deťom z robotníckej alebo aj nižšej strednej triedy čo najviac znemožňoval cestu inú, než im sám predpísal: teda účelovo diferencovaný prístup k určitým povolaniam a pozíciám v rámci sociálneho poriadku, proti ktorého silám sa učitelia môžu brániť ako sa dá (ak náhodou chcú a majú na to silu), ale aj tak proti nemu zvládnu zúfalo málo.

Systém, ktorý deťom z rodín ako je tá jeho, umožňoval len veľmi ohraničený okruh možností, čím sa stať. V tom prostredí bolo bežným zvykom chodiť do školy do veku, do akého je školská dochádzka povinná, a potom zo školy odísť a ísť robiť, lebo už povinná nie je. Dlhšia školská dochádzka je predsa pre tých druhých, čo „na to majú“, ktorým „sa tam páči“. Jeho dvaja mladší bratia sa síce vypracovali trochu vyššie než ich rodičia, ale napriek tomu ostali úzko spätí so svojim „triednym“ pôvodom, so sociálnym prostredím, z ktorého vzišli (a to spolu so skorým odchodom zo vzdelávacieho systému smerom k nevyhnutne obmedzenému výberu zamestnania).

Keď sa mu podarilo pokračovať v štúdiu na mestskom gymnáziu, uvedomoval si, že je stále ťažšie skĺbiť dve rozdielne sociálne identity a dva životy: ten, ktorý žil v škole, a ten, ktorý žil doma. Mali len pramálo spoločného, líšili sa takmer všetkým. Na mestskom gymnáziu prichádzal do kontaktu s deťmi z rodín, ktoré on sám označuje za buržoázne: ich spôsob obliekania, rozprávania, a predovšetkým akoby samozrejmá znalosť kultúry mu neustále pripomínali, že tam je votrelcom.

Navyše, jeho možnosť pokračovania vo vzdelaní na gymnáziu, ktorú mu umožnila matka (a ktorá mu to neprestane pripomínala poznámkami typu „Ja som nikdy nemohla…“, „Ja som nikdy nemala…“) medzi ním a jeho rodinou začala otvárať priepasť, ktorá sa stále zväčšovala. Otec pracoval v továrni ako pomocný robotník od štrnástich, matka ako slúžka. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, kedy študoval, intelektuálny život francúzskej ľavice ovládal marxizmus a jediný správny boj bol ten za oslobodenie robotníckej triedy. On čítal Marxa a Trockého a sám sa naivne považoval za intelektuálny predvoj prostého ľudu. Až neskôr si uvedomil, že aj on si vlastne robotnícku triedu idealizoval, a pritom mohol dobre vidieť, že realita aj jeho vlastnej rodiny bola úplne iná: aj oni túžili po materiálnych statkoch, aj oni sa chceli posunúť vyššie na spoločenskom rebríčku.

Jeho rozhodnutie nadobro odísť z mesta a prostredia, v ktorom vyrastal, znamenalo postupné zmenu sociálnych pomerov. Prispelo k tomu mnohé, okrem všadeprítomnej homofóbie aj domáca atmosféra plná neustálych hádok a kriku, permanentnej manželskej vojny, ako to nazval. Mal pocit, že ak si chce vytvoriť vlastnú identitu, musí sa so svetom svojej rodiny (za ktorý sa hanbil) rozísť. On to vnímal tak, že zo súkolia systému „zázrakom unikol“, v očiach rodiny bol „parížsky intelektuál žijúci mimo realitu, ktorý nevie vôbec nič o problémoch obyčajných ľudí“. Do Paríža sa odsťahoval s dvoma nádejami: že tam bude konečne naplno žiť život gaya, a že sa bude môcť stať „intelektuálom“.

Po odchode sa stretnutiam s rodinou vyhýbal ako sa len dalo: odpudzovali ho ich spôsoby a vyjadrovanie, ktoré sa diametrálne líšili od spôsobov a vyjadrovania prostredia, v ktorom sa on v Paríži pohyboval, ich starosti, ktoré nemali nič spoločné s jeho starosťami, ich reči, v ktorých sa prejavoval prvoplánový rasizmus. V jeho rodine bolo zvykom deliť ľudí na dve skupiny: tí, ktorí sú na strane robotníkov, a tí, ktorí nie sú.

