Denník N

Spoveď ženy s anorexiou a OCD: absentovali u mňa akékoľvek pocity šťastia, pohody a radosti

Autorkou týchto fotografií je respondentka rozhovoru.
Autorkou týchto fotografií je respondentka rozhovoru.

Trpí atypickou formou mentálnej anorexie a obsedantno-kompulzívnou poruchou. Lieči sa dva roky a vie, že sa pred ňou rozprestiera ešte dlhá cesta. Hovorí, že to vôbec nevadí, nemusí sa ponáhľať, pretože je dôležité naučiť sa s týmito ťažkosťami žiť.

Trpíš atypickou“ formou mentálnej anorexie. Čo to vlastne znamená?

Nie som anorektička, ktorá by sa pozerala do zrkadla a hovorila si, aká je „tučná“.  Začala som chudnúť, ani neviem ako, až som postupne schudla až príliš. Nebolo to cielené alebo chcené chudnutie, ale zmeny v živote, problémy vo vzťahu, naakumulované trápenia z minulosti, smútok zo straty blízkych a náročné obdobie v bývalom zamestnaní mi zrazu spôsobili veľkú stratu hmotnosti.

Redukcia hmotnosti vyústila do psychických problémov a spôsobila mi aj ďalšie zdravotné ťažkosti ako napríklad úzkosť, nespavosť, reflux či amenorea (neprítomnosť menštruačného krvácania, pozn. red.). Celkovo som si svoj stav sama pre seba pomenovala ako „vytrieskaný sérotonín“, keďže v tomto období u mňa absentovali akékoľvek pocity šťastia, pohody a radosti.

Ako sa u teba prejavuje obsedantno-kompulzívna porucha (OCD)?

Prílišným upratovaním, ako je časté vysávanie, stieranie podláh, kontrolovanie podrážok papúč, či tam nieto nejakej smietky. Týchto vtieravých myšlienok sa zbavujem ťažko. Zaujímavé je, že sa objavujú len v prostredí, kde bývam. OCD, úzkosti a nespavosť patria medzi moje najväčšie problémy dodnes. Nespavosť sa u mňa objavila náhle, zrazu som sa v noci budila, niekedy som spala len dve hodiny. Keď som sa začala liečiť, bolo jasné, že problémy sa „neupracú“ zo dňa na deň.

Mentálna anorexia

Pri mentálnej anorexii je zachovaný apetít, ale príjem potravy pacient obmedzuje z chorobnej strachu z pribratia na hmotnosti. Dievčatá, ktoré sú vychudnuté (akoby z „koncentračného tábora“) sa vnímajú ako tučné a robia všetko pre to, aby zredukovali svoju hmotnosť (patrí sem hladovania, užívanie laxatív, vyvolávania zvracania). Ak niekto blízky aj poznamená, že vyzerajú „lepšie“ znovu prepadnú panike, že pribrali a opatrenia pritvrdia, aby kilá zhodili.

Obsedantno-kompulzívna porucha

Obsedantno-kompulzívna porucha (skr. OCD) je charakterizovaná obsesiami (nutkavá predstava, chorobne sa vnucujúca predstava) a / i kompulziami (nezmyselné vykonávania pohybov, ktorými sa nemôže pacient ubrániť), ktoré pacienta oberajú o čas. Obsesie sú pretrvávajúce (perzistentné) obrazy, impulzy, myšlienky, ktoré sa vkrádajú do mysle človeka a spôsobujú excesívne (výstredné) obavy a úzkosť. Kompulzie sú dôsledkom obsesií a majú za cieľ odstránenie obáv a úzkosti.

Ako vyzerá noc človeka, ktorý trpí nespavosťou?

Spočiatku som sa po prebudení zo zvyku vždy pozrela na budík. Bola som zdesená, že je stále noc. Následne som sa nedokázala upokojiť, nemohla som zaspať a keď som aj zaspala, niekedy som sa zobudila znova o hodinu a tak dokola. Bol to pre mňa totálny šok, nasledovala panika, ktorá vo mne ešte umocnila pocit nespavosti. Zrazu som netušila, čo budem do rána robiť. Preto som začala praktizovať nasledovné: Akonáhle som sa v noci zobudila, otočila som budík tak, aby som sa vyhla pohľadu na aktuálny čas. Neriešila som, koľko je hodín, a teda to vo mne nevyvolalo úzkosť ani stres.

