Premiéra Verdiho Aidy v SND

Zdá sa však, že ani týmto sa pre Aidu neprajné časy neskončili, pretože ihneď ako divadlo stihlo uviesť obe premiéry, opätovne sa začali zavádzať sprísňujúce opatrenia, ktoré fakticky znemožňujú, aby sa tento kus ďalej mohol uvádzať.

Keďže je administratívne určené, koľko ľudí najviac sa môže počas predstavenia v divadelnej sále nachádzať (t.j. spolu divákov aj účinkujúcich) je zjavné, že akákoľvek masívnejšia produkcia je nepriechodná. Aida tak dopláca na to, že je grand operou – teda veľkou produkciou, v ktorej v niekoľkých okamihoch účinkuje až 200 ľudí naraz.

Aida v SND. Foto: Zdenko Hanout

V tejto chvíli tak musíme byť vďační aspoň za tie tri predstavenia Aidy (predpremiéra a dve premiéry), ktoré nakoniec v uplynulých dňoch prebehli.

A aká teda je nová Aida?

Domnievam sa, že do pamäte diváka sa zapíše predovšetkým svojou vizuálnou stránkou. Tá je natoľko dominantná, že zatieňuje všetky ostatné atribúty inscenácie. Preto aj ja začnem práve ňou.

Aida v SND. Foto: Zdenko Hanout

Výtvarná a estetická koncepcia inscenácie vrchovato napĺňa to najpodstatnejšie, čo by od grand opery bolo logické očakávať  – totiž, že má byť pre diváka pastvou pre oči. Dokonca divadelné dielne kvôli inscenácii vytvorili aj novú, v celku impozantnú oponu, ktorá je zväčšeným diadémom srdcového skarabea z Tutanchamonovej hrobky.

Opona k Aide. Foto: Zdenko Hanout

Tvorcovia sa ale nevydali cestou vytvárania opulentnej produkcie čo najviac vernej dobovým reáliám, zvolili si omnoho striedmejšiu cestu, ktorá dávny Egypt skôr naznačuje rôznymi vizuálnymi odkazmi, pričom ponecháva pomerne veľký priestor aj pre fantáziu diváka. Ten si tak môže víziu starého Egypta dotvoriť po svojom.

Úmyselne v tejto súvislosti píšem o striedmosti a nie o minimalizme, pretože minimalistické produkcie pôsobia zväčša chladne a prázdno, avšak tu vytváraný javiskový tvar je veľmi útulný a príjemný (k tomu prispievajú aj zvolené teplé farby a výborné svietenie) a priestor vôbec nepôsobí vyprázdnene. Pritom nie je zaplnený samoúčelne, práve naopak. Scéna Mareka Hollého je tvorená dôsledne premyslenými komponentnami, ktoré svojou zdanlivou jednoduchosťou a štýlovou jednotnosťou umocňujú čistotu výtvarného prevedenia.

Zľava: Jozef Benci ako Ramfis a Ján Galla ako Kráľ. Foto: Zdenko Hanout

Dokonca som sa v istom momente pristihol, že som začal uvažovať nad tým, či jednotlivé komponenty nie sú na scéne rozmiestňované nielen z pohľadu ich funkčnosti v danom obraze, ale najmä z hľadiska estetickej dokonalosti a vyváženosti, kedy vzájomné proporcie jednotlivých prvkov skladačky vytvárajú dojem dizajnérskej harmónie. O vynikajúcom súlade farieb ani nehovoriac.

Aida v SND. Foto: Zdenko Hanout

Kostýmy boli navrhnuté v duchu rovnakej koncepcie – teda nekopírujú skutočné dobové oblečenie, skôr len vhodnými grafickými odvolávkami naznačujú staroveký Egypt. Netuším či hlavným kritériom kreácie jednotlivých návrhov bolo, ako budú konkrétne odevy na scéne ladiť navzájom, teda aký budú kostýmy vytvárať farebný a estetický dojem ako celok (najmä s ohľadom na masové zborové scény) ale faktom zostáva, že najimpozantnejšie pôsobili práve vtedy, keď boli na scéne viaceré spoločne. Ľudmila Várossová vytvorila pre predstavenie viac ako 250 kostýmov (včítane tých pre alternácie), čo napovedá o úctyhodných rozmeroch produkcie.