Na rasizme svojej matky (ktorá sama ako dcéra imigranta dávala neustále najavo hlboký odpor a pohŕdanie najmä arabskými robotníkmi) analyzuje hlboko zakorenený rasizmus robotníckej triedy, a ten hlboký rasizmus vlastný belošským ľudovým a robotníckym triedam bol jednou z vecí, ktoré prispeli k tomu, že bývalí voliči Komunistickej strany začali voliť Národný front, teda krajnú pravicu.

Jeho rodičia sa hrdo prehlasovali za ľavičiarov, a nakoniec začali voliť krajnú pravicu; na príklade svojej rodiny ukazuje, ako je možné, že ľudové vrstvy môžu svoje vlastné podmienky raz chápať ako niečo, z čoho samozrejme plynie ich príslušnosť na ľavú stranu politického spektra, a inokedy ako niečo, čo ich rovnako samozrejme posúva doprava, často až ku krajnej pravici; aj to, že väzba medzi robotníckou „triedou“ a ľavicou vôbec nemusí byť tak prirodzená, ako sa často môže zdať – predstava o tejto väzbe je totiž do veľkej miery založená na historickom kontexte a konštruktoch politických teórií.

Snaží sa nájsť odpoveď na to, ako sa vyrovnať s dedičstvom vlastnej minulosti, keď sa za ňu človek hanbí. Čo by sa stalo, ak by sa aj on vydal rovnakou cestou ako jeho bratia? Tiež by volil Národný front? Tiež by sa búril proti cudzincom, ktorí „zaplavujú našu krajinu a myslia si, že sú tu doma“?

Názorovo je odo mňa dosť ďaleko: je to ľavičiar, ktorý sa netají svojou hlbokou averziou voči Raymondovi Aronovi a je autorom rozsiahlej biografie Michela Foucaulta, a je veľmi dobrým príkladom toho, že raz za čas sa oplatí vystúpiť zo svojej názorovej komfortnej zóny. Opisy reality tvrdej práce v továrni, keď spomína na to, ako pracovala jeho matka aj otec, pripomínajú knihu Saši Uhlovej. Až keď si človek uvedomí, aká naozaj tvrdá tá realita vlastne je, tak slovami Didiera Eribona nevychádza z úžasu, čo všetko môže konkrétne a veľmi fyzicky znamenať „sociálna nerovnosť“.

Jeho Návrat do Remeše ukazuje, ako veľmi rozdielne vnímajú svet ľudia z privilegovaného prostredia a tí z ľudovej, robotníckej vrstvy, a že reálny svet je zložitý a rozporuplný a mení sa v čase (ani robotnícka trieda nie je výnimkou: tá francúzska z rokov sedemdesiatych nebola rovnaká ako tá z rokov päťdesiatych, napríklad).

Návratom do spomienok tak vytvára fascinujúcu analýzu myslenia francúzskej robotníckej triedy, a mohli by ste sa pýtať, prečo by mali byť spomienky nejakého ľavicového intelektuála na vyrastanie v chudobnom prostredí zaujímavé. Preto, že síce píše o francúzskych reáliách, ale paralely sa dajú veľmi pekne vidieť aj u nás a vlastne v celej Európe. A to nielen s ohľadom na ten banálny poznatok, že sociálny poriadok má vplyv na všetkých, či chceme alebo nie, ale aj s ohľadom na rastúce nacionalistické tendencie v Európe.

„Musel jsem se takřka poslepu, s rukama nataženými před sebou, s námahou prodrat až tam, kam pro některé privilegované vedou značené turistické stezky.“

– – –

Didier Eribon – Návrat do Remeše (tranzit.cz 2019, výborný preklad Dušan Špitálský)

Teraz najčítanejšie