Ako využívaš čas, keď nemôžeš spať?

Postupne som si zvykla veľmi veľa čítať. Vedela som, že hrubý časopis prečítam asi za hodinu, tenký za pol hodinu. V zásobe som mala vždy kôpku časopisov. Neskôr som začala čítať knihy, dokázala som sa do nich ponoriť aj na niekoľko hodín. Čítala som príbehy na zamyslenie, psychologickú literatúru, rôzne životné príbehy ľudí, ktoré mi dodávali pocit solidarity. Rozhodla som sa nepodliehať panike. Ak som sa v noci zobudila, išla som do kúpeľne opláchnuť tvár. Povedala som si, že sa to stáva, a začítala som sa do knihy.

Chodila si v tom období do práce?

Áno, pracovala som aj napriek tomu, že som sa necítila vždy úplne najlepšie. Potrebovala som mať rutinu každodenného vstávania, akýsi cieľ. Chcela som žiť ako „normálny“ človek. S odstupom času si myslím, že to bolo jedno z najlepších rozhodnutí, aké som urobila. Možno to znie klišé, ale naučila som sa žiť v prítomnosti. Ak som ráno „vstala“ po prebdenej noci, rozhodla som sa na to jednoducho zabudnúť. Neanalyzovať, čo sa v noci dialo a akceptovať to, ak som v noci nespala.

Ako hodnotíš svoju skúsenosť so psychoterapiou a farmakoliečbou?

Myslím si, že psychoterapia a lieky sú najdôležitejšie komponenty liečby. No terapia mi na začiatku mojej liečby pomohla najviac. Pomoc som vyhľadala sama, bola som na dne, pripadala som si ako troska. Myslím si, že každý prežije hraničnú situáciu vtedy, keď si uvedomí, že to už sám nezvládne. Keď som jedného dňa z absolútneho vyčerpania nedokázala dobehnúť na autobusovú zastávku, uvedomila som si, že to nie je v poriadku.

Keď som prišla k psychoterapeutke, rozpovedala som jej svoj príbeh. Jej reakcia pre mňa znamenala veľmi veľa. Povedala mi, že nemusí ísť len obyčajné problémy, hoci ich tak niekto môže vnímať. Zrazu som niekde v sebe pocítila vnútorné objatie a dodnes si myslím, že išlo o najdôležitejší okamih celej liečby. Na svete je mnoho dobrých aj zlých ľudí, no ju považujem za anjela.

Ako si vnímala nutnosť brať lieky?

Pre mňa to bol spočiatku šok. Postupne som si uvedomila, že niektoré veci, ktoré sa hlave pokazili, sa žiaľ inak ako liekmi opraviť nedajú. Ak sú vo vašom prípade lieky nutnosťou, verte tomu procesu, je to normálna súčasť liečby.

Považuješ za dôležité hovoriť o svojich problémoch s rodinou a známymi?

Myslím si, že o psychických problémoch by sme mali hovoriť do miery, akú si sami zvolíme. Našu situáciu pochopí málokto, ak ju náš poslucháč sám nezažil. Podľa mňa nie je dôležité, či nás pochopia iní ľudia. Dôležití sme my a stabilizácia nášho stavu. Vôbec neriešme, či by sme mali robiť to, čo sme robili, keď sme nemali žiadne psychické problémy. Človek sa mení a je úplne prirodzené, ak nechceme v istých činnostiach pokračovať. Zároveň si myslím, že je dôležité, aby aspoň niekto vedel o našich psychických problémoch, uvedomoval si, že sa liečime a chápal to, čo prežívame.

Ak by si to mala zhrnúť, čo ťa toto obdobie naučilo a čo ti pomohlo prežiť náročné dni?

