Olja Triaška Stefanović: Chýba mi nielen cestovanie, ale aj samotný pocit, že môžem niekde odísť len tak, prechádzať sa po mestách a zmeniť prostredie

Aký je tvoj vzťah k cestovaniu a do akej miery je cestovanie späté s tvojím osobným životom či autorskou tvorbou?

 Strašne rada cestujem. Môj vzťah k cestovaniu je veľmi pozitívny, a to ako z osobného, tak aj z profesionálneho hľadiska. Mám to šťastie, že som veľa európskych miest objavila vďaka mojej práci, teda fotografii, ale aj pedagogickej činnosti. Vďaka nim som sa mohla ocitnúť v krajinách alebo v mestách, do ktorých by som sa sama od seba nedostala. Zároveň som s cestovaním spätá aj osobne, pretože stále pendlujem medzi Srbskom a Slovenskom. Keď cestujem, najradšej objavujem a fotografujem sama, lebo rada vnútorne preciťujem každý okamih, čo najviac to ide.

Vo svojej fotografickej tvorbe sa venuješ prevažne dokumentovaniu verejného priestoru a architektúry zaťažených pamäťou. Jedná sa vždy o miesta, ktoré vopred dôverne poznáš či cielene vyhľadávaš, alebo ich skôr nachádzaš spontánne?

Môžem to vysvetliť na jednom príklade. Fotografovala som jednu veľkú vizuálnu esej pre publikáciu, Shared Cities Atlas – Post-socialist Cities and Active Citizenship in Central Europe, v rámci ktorej som navštívila sedem európskych miest, a keďže som mala danú tému, ktorú som musela fotograficky spracovať, ocitla som sa na sídliskách alebo na iných turisticky neatraktívnych miestach v metropolách ako Berlín, Varšava alebo Belehrad. Nebola som v týchto mestách prvýkrát, no počas participácie na projekte som ich vnímala úplne inak, profesionálna stránka mi na ne poskytla úplne nový pohľad.

V prípade že, dokumentuješ opustené priestory a miesta, máš tendenciu vnášať do nich vlastné príbehy alebo sa radšej pridržiavaš historických faktov s nimi súvisiacimi?

Vždy, keď sa zameriam na jeden opustený alebo nefunkčný priestor, pred jeho fotografovaní si robím rešerš a výskum, veľa o ňom čítam a zbieram o ňom informácie. Nechcem byť totiž ako „turistka“ – práve naopak, chcem mať vopred množstvo poznatkov, ktoré ma pri samotnom fotografovaní posunú ďalej. Na druhej strane, keď som už na mieste, nechám sa ním ovplyvniť. Keď sa človek ocitne v polozabudnutom priestore niekde v Belehrade, v Sarajeve alebo na severe Nemecka na polostrove Rujana, človek sa musí nechať ovplyvniť udalosťami, ktoré sa tam v tom čase dejú, či už je to vôňa, morský vietor alebo svetlo. To, ako na mňa celý priestor pôsobí, sa následne snažím preniesť do fotografie, ktorej interpretáciu už prenechávam divákovi. Stále hľadám vo svojich fotografiách, aká je pozícia človeka v danom priestore, aký silný je vplyv priestoru na človeka a opačne, aj keď v ňom sám človek nie je prítomný. Práve tá vyprázdnená architektúra dáva divákovi obrovský priestor na interpretáciu a vizuálne prežitie toho celého momentu.

Okrem častého cestovania si známa aj svojím pôvodne juhoslovanským pôvodom. Ako vnímaš svoju identitu v súčasnosti po rokoch prežitých na Slovensku?

 Práve túto otázku som riešila na svojej poslednej výstave Bratstvo a jednota, v rámci ktorej som sa samej seba pýtala „Kto som?“. Po dlhých rokoch života na Slovensku som si uvedomila, že identitu mám v sebe zakorenenú, ale zároveň je v nej veľa vplyvov zo Slovenska a z Bratislavy, kde žijem. Zrejme už teraz sa moja identita zmenila – existuje a existovala Olja, ktorá pôsobí v Novom Sade a zároveň existuje Olja, ktorá pôsobí v Bratislave. Identita je podľa mňa organické fluidum, ktoré sa môže meniť a tvarovať v čase a priestore. Musíme k nej byť viac otvorení a viac vnímať svoje okolie, ktoré nás ovplyvňuje, pretože nás to robí skúsenejšími a bohatšími.

 Čo pre teba znamená domov a je možné v tvojom prípade domovom označiť jedno konkrétne miesto?

Domov vnímam podobne ako identitu. Domovom je pre mňa Nový Sad a domovom je aj Bratislava, cítim sa rovnako dobre tam aj tu. Keď sa spätne pozerám na Nový Sad ako na svoje rodné mesto, cítim v súvislosti s ním silné väzby, radosť, lásku, ale rovnako silno sa naň dokážem aj nahnevať a nevnímať ho sentimentálne a romantizujúco len preto, že tam už nežijem. Podobne to mám aj s Bratislavou. Psychologicky a emočne mi veľmi pomáha aj prepojenie týchto dvoch miest Dunajom. Dunaj ich prepája a viem, že keď nasadnem na loďku, jeho prúd ma zanesie do Nového Sadu.

 Aké typy miest považuješ za inšpiratívne? Nachádzaš fascinujúce miesta aj na území Slovenska?

Raz mi už bola položená otázka, ktoré je moje najobľúbenejšie miesto na Slovensku, a ja som úprimne odpovedala „Bratislava“. Je to mesto, kde žijem, no stále ho s nadšením pozorujem, pretože je pre mňa veľmi inšpiratívne. Vizuálne ma neustále provokuje. Napríklad aj cestou na tento rozhovor som videla jeden dvor, ktorý ma úplne zaujal, doteraz som ho nevidela a vizuálne ma inšpiroval. Baví ma objavovať príbehy a nánosy histórie, ktoré v mestách vidíme a zároveň nevidíme, rada objavujem v mestách skryté miesta, príbehy a palimpsesty. Najviac mám radosť, keď sa mi svojimi fotografiami podarí túto stránku neznámych miest divákovi priblížiť a zachytiť. Inšpirujú ma rôzne miesta, zbožňujem veľké mestá, metropoly, láka ma anonymita človeka v nich, zaujíma ma a inšpiruje sídlisková výstavba a mierka človeka v západných mestách Európy. Všeobecne ma Európa, jej história a urbanizmus inšpirujú. V posledných rokoch sa najviac sústredím na mestá, ktoré majú traumatickú minulosť. Veľmi dobre sa cítim pri vode a pri mori, obzvlášť na severe – fascinuje ma sledovať, ako vzniká architektúra v drsných a nehostinných prírodných podmienkach.

Ktorý umelecký projekt ťa v poslednej dobe nadchol alebo zaujal?

 Veľmi na mňa zapôsobilo tanečné predstavenie Burnout od režisérky Maji Hriešik v Novej Cvernovke. Išlo o vynikajúce zobrazenie témy vyhorenia, ktorá sa nás v dnešnej dobe všetkých týka. Rozoberá sa v ňom, či sa vôbec ako ľudia niekedy zastavíme a zamyslíme nad tým, že akonáhle spomalíme a stlmime aktivity, nič nám vlastne neuniká. Ukazuje, ako vyzerá psychológia človeka, keď odchádzame sami od seba, pretože spomaliť nechceme. Toto silné predstavenie by si mal pozrieť naozaj každý, srdečne odporúčam.

Do akej miery ťa zasiahlo uzatvorenie hraníc súvisiace s pretrvávajúcou zlou epidemiologickou situáciou? Ovplyvnilo tvoje cestovateľské plány? Chýbala ti možnosť voľného cezhraničného pohybu?

Uzavretie hraníc moje cestovateľské plány ovplyvnilo výrazne, pretože od februára som vo svojom diári musela vyškrtať každú zahraničnú cestu. Odvtedy som vlastne neopustila Slovensko a takmer vôbec som nevyšla ani z Bratislavy. Chýba mi nielen cestovanie a kolegovia zo zahraničia, ale aj samotný pocit, že môžem niekde odísť len tak, prechádzať sa po mestách a zmeniť prostredie. Najviac ma však ovplyvňuje nemožnosť navštíviť moju rodinu v Srbsku, ktorú som nevidela už vyše sedem mesiacov. Tak dlho som bez nej ešte nebola. Čo sa týka pracovného života, v máji som mala mať samostatnú výstavu v Belehrade, ktorá sa napokon posunula o dva roky, a niekoľko prezentácii moje tvorby na prednáškach ktoré sa tiež posunuli a teraz hľadáme riešenia ako to urobiť. Totiž nie všetko sa dá urobiť on-line

 Čo nám z tvojej perspektívy dokázalo priniesť uzavretie hraníc v pozitívnom zmysle?

 Je dôležité uchopiť to všetko negatívne, čo sa nám teraz deje, a pokúsiť sa obrátiť to v náš prospech. Na margo obrovskej krízy a izolácie sme paradoxne dostali obrovský dar v podobe času a spomalenia. Taktiež si myslím, že sme vďaka kríze mali čas prehodnotiť svoje životy a uvedomiť si, že nie všetko môžeme brať za samozrejmé a o čo všetko môžeme prísť, keď nebudeme zodpovední. Musíme byť zodpovednejší voči sebe, voči druhým a najmä voči prírode.

Olja Triaška Stefanović predstaví svoju tvorbu a aktivity na online vydaní PechaKucha Night Bratislava Vol. 47 Cestovateľská edícia. Podujatie z verejných zdrojov ako hlavný partner podporil Fond na podporu umenia.

Pripravila: Veronika Dologhová, Foto: Olja Triaška Stefanović