Aida v SND. Foto: Zdenko Hanout

Zvolená cesta dekoratívnosti odkazujúca na dobové egyptské prvky, šperky a tvary popritom však zachovávajúca abstraktnosť znázorňovaných priestorov, ako aj značnú mieru zjednodušenia v zobrazovaní egyptskej reality, sa ukázala ako dobrá voľba. Vynikajúco fungovala najmä v prvej časti opery, v ktorej boli masívne zborové scény, ale relatívne funkčná bola aj v druhej časti. Pri poslednej scéne však zámer fungovať prestal. Prečo?

Podstatné bolo udržať zvolený tvar od začiatku až do konca v rovnakom štýle. To sa okrem poslednej scény podarilo. Znázornená podzemná hrobka s nízkym stropom a stĺpmi však už bola príliš konkrétna a vymanila sa z celovej poetiky dovtedy vždy len abstraktne naznačovaných priestorov.

Pre realistické stvárňovanie vyzerala hrobka príliš nereálne a pre abstraktné stvárnenie priestoru už bola príliš konkrétnou. Na tomto mieste sa tak porušil dovtedy zvolený estetický kľúč a vizuálny tvar prestal fungovať. A bola to škoda, finále opery je pre celkové vyznenie vždy veľmi podstatné. Dojem, ktorý si divák odnáša práve na záver je tým, ktorý si najviac zapamätá a ktorý v ňom aj najdlhšie zostáva.

Hudobná a spevácka stránka Aidy bola tiež na veľmi slušnej úrovni. Jaroslav Kyzlink volil vhodné tempá, bolo vidieť, že má Aidu doslova v krvi. Orchester hral na prvej premiére bez počuteľných kazov, na druhej premiére hráčom niektoré drobnosti nevyšli. Celkový dobrý dojem z výkonu orchestra to však nepokazilo.

Spevácky sme mali možnosť porovnať dve pomerne vyvážené obsadenia.

Michal Lehotský bol ako Radames technicky veľmi spoľahlivý, presný a suverénny vo výškach, avšak pôsobil zároveň aj trochu sterilne. Prispel k tomu jeho herecký prejav, tak trochu bez emócií. Akoby mu chýbala spontánnosť.

Michal Lehotský ako Radames. Foto: Zdenko Hanout

Práve spontánnosť a až nekontrolovateľnú dávku emócií priniesol v druhom obsadení tejto postavy hosťujúci Rafael Alvarez. Ten však zďaleka nebol tak presným a spoľahlivým spevákom, ako Lehotský. Dokonca zazneli aj pasáže, v ktorých Alvarez neladil. Avšak živelnosť a priam až akási živočíšnosť (v najlepšom zmysle tohoto slova) jeho prevedenia spôsobili, že sledovať jeho kreáciu ma jednoducho bavilo oveľa viac.

Maida Hundeling ako Aida ukázala, ako až dokáže pracovať so svojim hlasom v rôznych dynamických hladinách. Neustále prechádzala z pianissima do forte a späť. Taktiež niektoré jej frázy ukončené v mezza voce boli efektné. Niekedy som však mal pocit, že prechodov do pianissima bolo až priveľa. Možno sa speváčka aj šetrila, divák však túži počuť plný a štavnatý tón častejšie.

Maida Hundeling má vo výškach prenikavý hlas, ktorý má až kovovú prieraznosť, zároveň však – keď treba – vie byť v pianach aj mäkký a jemný. Jej veľkou prednosťou je dokonale koncentrovaný tón, ktorý až akoby popieral fyzikálne zákony, keďže bol bez akéhokoľvek počuteľného vibrata. Na druhej strane je pravda, že jej hlasu chýba rozmer “italianity”, avšak kladiem si otázku, či je to naozaj až tak veľmi podstatné.

Mária Porubčinová bola úplne inou Aidou, jej hlas bol viac vrúcny a spievala oveľa častejšie sýtym hlasom aj tam, kde Maida Hundeling volila pianissimo. Aj herecky bola výrazne presvedčivejšou Aidou, jej alternantka z prvej premiéry občas pôsobila chladne.

Mária Porubčinová ako Aida. Foto: Zdenko Hanout

Monika Fabianová a Terézia Kružliaková boli pomerne vyrovnané alternácie Amneris, Monike Fabianovej však o niečo viac svedčia dramatické úseky. Bolo to citiť najmä v záverečných pasážach opery, ktoré Fabianovej vyslovene sadli.