Spomalila som. Prestala som sa ponáhľať a navrávať si, že vyliečenie príde rýchlo, pretože ono rýchlo nepríde. Je to práca na sebe samom. Keď sa nad tým zamyslíte, väčšinu dní trávite sami so sebou, so svojimi myšlienkami a pocitmi. Psychoterapia a lieky vás sami o sebe neuzdravia.

Preto som veľa čítala, študovala, hľadala si knihy a videá, počúvala podcasty. Samozrejme musíte vyfiltrovať, čo je dobrá literatúra, overovať si kvalitu zdrojov. Okrem kníh mi pomohla aj relácia Život za zdí. Zároveň by som vám chcela odporučiť organizáciu Anabell Slovensko. Ak máte problémy s poruchami príjmu potravy, nehanbite sa a pokojne sa im ozvite.

Hľadala som odpovede na svoje otázky, na veci, o ktorých som uvažovala, o ktorých mi hovorila psychologička počas našich sedení. Rozhodla som sa nerobiť veci, ktoré v skutočnosti nechcem robiť. Mnohé veci som robila, lebo som verila, že „tak je to správne“. Vo výsledku sa mi uľavilo.

Ako si prežívala úvodné obdobie koronakrízy?

Bola som zavretá medzi štyrmi stenami so svojimi úzkosťami, stravovacími problémami a upratovacími etudami. Zrazu som musela pracovať z domu a nebolo to vôbec jednoduché. Dôraz som začala klásť na pravidelný režim: príprava jedla, neustále zamestnávanie hlavy (napríklad pletenie náramkov, rôzne hand-made činnosti, puzzle a podobne). To mi pomohlo odpútať myšlienky a „zabiť“ hodiny času. Každý deň som sa chodila prejsť von, počúvala som hudbu, aby som „prehlušila“ vlastné myšlienky. Pozerala som rôzne vlogy o obyčajných ľuďoch, tutoriály, hocičo, čo mi pripomínalo normálny život.

Ako sa máš teraz?

Nečakám, že sa problémov zbavím, tak načo sa tým trápiť? Som vďačná, keď sa dostanem aspoň do kvázi stabilizovaného stavu. Počítam s horšími aj s lepšími dňami, ale tak to predsa majú aj psychicky zdraví ľudia. Niekedy predsa máme zlú náladu všetci. Sme nevyspatí, niečo nás bolí.

Čo by si na záver chcela všetkým odkázať?

Nehanbite sa za svoje pocity, zverte sa s nimi niekomu, vyhľadajte pomoc, žite ďalej, liečte sa. S pokorou prijmite svoj stav, žite deň po dni, snažte sa stabilizovať. Nie ste v tom sami. Na svete je množstvo psychicky chorých ľudí. Niektorí z nich nikdy nevyhľadajú pomoc a zbytočne sa trápia. Vy to zmeniť môžete. Držím vám palce!

Knižné tipy respondentky rozhovoru:

  • Zblíženie (Ilse Sand)
  • Sila prítomného okamihu (Eckhart Tolle)
  • Tvoje vnútorné dieťa musí nájsť svoj domov (Stefanie Stahl)
  • Ako sa mať rád (Valerij Sineľnikov S. Slobodčikov)
  • Mentální anorexie (František D. Krch)
  • Obsedantně-kompulzivní porucha a jak se ji bránit (Ján Praško a kol.)
  • Obsedantně kompulzivní porucha u dětí a dospívajících (Lucie Straková Jirků)
  • Ako prekonať úzkosť (Kate Middleton)
  • Myšlienky a úvahy (Sigmund Freud)
  • Nádej je liek (Jay Wolf, Katherine Wolf)
  • Väzeň vo vlastnom tele (Martin Pistorius)
  • Vôňa anjelov (Martha Brookhart Halda)
  • Miluj a nechaj odísť (Rachel Brathen)

Text: Ivana Čellárová

Jazyková korektúra: Klára Kusá

Odborná korektúra a definície: Matúš Alexander Lavrík

Fotografie: respondentka rozhovoru

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!

Respondentka si želala zostať v anonymite. Názory respondentky rozhovoru sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.

Teraz najčítanejšie