Postavu Ramfisa stvárnil na prvej premiére Peter Mikuláš a na druhej Jozef Benci. Benci predviedol jadrný, mohutný a vo všetkých polohách rezonujúci krásne zafarbený bas. Peter Mikuláš pojal svoju rolu spevácky o niečo subtílnejšie, krehkejšie a ušľachtilejšie. Napriek tomu, že ich kreácie boli veľmi rozdielne, obaja boli vynikajúci.

Peter Mikuláš ako Ramfis. Foto: Zdenko Hanout

Daniel Čapkovič na prvej premiére a Sergej Tolstov na druhej premiére boli spoľahlivými a aj herecky presvedčivými protagonistami Amonasra. Tolstovove herectvo malo v sebe viac emócie, než v prípade jeho alternanta.

Maida Hundeling ako Aida a Daniel Čapkovič ako Amonasro. Foto: Zdenko Hanout

Postava Kráľa (Ján Galla a Ondrej Mráz) nebola dobre obsadená ani v jednej alternácii.

Kňažka v tejto opere nemá veľký spevácky priestor, avšak Katarína Flórová a Adriana Banásová ho aj tak dokázali využiť na sto percent.

Zbory pod vedením zbormajstra Pavla Procházku boli kvalitne pripravené a vytvárali sýty zvuk nielen v situáciách, kedy zboristi stáli v blízkosti proscénia, ale aj hlboko vo vnútri javiska, čo v akustických podmienkach SND nie je úplne samozrejmé. V niektorých scénach boli zboristi rozmiestnení aj na stupienkoch nad sebou, čo viedlo k tomu, že si nespievali navzájom do chrbta, ale zvuk mal možnosť sa šíriť voľne do priestoru, čo akusticky taktiež pomohlo.

Aida v SND. Foto: Zdenko Hanout

Baletné čísla boli vhodne zvolené a so zaujímavými choreografiami Jaroslava Moravčíka. V tejto súvislosti stojí za zmienku, že tvorcom sa podarilo vcelku dobre odhadnúť rozsah baletných vstupov. Baletu tak nebolo ani veľa ani málo, bolo ho presne akurát a najmä bol inscenovaný na miestach, kde sa naozaj hodil a teda ani raz nepôsobil nadbytočne.

Stáva sa totiž, že tvorcovia v snahe “ohúriť” diváka majú pocit, že treba pridať ešte aj tamto aj hento a ešte aj balet. A vo výsledku je nakoniec všetkého príliš. Aida však dávkuje jednotlivé inscenačné prvky so správnou mierou. Nie je tzv. “prečačkaná” v žiadnom smere. Pritom práve neodhad miery častokrát býva kameňom úrazu rôznych inscenácií a to nielen pri grand opere.

Aida v SND. Foto: Zdenko Hanout

Réžia Pavla Smolíka nevytvárala dostatočné interakcie medzi postavami, ani žiadnu sviežu, alebo aspoň trochu neočakávanú, dobre vypointovanú hereckú akciu, kedy by divák mohol oceniť, že nie všetko na scéne sa odvíja vopred úplne vypočítateľným a odhadnuteľným spôsobom. Na druhej strane ale treba povedať, že réžia nepriniesla ani žiadne nezvládnuté, alebo vyslovene rušivé momenty. Inscenácia vzbudzovala dojem, že napreduje tak nejako sama od seba.

Zľava: Terézia Kružliaková ako Amneris a Mária Porubčinová ako Aida. Foto: Zdenko Hanout

Celkovo som novú inscenáciu Aidy prijal veľmi pozitívne. Prináša divákom v reprezentatívnom šate zabalené kvalitné a najmä vizuálne veľmi solídne spracované hudobné divadlo. A to v žiadnom prípade nie je málo.

Peter Bleha

P.S. Opera SND v dôsledku súčasných epidemiologických opatrení stiahla svoj plánovaný program a preto nie je zrejmé, kedy si budú môcť diváci pozrieť ďalšie predstavenia Aidy. Dúfajme, že to bude v dohľadnom horizonte, aj keď nadchádzajúca doba bude zrejme skôr priať produkciám s komornejším obsadením.

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix